Učiteľská osobnosť Slovenska Alena Rapčan Štrompová: Rešpekt je pre mňa kľúčová hodnota, pretože otvára dvere aj k iným hodnotám

Aká bola tvoja cesta k učiteľskému povolaniu?

Moja cesta k učiteľskému povolaniu bola veľmi kľukatá, určite nie priamočiara. Nechcela som sa hneď od začiatku stať učiteľkou. Nebola v tom žiadna nevôľa, ale v tom čase – na vysokej škole som sa zameriavala viac na prácu so slovom, s literatúrou, recenzovala som knihy a bola som zameraná na to, že možno budem vedkyňa alebo literárna kritička. A až keď som si urobila kurz mediálnej výchovy, tak som objavila svet mladých ľudí, ktorým som chcela odovzdať tieto mediálne zručnosti. 

Zdá sa, že si už vtedy vycítila to, čo je dnes nielen pre mládež veľmi potrebné. Prečo si sa teda rozhodla pre mediálnu výchovu?

Práve na kurze mediálnej výchovy som zistila, čo je jej cieľom. Že je to práca nielen so slovom, ale s informáciami. Že ak sa tomu niekto bude intenzívne venovať alebo bude absolvent mediálnej výchovy, tak to môže byť plnohodnotný človek, ktorý sa nebojí komunikovať, ktorý bude prehodnocovať svoje názory, ktorý bude vedieť argumentovať, bude vedieť pochybovať o tom, čo počul, čítal alebo dokonca sám napísal. V podstate kritické myslenie je múdrosť pochybovať o všetkom, ale zároveň aj múdrosť prijať názory iných. Keď som nad tým premýšľala, tak som si povedala, že to je ten balíček, ktorý by mladí ľudí mali dostať. A s touto ideou som zašla na základnú školu, kde teraz pôsobím a porozprávala som sa s vedením, že takýto predmet by bol možno celkom zaujímavý a vhodný aj pre absolventov základnej školy.

Vyštudovala si slovenský jazyk a literatúru, ale o školstve si na začiatku neuvažovala. Ako si sa teda k nemu dostala? 

Počas vysokoškolského štúdia som prispievala do niektorých médií, recenzovala som knihy. Potom som sa zamestnala v centre voľného času, kde som viedla nielen krúžok, ale aj kurzy mediálnej výchovy, a tak som sa dostala do školstva. A potom, keď som nastúpila do základnej školy, tak som si urobila pedagogické minimum.

V školstve pôsobíš 15 rokov. Vnímaš, že v dnešnej dobe je mediálna výchova viac potrebná ako v tvojich začiatkoch?

Mediálna výchova je čarovný predmet, pretože musí reagovať presne na dobu, v ktorej žijeme a na to, čím žijú mladí ľudia. Keď sme ju začali učiť, tak sme sa viac zameriavali na reklamy a na obsah v televízii. Absolútne sme neriešili sociálne siete, pretože mladí ľudia na nich nefungovali. A teraz sa najradšej mladí ľudia rozprávajú práve o ich online identite, o sociálnych sieťach, o prehodnocovaní obsahu. Keď sme začali vyučovať mediálnu výchovu, tak sme vôbec nehovorili napríklad o konšpiráciách. Týkala sa skôr ich času pri televízii, ako ich ovplyvňujú reklamy, hovorili sme o hudbe a teraz tam tieto témy takmer vôbec neriešime. Rozlišujeme názory, domnienky, fakty, polopravdy, čo sme kedysi vôbec nezahŕňali do mediálnej výchovy. V siedmom ročníku sa bežne rozprávame o konšpiráciách. Dokonca sami deti otvárajú tieto témy.

Zaujímajú sa dnešné deti možno viac aj o politiku?

