Práve cez výtvarnú tvorbu sa Izabela Krajňák Potočníková dostala k najkrajšej práci na svete, za ktorú považuje tvorenie s postihnutým deťmi.
Izabela Krajňák Potočníková trpí diagnózou kreativita. Aspoň tak to uvádza pri svojej tvorbe a keď do nej nazriete, zistíte, že neklame. Veci, ktoré prechádzajú výlučne jej rukami, nesú vtipné odkazy i zaujímavé myšlienky. Venuje sa gombíkovým bábikám, pískacím hračkám, tričkám či originálnym magnetkám. Každému výrobku daruje okrem svojho času aj dušu, a práve v súvislosti s jej tvorbou hovorí aj o najkrajšej práci na svete. Zoznámte sa s Ubi Lubi a jej tvorbou v tomto rozhovore, vypočuť si ju môžete aj v Podcaste Rádia Košice.
Priznávam, že sa mi veľmi ľúbi názov Ubi Lubi. Ako, prosím vás, vznikol? Fantáziu mám bohatú, ale na nič neprichádzam.
Ubi Lubi je jedno zo slov, ktoré sme so sestrou vymysleli ešte ako deti. Je to vlastne moja sestra, ona bola Ubi Lubi, čo znamenalo ovalné malé lyžičky a ja som bola Iki Liki, čo znamenalo guľaté malé lyžičky. V podstate je to taká slovná hračka. O tomto slove vedela doteraz len naša mamka, sestra a blízka rodina. Teraz to už viete aj vy. Svoju tvorbu som pomenovala Ubi Lubi aj preto, aby som vzdala hold svojej sestre a nášmu detstvu. Sestra žije v Spojených štátoch amerických, takže sa nevídame a takto je so mnou každý deň.
Vy pochádzate z Rimavskej Soboty, žili ste istý čas aj v Prahe, no zakotvili ste pri Prešove, prečo?
Splnila som si s rodinou sen. Vždy som chcela bývať v rodinnom dome s veľkou záhradou. Teraz žijeme zhruba 20 kilometrov od Prešova v malej dedinke Veľký Slivník. Páči sa nám tam.
Ja som vás stretla na remeselnom trhu v Košiciach, priznávam, že som sa k vášmu stánku vrátila trikrát. Gombíkové bábiky, autorské textilné magnetky, pískacie muchy, všetko vyrábate sama a s radosťou. Ako ste sa dostali k tejto tvorbe, kedy ste sa prvýkrát pichli ihlou?
To si presne nepamätám, ale výtvarná tvorba ma sprevádza od detstva, aj som študovala výtvarné umenie, a to práve v Košiciach na Škole umeleckého priemyslu, Katedre výtvarnej výchovy a umenia. To kreatívno a výtvarno je celý môj život. K tejto mojej tvorbe som sa dostala nejako plynulo, ani neviem, kedy presne sa to stalo, ale k textilu som inklinovala už dávnejšie, i keď šiť som začala až omnoho neskôr. Myslím šiť na stroji. Predtým som si veci šila ručne, dokonca aj šaty. K stroju ma paradoxne priviedol manžel, keď sme sa presťahovali z Prahy do Prešova. V byte sme mali starý šľapací stroj – Ladu, takže základný rovný steh a cik-cak, to som ovládala a to mi úplne stačí v podstate dodnes. Ten šľapací stroj ma naučil citu a som rada, že som na mechanickom stroji začala.
Pandémia nás tiež naučila, že je fajn siahnúť aj po kreatívnych činnostiach, mnohí oprášili práve ihlu a niť, ktoré sme predtým používali iba nevyhnutne. Je toto vaša hlavná pracovná náplň alebo je to „len“ záľuba?
Bola to záľuba, no asi pred dvomi rokmi som si povedala, že by bolo fajn, keby som si mohla zarábať takou činnosťou, ktorú mám naozaj rada, doslova ľúbim a aj tak ju robím každý deň. Pred pandémiou nič netušiaca čo príde, som si povedala, že idem do toho naplno.
Nešťastné načasovanie. Paradoxne vám to pomohlo alebo nastal útlm?
Ale ani nie, pandémia ma ani neobmedzila, ani neovplyvnila, ani by som si nevšimla, že sa niečo zmenilo. Akurát sme sa hneď na začiatku presťahovali na dedinu. Inak ma to neobmedzuje ani nič negatívne vo mne nevyvolala.
A čo napríklad remeselné trhy, predajné výstavy? Tie sa zastavili, to sa vás nedotklo?
Toto áno, to som mala v pláne, akurát, keď som sa rozbehla a cítila som nejakú silu, tak sa to zabrzdilo. Ale predtým som tiež nejako extra nenavštevovala tieto trhy, no mala som to v pláne a teším sa, keď sa to opäť rozbehne.
