Košičanka bude prezentovať Slovensko na svetovom finále Global Teacher Prize v Dubaji.
Na Slovensku sa tento rok uskutočnil historicky prvý ročník súťaže Učiteľ Slovenska, ktorá je súčasťou Global Teacher Prize. Odborná porota toto ocenenie udelila učiteľke informatiky na Gymnáziu sv. Edity Steinovej v Košiciach Zuzane Tkáčovej, ktorá zároveň pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. Zo sto prihlásených pedagógov do ďalšieho kola postúpilo desať finalistov. Organizátori meno víťazky vyhlásili netradične – vyslali ho do vesmíru, na obežnú dráhu do prvej slovenskej družice s názvom skCube a z nej prijali signál v podobe morzeovky. Po jeho dešifrovaní bolo jasné, kto sa stal Učiteľom Slovenska. Zuzana Tkáčová okrem sošky z diele Tomáša Brichtu získala finančnú odmenu vo výške päťtisíc eur a v marci 2019 pocestuje na svetové finále Global Teacher Prize do Dubaja.
Stali ste sa Učiteľkou Slovenska 2018. Čo porota ocenila na vašej práci?
„Ocenenie bolo udeľované učiteľom za ich tvorivú prácu, za zmeny, ktoré dosiahli v školstve, respektíve priamo svojou prácou v triede, za prácu s ďalšími učiteľmi. Je to taká komplexnejšia charakteristika, ktorá predstavuje všetkých finalistov, ktorí tam boli, a tým pádom teda nemôžem povedať, že je to iba za jeden prínos v tejto oblasti.“
Pôsobíte na strednej škole, ale aj na univerzite. Čomu sa venujete vo vašej pedagogickej činnosti?
„Mojou základnou rovinou je práca so študentmi na strednej škole. Učím informatiku bilingválnych študentov na Gymnáziu sv. Edity Steinovej, čiže vyučujem po slovensky a po anglicky. Moje špecifikum je, že sa venujem aktívnej bádateľskej forme vyučovania, čiže je to spôsob vyučovania, kde sa prenáša tá poznávacia časť hodiny priamo na žiaka. Učiteľ nie je ten, ktorý vysvetľuje, čo sa má robiť, ako sa má robiť, ale žiaci si tieto veci skúmajú, experimentujú, tvoria sami. Druhá rovina, v ktorej som pôsobila, je práca s učiteľmi, pretože pôsobím na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v národnom projekte IT Akadémia – vzdelávanie pre 21. storočie, kde mám na starosti jednak prípravu metodík pre učiteľov informatiky na základných a stredných školách a taktiež ich metodickú prípravu, čiže školenia učiteľov aj v rámci celého Slovenska.“
Aký to bol pocit prevziať si takéto prestížne ocenenie?
„Ten pocit bol v takých niekoľkých fázach. Prvý okamih bolo veľké šťastie, radosť. Potom to bol taký pocit vďaky, že porota ocenila to, čo robím a vtedy má človek pocit, že má zmysel v tom pokračovať. Vzápätí prišiel pocit, ktorý trvá ešte aj teraz, a to je zodpovednosť, pretože tým ocenením sa to neskončilo. To ocenenie iba otvorilo cestu pre ďalšie aktivity, ktoré teraz začínajú a je to výzva pokračovať ďalej a začať hovoriť, šíriť posolstvo tejto súťaže ďalším učiteľom na Slovensku.“
Ako reagovali vaši kolegovia a žiaci na to, že ste sa stali Učiteľkou Slovenska a čo na to vaša rodina?
„Kolegovia na univerzite sa naozaj veľmi tešili spolu so mnou. Som rada, že tu mám takých úžasných ľudí okolo seba, ktorí mi pomáhajú. Čo sa týka gymnázia, tak tam sme mali obrovské oslavy. Tým, že tam chodím iba raz do týždňa, teraz som momentálne viac na univerzite, tak v utorok, keď som tam mohla prísť prvýkrát od udelenia ocenenia, bolo to nádherné, bola tam celá škola, vedenie školy, všetci učitelia, všetci pracovníci školy a bolo to veľmi pekné privítanie. Bola tam cítiť taká spoločná hrdosť z toho, že sme spoločne dostali toto ocenenie, lebo to je naozaj práca nielen mňa ako učiteľa, ale aj výsledok toho, že pracujem vo veľmi podnetnom, inšpiratívnom prostredí a pracujem s úžasnými žiakmi. Najkrajšie ocenenie som dostala od dcéry, keď povedal, ešte keď som sa dostala do TOP 10 učiteľov, že to je prvýkrát, kedy je hrdá na to, že má mamu učiteľku.“
Vždy ste snívali o povolaní učiteľky?
