Špeciálny program k výročiu súboru bude mať premiéru 24. februára.
Folklórny súbor (FS) Železiar, ktorý patrí medzi najznámejšie a najuznávanejšie súbory na Slovensku, vznikol už v roku 1964. Svojimi vystúpeniami prezentuje ľudové umenie z regiónov Abov, Zemplín, Šariš či Spiš. Tanečná, spevácka a hudobná zložka súboru pod vedením umeleckého vedúceho Vladimíra Urbana v súčasnosti pripravujú špeciálny program pri príležitosti osláv 55. výročia vzniku súboru.
Aké boli začiatky FS Železiar?
„Nebol som pri tom. Mám sprostredkované informácie, že v čase, keď sa tu staval hutný kombinát, tak sa tu dostalo veľa mladých ľudí. Pochopiteľne, boli ľudia, ktorí tu prišli aj z iných končín, nielen Košičania, a tí mali dostatok voľného času, čiže mali záujem aj o nejakú zábavu. Najprv fungoval spevácky spolok. Neskôr sa začali rozprávať o tom, že by bol potrebný aj tanec. Niekedy v januári v roku 1964 bolo prvé tanečné vystúpenie a to sa odvtedy traduje ako história súboru Železiar. Malo to také zložitejšie vývojové etapy, ale teraz už budeme oslavovať 55. výročie. Ja som tu 32 rokov. Od tých prvých začiatkov existovala taká veľká ambícia, verva, urobiť to poctivo a poriadne. V sedemdesiatych rokoch ľudia, ktorí spievali, tancovali v súbore, dostali voľno z fabriky, aby mohli ísť na nácvik a prípadne na vystúpenie, takže to bola taká základňa, od čoho sa všetko vždy odvíjalo.“
Ako si spomínate na svoje začiatky vo FS Železiar?
„Ja som tu prišiel ako taký opuncovaný choreograf. Predtým som desať rokov robil už choreografa, umeleckého vedúceho. Prišiel som do súboru, ktorý dva roky oficiálne nemal umeleckého vedúceho. Pochopiteľne, ten kolektív, ktorý tu bol, tak bol naučený na istý štýl práce, ktorý ja som zase potreboval trošku premeniť a priviesť na iné chodníčky, iným spôsobom, aj keď predo mnou a aj moja ambícia bola taká, aby sme dokázali robiť dobré folklórne programy na javisko.“
Akému druhu folklóru sa venuje FS Železiar?
„My máme takú prioritu, že sme v Košiciach, tak robíme najbližšie okolie, to je abovský región, z toho máme veľa programu. Druhý veľký, významný región je zemplínsky, potom šarišský, spišský. Zvlášť sme spracovali aj tie rusínske alebo rómske tradície. Urobili sme jeden celovečerný program z Gemera. Sem-tam sme potom mali nejaké úlety, že urobil sa program z Maďarska alebo z Chorvátska. Teraz budeme robiť prípravu na pripomienku výročia, tak pracujeme na regiónoch Kysuce a Považie.“
Ako vznikajú večerné programy? Ako zbierate tradície?
„Je to rôzne. Keď sme robili Gemer, tak naozaj sme išli sa trošku popozerať na staré filmové, obrazové záznamy z folklórnych skupín. Našli sme nejaké rozhlasové nahrávky alebo archívne nahrávky všeobecne s ľudovými piesňami. Pozreli sme knihy, čo píšu o tradíciách a o tomto nehmotnom kultúrnom dedičstve z regiónu. Potom sme zavolali pedagógov, ktorí žijú v regióne a ovládajú tam veci, aby sme nasiakli tým, čo je dobré poznať. Ten charakter pohybu je všade trošku iný a je dobré, keď to príde niekto učiť taký, čo sa v tom dobre vyzná. Ten postup väčšinou zachovávame. Je pravda, že veľa z toho som sám naštudoval a potom prenášal na svojich žiakov, členov súboru. Na druhej strane, nie som hudobník, nie som spevák, tak musí ktosi naučiť spev, ktosi inštruovať muzikantov. Vždy je to veľká mozaika usilovnej, poctivej práce, ktorá sa zliepa od toho, že tak, ako niekto cvičí etudy na husliach a potom sa učí hrať ľudové piesne alebo sa obohacuje tým, že vie zahrať ľudovú pieseň v štýle podpolianskom, goralskom, východniarskom, tak aj tanečníci. Pohybová príprava začína u detí. Najprv robia hudobno-pohybovú prípravu, potom sa k tomu pridáva aj klasický tanec, rôzne ľudové tance, a tým pádom je potom ten interpret dostatočne disponovaný, aby mohol interpretovať jeden, druhý, tretí, štvrtý región a s priznávaním všetkých tých špecifík a osobitostí, ktoré patria k danému regionálnemu pohybu.“
V ktorých krajinách ste vystupovali?