Dá sa z tejto práce na Slovensku vyžiť? Kreatívna, časovo náročná činnosť, nepravidelný príjem.
Ja to v momentálnej situácii nedokážem. Je to náročné. Možno je to presne aj tým, že ten trh je teraz zabrzdený, ale verím tomu, že sa to nejako rozbehne a že ľudia budú vyhľadávať originálne výrobky, obklopovať sa nimi.
Práve vaše diela sú veľmi originálne, nie sú prvoplánové, nesú nejaký odkaz, myšlienku, sú vtipné, ale predpokladám, že je za nimi veľa práce. Brošňa Frida Kahlo, niečo pre deti, pre novorodencov aj manželov. Kde vzniká ten nápad?
Práve tie textilné magnetky, to si presne pamätám, kde vznikli. Na gauči v obývačke, bola som tehotná, mala som veľké brucho a v ňom Felixko, vtedy mi to napadlo. Stále si však myslím, že v akejkoľvek tvorbe je najdôležitejší nápad. Svoje prvé textilné magnetky, ktoré som šila, boli postavičky z rôznych kútov sveta. Vyhrala som sa s farbami pleti, šila som indiánov, černochov, Číňanov, naozaj som obišla takto celý svet.
Vaše postavičky sú veľmi vtipné, bublinky nesú odkazy. Čo vy a humor?
Každý človek má také dve polohy, jedna melancholická, filozofujúca a druhá je opakom tej prvej. Ja si myslím, že nejako tak prirodzene vyhľadávam humor, asi ho aj mám v sebe, teda aspoň podľa priateľov, ale ja sama sa považujem za introverta, a práve melancholického človeka. Ten humor je ale predsa v každom z nás a mám ho rada, ani neviem, kedy tie vtipy a nápady vychádzajú na povrch. Mám veľmi rada, keď sa pri mne zastavia zákazníci a môžeme sa spolu zasmiať. V podstate vkladám ten vtip aj formou bubliniek, ktoré tam pripevňujem. Mám šťastie, že môj muž je veľmi vtipný človek a zdedil to aj syn. Aj tie vtipy, ktoré sú na kartičkách takým sprevádzajúcim motívom, ako keby rozprávali namiesto výrobkov. Vnímam to ako takú barličku, komunikáciu medzi mnou, figúrkou a zákazníkom. To, čo chcem povedať ja, skrz tú postavičku, na to využijem tú bublinku.
Možno ešte vytvoríte nejaký novodobý komiks. Ktovie.
Áno, mám rôzne plány, ale ešte o nich nechcem hovoriť. No prezradím, že keď sa zákazníci zastavia pri mojom stánku, väčšinou je tam stále smiech. Syn Felixko sa nad tým pozastavuje, že či sa mojim výrobkom vysmievajú :-) Vysvetlila som mu, že nie, oni sa smejú, lebo sa bavia. Myslím si, že humor je esencia toho, čo ich dokáže spojiť, zblížiť a v tej chvíli si k sebe nájdeme cestu.
Venovali ste sa aj deťom s postihnutím. Aká to bola práca?
Áno, mala som to šťastie, že som si v Prahe našla krásne zamestnanie, učila som v špeciálnej materskej škole deti s rôznymi druhmi a stupňom postihnutia. V podstate tam som začala uplatňovať aj tú svoju výtvarnú schopnosť pre prácu s deťmi a mala som obrovské šťastie na pani riaditeľku. Povedala mi, že môžeme robiť čokoľvek výtvarné, čo len budeme chcieť s deťmi, že mám rozviazané ruky a krídla. Akúkoľvek alternatívnu metódu, formu, všetko, čo je netradičné, vymykajúce sa bežnému spôsobu vyučovania, to je u nás otvorená cesta.
Wau, to je veľmi vzácne a oslobodzujúce stretnúť človeka, ktorý vám dá v práci krídla.
Áno, určite, som veľmi šťastná. Ona sama bola výtvarníčka, dlhé roky sa venovala práve deťom s postihnutím. Istým spôsobom participovala aj na Detskom centre Paprsek v Prahe, myslím si, že práve jej osoba bola tým, čím nás motivovala v akejkoľvek činnosti. Ja som považovala za dôležité to, aby som s deťmi neustále tvorila. Čiže som im vymýšľala rôzne techniky, hry, hračky, didaktické, interaktívne pomôcky. Myslím, že tam bola veľká šanca pomôcť im nejakým spôsobom.
To muselo byť veľmi krásne i náročné zároveň…
Musím sa priznať, že keď som išla domov z práce, tak som sa naozaj takmer každý deň tešila na ten ďalší. Prišla som domov a hneď som rozmýšľala, čo budeme s tými det’mi robiť. Čo vymodelujeme, vytvoríme, namaľujeme. Áno, bolo to náročné, ale keď sa nad tým spätne zamyslím, zažila som tak veľmi krásne chvíle a som presvedčená o tom, že to bola tá najkrajšia práca, akú som v živote mohla robiť a som veľmi vďačná. Veľa mi to dalo, nielen ako človeku, aj po tej výtvarnej stránke. Bola veľmi zmysluplná. Veľmi obdivujem deti, aj všetkých tých pedagógov a rodičov, že sa snažia spolupracovať a spríjemniť si život.