„Chcela som byť odmalička učiteľkou, ale nie tým smerom, ako si väčšina ľudí myslí. Ja zvyknem hovoriť, že som sa stala učiteľkou z nudy, pretože ako žiačka som sa v škole neskutočne nudila. Nakoľko som to stále musela komentovať a tvrdila som, že musí sa to dať robiť nejako inak, zábavnejšie, pretože nuda v škole nie je nič, na čo by sa žiak tešil, postupom času sa to nejako vykryštalizovalo do podoby, že kritizovať je jedna vec, ale nájsť tú cestu je niečo iné, a tak som sa postupne rozhodla, pre to, že sa stanem učiteľkou. Od skončenia vysokej školy som učiteľkou na strednej škole, vyskúšala som aj základnú školu, takže prešla som si rôznymi školami, ale pôvodne som nemala byť učiteľkou, pretože ma bavili najmä počítače, robotika, technika. Moji rodičia tvrdili, že toto nie je pre dievča, aby robila elektropriemyslovku, takže ma presmerovali na zdravotnícku školu. Stala sa zo mňa zdravotná sestra a po maturite som nastúpila na Elektrofakultu Technickej univerzity v Košiciach a vyštudovala som umelú inteligenciu, čo vyzeralo, že je vedecký odbor a nakoniec ma to ešte počas štúdia na Elektrofakulte pritiahlo predsa aj k tej pedagogike a skončila som aj pedagogické štúdium a nastúpila som ako učiteľka informatiky a elektrotechniky na Dopravnej priemyslovke v Košiciach.“
Čo robí Učiteľka Slovenska vo svojom voľnom čase?
„Momentálne toho voľného času je veľmi málo. Ako učiteľ sa stretávam s ľuďmi. Veľa ľudí si myslí, že som extrovert, ale v skutočnosti som silný introvert. Pre mňa práca s ľuďmi je taká, že sa snažím čo najviac zo seba tam dať a dávam do toho veľa vnútorného, takého zápalu a snažím sa to odovzdať ľuďom, ale na druhej strane musím prísť domov a vypnúť celý svet, celú zemeguľu a stiahnuť sa do prírody, ďaleko od ľudí. Takže sú tie chvíle, kedy vyvažujem prácu s ľuďmi práve takýmito pustovníckymi aktivitami ďaleko od civilizácie. Najkrajší okamih je nebyť v dosahu žiadnej wifi siete, nebyť v dosahu mobilnej siete, proste ujsť ďaleko do prírody.“
Ako vnímate situáciu v školstve na Slovensku?
„V našom školstve sa dá veľa vecí zmeniť. Nie je to až také katastrofálne, ako sa to zvykne prezentovať v médiách. Máme veľa vecí, ktoré sú dobré. Kolegovia, ktorí boli finalisti v tejto súťaži, sú dôkazom toho, že v našom slovenskom školstve existujú úžasní učitelia, ktorí tomu dávajú svoje srdce, svoj čas a veria svojej práci a sú hrdí na túto prácu, ktorú robia. To, že existujú isté nedostatky v celom systéme, to je realita slovenského školstva, čiže máme čo zmeniť a máme čo vylepšovať. Myslím si, že to, čo môžeme s najmenšími finančnými nákladmi začať meniť je to, keď sa každý jeden učiteľ postaví pred tabuľu a začne pracovať so žiakmi. K tomu nepotrebuje nič špeciálne, nemusí na nič ďalšie čakať. Myslím si, že vieme začať v škole meniť to, ako sa učí. Niekedy učitelia potrebujú skôr takú inšpiráciu, aby videli, že sa to dá robiť. Potom príde aj to ocenenie, vytvorenie podmienok. Myslím si, že treba začať a čím skôr začneme, tým je to pre nás lepšie.“
Čo by ste odkázali študentom pedagogiky?
„Práca učiteľa, napriek tomu, že je prezentovaná ako veľmi ťažká, ona je ťažká, ale je krásna, pretože je to tvorivá práca, je to práca s ľuďmi a pokiaľ človek má tieto dva atribúty veľmi pre seba dôležité, tak potom tú prácu naozaj dokáže milovať a treba vydržať. Nie každý deň je v triede zábava. Niekedy vyjdú aj ťažšie dni každému jednému učiteľovi, ale myslím si, že ten, kto chce, to svoje miesto pri žiakoch nájde. Ja som vďaka žiakom v školstve už sedemnásty rok a dúfam, že tam ešte zostanem, pretože žiaci sú tí, ktorí ma motivujú, ktorí mi ukazujú, že tá cesta, ktorou idem, je správna a žiaci sú tí, ktorí mi odovzdávajú kúsok zo svojej inšpirácie a ja sa snažím ich inšpirovať. Táto práca je veľmi pekná, takže, keď sa rozhodli pre pedagogiku, tak nech vydržia a nech hľadajú to svoje miesto za katedrou, medzi žiakmi, pretože ich to naozaj bude vnútorne veľmi obohacovať.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