Ulice Prešova sa na Veľký piatok menia na Jeruzalem. Živej krížovej cesty sa zvykli zúčastňovať tisícky ľudí

PrešovZaujímavosti

Organizátori však tento rok vymysleli zaujímavú alternatívu.

Jednou z najznámejších východoslovenských tradícií spájaných s Veľkou nocou je živá krížová cesta v uliciach metropoly Šariša. Na príprave a realizácii tejto jedinečnej akcie sa podieľajú predovšetkým farníci z Nižnej Šebastovej.

„Tam boli nejaké dva ročníky. Potom nás oslovilo mesto Prešov, či by sme krížovú cestu nechceli preniesť do väčšieho priestoru, teda do mesta. Chceli sme to ponúknuť väčšiemu počtu ľudí, tak sme sa vybrali do mesta. O krížovú cestu je každoročne obrovský záujem. Každý rok prichádzalo okolo 5000 ľudí. Krížová cesta začínala vyvedením Ježiša z tej oblasti, kde sa nachádza fara. Potom pokračovala od mestského úradu pozdĺž Hlavnej ulice a skončila sa v Záhrade umenia,“ uviedla pre Košice Online jedna z organizátoriek Miroslava Martonová.

Foto
Samota Ježiša na krížovej ceste bez ďalších postáv má byť obrazom izolácie ľudí v čase pandémie / Mesto Prešov

Peter Gombita: Beriem to ako modlitbu

S nápadom sprostredkovať udalosti Veľkej noci priamo v uliciach prišiel rímskokatolícky kňaz Peter Gombita:

„Začiatky živej krížovej cesty, to je už 30 rokov, keď sme s tým začínali v Snine, vo Svidníku, v Prešove – Nižná Šebastová – tu to už dostalo väčší rozmer. Som človek, ktorý chce vidieť vieru, silu Boha, milosti a dary na človeku, sám na sebe, aj na druhých. Zároveň to beriem ako modlitbu. Je to udalosť, v ktorej sa každý môže nájsť, hľadať z nej aj východisko a hľadať toho, kto mi pomôže, či u ľudí, alebo u samotného Boha a dospieť k akémusi záveru, zlepšeniu života.“

V živej krížovej ceste zvyknú hrať aj ľudia bez domova z útulku Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach.

„Videli sme, že títo ľudia ťažko uveria Bohu, že ktosi by ich mohol vyviesť z toho trápenia. Navrhol som im, že skúsme aj touto cestou, s Božou milosťou, poďte to zažiť. Zobrali sme ich do deja, zahrať si to, byť prítomný, počúvať, aby boli blízko a zažili tú udalosť. Myslím si, že to má silný dopad na dušu človeka, na psychiku, v ktorej sa človek vracia k týmto veciam a má možnosť rozmýšľať, uvažovať, hľadať. Myslím si, že je to silné. Veľa neveriacich hovorí, neverím, ale veľmi mi to pomohlo, aj deťom a keď to bude o rok, znova prídem, aby som niektoré veci vedel deťom vysvetliť, lebo je to silný príbeh, ktorý naživo môžeme zažiť,“ reagoval Gombita.

Foto
Živej krížovej cesty sa zvykli zúčastňovať tisícky ľudí / TASR

Prečo je podľa neho potrebné priniesť ľuďom alternatívu živej krížovej cesty aj v čase pandémie?

„Myslím si, že teraz je to potrebné viac ako inokedy, pretože sme sa ocitli v situácii, kedy nikto by takýto scenár nebol predpokladal. Sme bezradní a práve toto nás má k niečomu priviesť a má nás to naučiť. To, čo sme žili a čo sme ponúkli ľuďom – úspechy, bohatstvo, blahobyt – neprinášalo to radosť. Vidíme, koľko je rozvodov, manželstvo a rodina sa nezvládne, koľko ľudí sa utieka k závislosti. Zastavili sme, máme možnosť pozrieť sa do seba, vidieť seba, iných, čo tvorí hodnoty môjho života. Keď odstrihnem kávu, beh, televíziu, program, biznis, prácu, čo mi ostáva v mojom živote? Každý môže sám na sebe vidieť, čo mu to prináša, čo mu to dáva, čo berie.