Určite vnímajú spoločensko-politickú situáciu. Niekedy majú skôr úsmevné komentáre, ktoré si prinášajú z domáceho prostredia. Určite ju trošku poznajú, ale nie do hĺbky a ani nemajú tendenciu alebo chuť sa o nej do hĺbky rozprávať. Skôr je to nejaký komentár alebo možno pripomienka. Radšej sa rozprávajú o sociálnych sieťach a o tom, čo ich trápi a nie o politických, ale spoločenských a globálnych problémoch.

Ako sa na učiteľstvo pozeráš po 15 rokoch? Je to povolanie alebo poslanie? 

Vstupovala som do povolania a povolanie si ma našlo. Ale časom som pochopila, že veta, že je to poslanie, nie je klišé. Pretože popoludní nezatváram dvere, ale beriem si to všetko so sebou. Moja hlava stále pracuje, niekedy aj v noci. Rozmýšľam nad deťmi, nad tým, čo sa deje v triede, aké osobnosti sú mi zverené do rúk, ako im pomôcť, s kým komunikovať, aké formy použiť v triede, aby sme vytvorili bezpečné prostredie, prehodnocujem témy na mediálnu výchovu. Takže ja to vnímam ako poslanie a nie je to klišé.

Vo svojej videovizitke v súťaži Učiteľská osobnosť Slovenska si ukazovala rôzne aktivity, ktoré pre deti pripravuješ, kde si ich vyzývala, aby hovorili o svojich pocitoch a prežívaní. Je podľa teba dôležité okrem inteligencie a vedomostí budovať u detí aj emocionálnu vyspelosť? 

Dala by som ju možno na prvé miesto a to z viacerých dôvodov. Jednoducho, ja nie som schopná sa učiť alebo rozvíjať, ak mi nie je dobre, ak sa necítim bezpečne, ak sa necítim prijatá v danom kolektíve. Ak nie je pokrytá táto moja potreba, tak naozaj nebudem schopná sa učiť. Teda vytvárať bezpečné a radostné prostredie v triedach je asi to najdôležitejšie, budovať zdravé rovesnícke vzťahy. Aj celé reformné úsilie je v podstate postavené na dvoch pilieroch a jeden z nich je charakterové vzdelávanie, teda výchova k charakteru.

V ostatnom čase dosť počúvame o školskej reforme – mení sa vzdelávací program, deti aj učiteľov čaká viacero zmien. Mení sa podľa teba aj vnímanie vzťahu medzi učiteľmi a žiakmi?

Vzťah učiteľ – žiak je alfa a omega. A ja si myslím, že nemôže byť postavený na autoritárstve alebo na princípe, že ja som nositeľom pravdy, poriadku a disciplíny. Viacero učiteľov to už vníma tak, že učiteľ je partnerom vo vzdelávaní a sprievodcom na ceste alebo v procese vzdelávania a osobnostného rastu žiaka. My sme možno mali šťastie na pani učiteľky, ktoré boli ochotné komunikovať presne aj o tejto téme.

Máš nádej, že sa celý systém školstva niekam posúva?

Myslím si, že vzdelávanie je v procese a celé reformné úsilie je naozaj dobre komunikované. Veľmi sa mi páči, že aj tvorcovia reformy prízvukujú, že máme k nej pristupovať pomaličky a premyslene, krok po kroku. Základ je, že sa nemáme plašiť. Aj proces vstupovania do reformy je nastavený tak, že najprv niekoľko škôl, potom ďalšie školy, sieťujeme sa navzájom, vzdelávame sa, vymieňame si skúsenosti a toto je naozaj ten správny krok. Vzbudzuje to nádej, že sa to podarí.

Mení sa vzťah učiteľ – žiak, ale dnes – viac ako kedykoľvek predtým – sa do vyučovacieho procesu zapájajú aj rodičia. 