U takýchto detičiek býva veľmi silná aj priama spätná väzba. Ako na vás reagovali?
Áno, dokonca, keď som sa presťahovala na Slovensko, písali mi listy. Ja si pamätám každé dieťa, mala som však jedno dievčatko, ktoré malo poruchy autistického spektra, rozprávala sa len so svojou mamkou. S nikým iným nechcela komunikovať. Krásnym darom pre mňa bolo, že ja som bola ten druhý človek, s ktorým sa okrem mamky chcela rozprávať. Mala štyri roky a písala mi listy, vedela čítať, počítať. Tie deti sú o niečo ukrátené, no na druhej strane majú pridané inde. Všetky deti, ktoré som učila, som mala veľmi rada a myslím, že aj ony mňa.
Asi sa zhodneme na tom, že sú to deti nie iné, ale výnimočné. A vzájomne ste si boli darom.
Áno, presne tak som to vnímala aj ja.
Aký záujem je podľa vás o handmade tvorbu či remeslá na Slovensku? Dokážeme oceniť originálnu tvorbu viac ako lacnejšiu napodobeniu, ktorá precestuje pol sveta?
Hm, myslím si, že je to stále lepšie a lepšie. Aspoň ľudia, ktorí obklopujú mňa, sa tým obklopujú tiež. Čiže z tohto pohľadu to vnímam pozitívne, ale zase na druhej strane vnímam aj to, že je trh presýtený konzumom a lacnými výrobkami z Číny. Verím tomu, že človek si konečne uvedomí hodnotu predmetu nielen v tom, ako ten predmet vyzerá, akú má cenu, ale že táto vec bola vyrobená niekým, kto do toho dal kúsok seba. Vo všetkom je ukotvený čas.
Aj ja keď sa pozriem na niektorú zo svojich bábik, tak presne viem, čo som pri jej výrobe vtedy počúvala, na čo som myslela, ako keby bola v tých veciach moja duša. Áno, ľudia by si mohli a mali uvedomiť, a niektorí si aj uvedomujú, že v týchto handmade veciach, ktoré vyrobí hocikto svojimi rukami, je naozaj kúsok jeho života. Všitý, zakotvený čas.
Teraz sa konečne veľa hovorí o slow fashion, mali by sme vedieť, odkiaľ, od koho nakupujeme šaty, veci. Možno je na čase hovoriť o tom, že nám stačí jedna bábika od konkrétneho človeka, ktorý tomu venuje dušu, ako mať desať rôznych z celého sveta. Myslíte si, že sa tá uvedomelosť trošku posúva?
Možno áno, verím, že áno. Uvidíme, čo príde teraz, lebo predsa len je taká iná situácia a každý si rozmyslí, čo kúpi a za koľko. Ale verím, že áno. Podľa seba súdim, že ak sa mi niečo páči a viem, od koho kupujem, čo kupujem, ak poznám toho tvorcu, tak mi je to o to milšie a vzácnejšie. Myslím si, že by to mohlo spieť k tomu, aby sme si všetci mohli niečo také dovoliť. Aj duševne.
Predpokladám, že vaša tvorba je pre vás aj relax. Ale čo tá spomínaná záhradka?
Záhrada je taký môj raj alebo park. Aj kvôli tomu som vždy túžila po dome s veľkou záhradou, mať svoje miesto, park, kde sa môžem prechádzať, kde som doma, nikto ma tam neruší, je to môj kúsok zeme, ktorý si môžem prispôsobiť. Veľmi rada sadím, obhospodarujem svoju pôdu a fascinuje ma, keď niečo na jar vysadím a potom z toho semienka vyrastie rastlina. Možno ani neoberiem tú úrodu, ale dám jej šancu žiť. Mám veľmi rada túto formu. Niekto to možno považuje za drinu, ťažkú prácu, tá záhrada je celkom veľká, je to aj fyzicky náročné, ale ja to považujem za relax. Rada sa po svojej záhrade prejdem.
A rada sa prejdete aj po Košiciach?
Áno, tým, že som tu študovala strednú školu, tak mám tie Košice, ako sa hovorí, prešmejdené dosť. Aj moja minulosť je tu, mám ich veľmi rada. Košice sú veľmi pekné multikultúrne mesto, to sa mi na nich páči, pripomínajú mi život v Prahe. Tam sme žili v úplnom centre, čiže mi to aj trošku chýba, to veľkomesto, je to predsa len také inkognito. Mám to tu rada.