Cez krížovú cestu by sme mali vidieť skôr utrpenie, to, čo sami prežívame a malo by to nás znovu priviesť viac k Bohu a mali by sme začať budovať iný život, nový rozmer spoločnosti. Mnohí hovoria, že sa už nechceme vrátiť do toho spôsobu života, v ktorom sme žili – ekonomika, peniaze, výkon, mať lepší dom. Už tam nechceme ísť. To, čo bolo, to sme ani nevnímali, boli sme do toho tak zatiahnutí, že zo života nebolo nič. To znamená, hľadať nejaký tretí spôsob spoločnosti, života, kde by sme vedeli aj pracovať, aj zarobiť, aj žiť v pokoji a radosti, tráviť čas s rodinou, vychovávať deti, prežívať tento život a aby človek dospel k tomu, ak je večný život, tak sa upieram aj na večný život, keď mi skončí pobyt na Zemi.“

Pandemická alternatíva

Živá krížová cesta pre účinkujúcich a realizačný tím neznamená len akési predstavenie. Ako nám potvrdila Magdaléna Zacharová, vidia v tom hlbší zmysel:

„Tým, že učím náboženstvo, aj som sa trošku hnevala, keď povedali, že ideme hrať divadlo. Vždy som hovorila, že pre mňa je to evanjelizácia a že mi veľmi ležia na srdci ľudia, ktorí možno nevojdú do kostola, pretože buď sú zranení z kňazov, alebo možno z nás veriacich. Oni nemajú možnosť prežívať veľkonočné sviatky tak, ako my ich prežívame v chráme. Veľmi som sa potešila, že pôjdeme vonku, nikto na nikoho nebude pozerať či je, alebo nie je veriaci, ľudia sa zastavia a budú mať možnosť pozrieť si ten dej a možno byť aj vtiahnutí do toho deja a prežívania. Takže som do toho išla s veľkým nadšením, keďže mne viera nechýbala a ďakujem Bohu za tú milosť, že ju mám, že som ju dostala, tak som ju chcela ponúknuť aj ostatným. Vždy som im hovorila, že ak pôjdeme do Prešova, musíme sa sprítomniť, že sme v Jeruzaleme, že je to dej a prežívame ho. Takto sme zmenili ulice Prešova na Jeruzalem.“

Živá krížová cesta sa vlani kvôli pandémii neuskutočnila. Organizátori však tento rok vymysleli zaujímavú alternatívu.

„Prišla myšlienka, urobme krížovú cestu v tom našom Jeruzaleme, ale Ježiš pôjde sám tak, ako sme všetci sami. My sme nikdy nešli sólo, že to jeden vymyslí a potom všetci, každý sa musel k tomu vyjadriť. Samozrejme, k tomu sa museli vyjadriť aj iní, ktorí nám to museli dovoliť, aby sme nič neporušili. Scenár je pripravený. Nemalo by to byť určite nič pre ľudí na ulici. Bude to prenos.

Keďže teraz nastala táto situácia, ja osobne som to prijala, vôbec som to neriešila, vedela som, že to nemôže byť, sú také nariadenia. Tak sme sa vlastne stíšili a prijali sme to. Nikto z nás netušil, že to potrvá až dodnes. Znova som pocítila, že už je toho veľa. Určité obdobie pozeráme len „ľuďom do nosa“ a stále na tie tyčinky. Potom sa to zmenilo, že im pozeráme na ruku a už len vakcinujeme. Potom zase počúvame, ako to už máme v rukách a už to nemáme v rukách, lebo to, čo bolo, už nie je pravda. Vtedy som pochopila, že to nie je len o nás, aj keď nám Boh dáva dary a poznanie aj v medicíne, ale že my sa už máme pozrieť vyššie, nielen na ruku, k nosu, ale na Ježiša,“ skonštatovala Zacharová.

