29. augusta 1526 sa pri mestečku Moháč v dnešnom južnom Maďarsku odohrala bitka, ktorá poznamenala dejiny strednej Európy, a teda aj našich krajín na niekoľko storočí. Stretlo sa v nej asi 25-tisícové uhorské vojsko na čele s panovníkom Ľudovítom II. a niekoľkonásobne početnejšie turecké (osmanské) vojsko vedené sultánom Sulejmanom I. Samotná bitka trvala približne dve hodiny a nepočetné, oslabené uhorské vojsko bolo na hlavu porazené. Po víťazstve Turkov nasledovalo rozdelenie Uhorska na tri časti: na územie zabrané Turkami, kráľovské Uhorsko a Sedmohradské kniežatstvo.
Pozrieme sa na to, ako tieto udalosti ovplyvnili mesto Košice, ktoré zostalo súčasťou kráľovstva, v rôznych aspektoch. Ešte pred bitkou, v júni 1526 nariadil panovník mestu Košice, aby do boja proti Turkom vyslalo 150 pešiakov, no ich ďalší osud zostáva neznámy. Z dostupných prameňov ale vieme, že v bitke padol košický mešťan Peter Briger, muž počestnej povesti a zamestnania, čo sa však dozvedáme až omnoho neskôr, v roku 1591.
Kráľovské Uhorsko sa postupne rozdelilo na dve časti: na Dolné Uhorsko, západná časť s Bratislavou a priľahlými stolicami, a Horné Uhorsko, teda východná časť s centrom v Košiciach a okolité stolice. Obrana mesta pred tureckou hrozbou zostávala dôležitou povinnosťou mestských orgánov. V roku 1560 sa spoločenstvo mešťanov a mestská rada dohodli na vyslaní 40 pešiakov na boj proti Turkom pod vedením mestského kapitána Františka Zaya.
V Košiciach od roku 1564 sídlil Hornouhorský kapitanát, v podstate jeden zo šiestich vojenských okruhov, primárne zameraných na obranu krajiny. Práve hornouhorský kapitán Lazar de Schwendi v roku 1566 nariadil, aby bolo 40 Turkov, zajatých po vzájomných bojoch, rozdelených medzi slobodné kráľovské mestá v Hornom Uhorsku a následne uväznených. Do Košíc malo prísť sedem takýchto zajatcov, pričom náklady na ich stravu, ubytovanie a stráženie majú byť potom refundované. Množstvo zajatcov však bolo aj na druhej, uhorskej strane. Bežnou praxou sa stalo ich vykupovanie, samozrejme, táto skutočnosť platila iba pri osobách dôležitejšieho významu, ktorých príbuzní disponovali určitým majetkom alebo finančnou hotovosťou. Z písomných prameňov z košického archívu sa za roky 1553 – 1729 dozvedáme o 10 takýchto osobách, pričom sumy požadované za ich vykúpenie zo zajatia sa pohybovali medzi 200 až 2000 zlatými.
Ján Deak, syn Gregora Organasa, bol v roku 1568 Turkami zajatý pri Kerestúre pri Tise a Turci ho mali pustiť len pod podmienkou zaplatenia výkupného vo výške 200 zlatých. Táto suma bola zrejme vyplatená a Deak sa po čase mohol vrátiť domov, pretože v roku 1572, po návrate zo zajatia sa spomína v súvislosti s podporou vo výške štyri zlaté zo strany mesta. Takýto prejav milosrdenstva (almužny, Eleemosinae) zo strany mestských orgánov po prepustení z tureckého zajatia nebol ničím výnimočný, v rokoch 1572 – 1749 bolo takto podporených 25 osôb. Výška podpory sa pohybovala medzi 68 denármi až 4 zlatými, nevieme však, či išlo o jednorazovú podporu, alebo príspevok vyplácaný periodicky v určitom období. V roku 1597 bolo zo strany mesta od palatína Žigmunda Forgáča písomne požadované prepustenie jedného zajatého obyvateľa mesta, a to Juraja Mullera, výmenou za zajatého Turka zvaného Delisdur. Uvádza sa tu aj „nacenenie“ zajatého Turka vo výške 500 zlatých. V priebehu dlhého obdobia tureckého záboru južného Uhorska neboli takéto výmeny zajatcov ničím neobvyklým.
Pri zajatcoch pochádzajúcich z území okupovaných Turkami prichádzalo taktiež k pokusom o „obrátenie viery“, obzvlášť ak išlo o deti alebo mladých ľudí. Väčšinou to boli pôvodne kresťanskí obyvatelia z týchto území, ktorí boli takto v kresťanskom prostredí opätovne pokrstení. Už v roku 1599 bolo v Košiciach kňazom Andrejom Maternom pokrstené mladé dievča, ktoré dostalo meno Mária. Svedkami krstu boli richtár Melchior Reimer, doktor Schirmerus a Wigandus Weinsperger. V Košiciach bolo v rokoch 1686 – 1691 takto pokrstených spolu 12 osôb, z toho bolo 7 osôb mužského a 5 ženského pohlavia, zväčša vo veku od 10 do 20 rokov. Dievčatá a ženy dostávali mená Eva, Rosina alebo Mária, u mužov sa vyskytovali mená Ján z Budína, Krištof z Budína alebo Pavol. Na týchto príkladoch vidieť aj pôvod týchto osôb, keďže Budín (dnešná časť Budapešti a v stredoveku hlavné mesto kráľovstva) bol od roku 1541 sídlom vyššej správnej jednotky Osmanskej ríše, takzvaného Budínskeho pašaliku (ejáletu). Rok 1686 ako obdobie nárastu takýchto osôb nie je náhodný, pretože práve v septembri uvedeného roku bol Budín od tureckej nadvlády oslobodený cisárskymi vojskami.
Počas celého obdobia „tureckého nebezpečenstva“ aj v Košiciach prevládali obavy z útokov tureckých vojsk na mesto. Podľa potreby sa opravovali a opevňovali hradby, bašty a priekopy a posilňovala mestská hotovosť. V roku 1586 sa zo strachu pred „veľkou tureckou hrozbou“ mesto podľa nariadenia ľudového tribúna (tribunus plebis) uznieslo skontrolovať všetky bašty a ich nevyhnutné vybavenie. Takisto mala byť vystrojená meštianska hotovosť, skontrolovaný mlyn na pušný prach a pripravené kade s vodou pre prípad požiaru pri obliehaní mesta.
Podobná situácia nastala aj v roku 1604 a potom v decembri 1642, kedy bolo mesto vyzvané k obrane vlasti a k zabezpečeniu svojich hradieb. Ozbrojený konflikt s Turkami sa pred mestom odohral až v roku 1685, kedy cisársky poľný maršál Aeneas de Caprara porazil spojenú armádu jedného z vodcov stavovských povstaní Imricha Thӧkӧlyho a Turkov.
Po porážke a vyhnaní Turkov v roku 1683 pri Viedni a uzavretí Karlovackého mieru 1699 nám zostalo mnoho stôp týkajúcich sa kultúry, architektúry a každodenného života ako napríklad káva, tabak, kukurica, koreniny. Ich vplyv sa prejavil takisto v rozvoji niektorých remesiel a v jazyku.
Autor: PhDr. Richard Papáč