Vzdelávanie v podstate počíta s troma partnermi a predstavuje trojuholník – učiteľ, žiak, rodič. Rodič je plnohodnotný partner vzdelávania a čím viac ho budem prizývať a vysvetľovať mu, čo sa v triede deje, kam smeruje vzdelávanie a ako vzdelávam, tak tým bude mojím väčším partnerom, bude tomu rozumieť a môžeme si navzájom pomáhať. Uvediem príklad z rodičovskej akadémie, kde sme im ponúkli viacero tém. Rodičia prvákov, druhákov, tretiakov, teda dá sa povedať, že mladí rodičia, si často vyberajú témy duševného zdravia, ranných kruhov, bezpečia na školách. To znamená, že naozaj ich veľmi zaujíma, v akom prostredí a v akej škole nechávajú svoje dieťa. A keď sú tieto otázky zodpovedané, tak potom sú ochotní rozprávať sa napríklad o predmetoch, o tom, čo sa deti naučia, koľko budú mať hodín a o výkone. To je veľmi pozitívna zmena a myslím si, že to ide správnym smerom.

Začiatkom júna si sa stala Učiteľskou osobnosťou Slovenska. Očakávala si, že zvíťazíš? 

Vôbec som nečakala, že budem laureátkou. My sme vytvorili naozaj veľmi príjemnú a podporujúcu komunitu v Top 10. Ešte stále som dojatá. Vnímam to ako veľkú vďaku, ako veľkú radosť a aj to prijímam s veľkou pokorou, pretože si uvedomujem, že teraz rok budem komunikovať o témach, ktoré sa týkajú školstva a mala by som zamerať pozornosť laickej verejnosti na to, čo sa v školstve deje, kam smeruje školstvo, kam smeruje vzdelávanie a trochu to aj vysvetľovať.

Ty si do tejto súťaže bola nominovaná už dvakrát predtým, ale nechcela si sa zúčastniť. Prečo?

Áno, dvakrát som odmietla nomináciu. Asi som sa necítila ešte zrelá. Myslím, že každý z nás niekedy pochybuje o svojich schopnostiach. Veľmi si vážim iných kolegov a rada by som tam videla aj ich. Takže bolo to úplne prirodzené. Teraz som nomináciu prijala z rôznych pohnútok, ale, samozrejme, tiež s veľkými obavami a predchádzali tomu mnohé rozhovory s rôznymi ľuďmi, ktorých si veľmi vážim.

Tvojím heslom vo finále súťaže bol rešpekt. Aká je za tým myšlienka?

Rešpekt je pre mňa úplne kľúčová hodnota, pretože otvára dvere aj k iným hodnotám. Ak niekoho rešpektujem a nemusí byť môj priaznivec alebo najlepší kamarát, tak som ochotná vnímať jeho kvality alebo jeho vlastnosti a môžem s ním ísť do rešpektujúceho rozhovoru. Aj vo mne sa potom otvára láskavosť, empatia, porozumenie a ochota komunikovať a rozmýšľať o tom, čo hovorí alebo čo robí, aké aktivity vyvíja.

Okrem učiteľského povolania sa venuješ aj deťom v Detskom rádiu, kde ich sprevádzaš pri moderovaní Minútových správičiek. Čo pre teba znamená práca v Detskom rádiu?

Priznám sa, že vždy sa teším na tento deň. Niekedy, keď mi je ťažko v škole, tak odpočítavam minúty, kedy prídem do Detského rádia, pretože ma tu vždy privíta veľmi veselý, usmiaty, empatický tím Rádia Košice aj Detského rádia. Veľmi sa teším na deti, pretože oni tiež už vychádzajú z polohy žiakov a sú to naozaj takí malí redaktori. Zažijeme veľmi veľa úsmevných, vtipných situácií za mikrofónom, aj situácií, keď sa ma napríklad pýtajú k niektorej správičke viac informácií alebo otvoríme nejakú diskusiu. Je to veľmi kreatívna, milá práca, ktorá má zmysel a myslím si, že aj detský poslucháč sa dostáva k informáciám, ktoré ho trošku usmerňujú, aby premýšľal o tom, čo sa okolo neho deje a takisto to otvára aj obzory našim malým redaktorom.