Foto
V úlohe Ježiša Krista sa opäť predstaví Ján Jendrichovský / Mesto Prešov

Ján Jendrichovský v úlohe Ježiša: Nie je to o mne

Diváci si budú môcť pozrieť video online, pričom bude zverejnené na Veľký piatok. V úlohe Ježiša Krista sa opäť predstaví Ján Jendrichovský:

„Je to veľká zodpovednosť dať sa na niečo také. Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá a rodí sa postupne. Nebolo to rýchle rozhodnutie, zobral som si trochu času na to, aby som porozmýšľal. Videl som v tom zmysel. Povedal som si, že ak môžem byť prieplavom niečoho, čo je dobré a môže pomôcť, tak to beriem.“

Čo je najťažšie na stvárnení Ježiša v jeho posledných chvíľach na Zemi?

Prekvapivo fyzicky to nie je vôbec ťažké. Človek je motivovaný takou vnútornou motiváciou. Chce to aj trochu fyzického odhodlania a vypätia, ale tá bolesť ide mimo neho, pretože je tam tá motivácia a vnútorné nastavenie. V ten moment to človek skôr spoluprežíva, uvedomuje si, že to nie je len o ňom.

Ktovie, možno takisto aj ako náš Pán Ježiš Kristus, človek rozmýšľa, či to padne na úrodnú pôdu, či to niekto nezneužije, či sa z toho niekto nebude smiať, aj keď to neovplyvňuje človeka, ale niekde to cíti, že to naše dielo, snaženie padne na úrodnú pôdu. To si asi človek nesie v sebe v každom kroku. Človek vie, že má to zmysel, ale ten ozajstný zmysel sa deje až potom, keď sa deje interakcia s vnútrom toho diváka.“

Ján Jendrichovský sa stretol aj s posmechom verejnosti: „Musím sa priznať, že spätne som sa našiel na nejakej stránke, kde si z toho niektorí ľudia robili trošku posmech. Človek si uvedomuje, že ten počin sprítomnenia posledných chvíľ nášho Pána medzi nami, že je to veľká vec, veľká zodpovednosť. Tá ťarcha zodpovednosti dopadá aj počas tých krokov na človeka, keď to hrá.

Čo však prežíva herec, keď kráča ulicami Prešova s krížom na pleciach?

„Paradoxne, nie je to prežívanie mňa samého. Počas toho človek cíti, ako keby to nebolo o ňom. Aj keď to možno bude znieť trochu pateticky, ale človek zabúda na seba a vôbec nemyslí na seba, že som Ján Jendrichovský, že teraz ma to bolí, teraz musím urobiť to, teraz by som sa mal takto zatváriť. Je to prirodzený dej, pretože to, čo sa udialo, pozná každý z nás, nosíme si to v srdci. Celé je to silné.

Špecifickú atmosféru má to, keď je človek zavretý v jaskyni, je po všetkom a vie, že má možnosť sa vrátiť naspäť, vyjsť z tej jaskyne a žiť ďalej. Uvedomiť si, že každý z nás má tú šancu, keď zomrie, telo odíde, ale vnútro žije ďalej. Vtedy si to človek môže sprítomniť. Úplne najsilnejšie pre mňa osobne bolo, že síce som to ja nejako neprežíval až tak, aby som si to uvedomil, ale vidieť reakcie ľudí, ako keby padli pred Kristom na kolená a začali uvažovať o svojom živote s pokorou a možno trochu inak ako dovtedy. To je silný moment.“

Samota Ježiša na krížovej ceste bez ďalších postáv má byť obrazom izolácie ľudí v čase pandémie. Autentické zobrazenie štrnástich zastavení začína na Hlavnej ulici v Prešove a končí v Záhrade umenia.

Komentáre