„V rámci Európy sme boli vo väčšine štátov. Súbor bol aj v Maroku a v Lýbii, to znamená aj v Afrike. Za mojej éry sme boli v Mexiku, v Spojených štátoch, v Južnej Amerike sme neboli. Boli sme v Kórei, v Japonsku, v Číne, v Katare, v arabských krajinách, takže sme boli v rôznych končinách sveta. Na druhej starne, toto cestovanie nie je našou obrovskou ambíciou. Vždy sme sa podriaďovali tomu, že keď sa našlo nejaké pozvanie, tak sme išli. Indovia nás pozývali už trikrát a vždy to skončilo kdesi na polceste. Tých pozvaní pre nás býva dosť. Otázka je, že prevažná časť členov súboru sú amatéri, tak nie sme v stave jazdiť iba po svete.“
Aký je rozdiel medzi domácim a zahraničným divákom? Kde si vystúpenie viac užívate?
„Boli sme v Trebišove, to znamená domáci divák. Prišli tam tí, ktorí si dali tú námahu, kúpili si vstupenku a prišli. Tak je to ten najlepší domáci divák, lebo potom je príležitosť, že niekto má výročnú schôdzu vo firme, tak tam zavolá súbor, ale polovica ľudí hovorí, že folklór nemusí. Prídu tam, ale nemajú záujem, nikdy netancovali ľudový tanec, nehrali na hudobný nástroj. Je to taký nie celkom zainteresovaný divák, ktorý čaká, akú atrakciu, čo na javisku urobíme. V Trebišove sme boli tak, že naozaj tí diváci veľmi, veľmi dlho sa s nami lúčili na záver nášho vystúpenia. Veľmi bohato fandili počas jednotlivých čísel, takže sme mali tie najlepšie zážitky, aké môže mať niekto, kto je na javisku. Keď sme boli v Spojených štátoch, tak pre nich sme boli veľmi atraktívni, aj keď v Amerike žije mnoho národov, tak oni majú svoje festivaly mnohonárodné, kde sa počas festivalu tancujú tance rôznych národov. Američania majú dosť prostriedkov a ambícií na to, aby mali celosvetový festival. Boli sme takto v štáte Utah na dvoch festivaloch. Keď sme účinkovali na druhom festivale, tak tí, ktorí boli z toho prvého festivalu, tak tam chodili na koncert. Dokonca tam bola partia mladých žien, ktoré si tam objednali hotel na tri dni a jeden podvečer čo večer prišli pozrieť Železiar na vystúpenie, lebo náš program sa im veľmi páčil. Máme veľa takého, čo je temperamentné, má to trošku nejakú dynamiku, a to sa všade po svete páči. Tie menej rýchle veci čo sú po hudobnej a tanečnej stránke, tak divák niekedy potrebuje tomu rozumieť, o čo ide, keď to má nejakú myšlienku, ideu. Ja sa vyhýbam tomu, aby som zaťažoval zahraničných divákov niečím takým a ponúknem im, čomu oni až tak nebudú rozumieť a potom to nebude ono. Potom je to otázka našej dramaturgie, čo, kde, kedy, komu ponúkneme, ale vo všeobecnosti sa dá hovoriť, že náš folklór má svoj temperament a silu, ktorá zaváži všade vo svete.“
Folklórny súbor Železiar oslavuje 55. výročie. Pri tejto príležitosti pripravujete špeciálny program. Na čo sa môžu diváci tešiť?
„Časť z toho programu je hotová alebo rozpracovaná, tak sme to skúšali pred divákmi. Na každom výročí sme urobili aj nejaký extrém. Na 45. výročie sme tancovali aj maďarské tance, aj chorvátsky tanec. Na 50. výročí sme v civile nejakým spôsobom premietali to tradičné do súčasnosti, ale to len v rámci dobrej spolupráce medzi hľadiskom a javiskom. Teraz my Východniari budeme robiť program z Kysúc a Považia. Mužský tanec, odzemok, je demonštrácia chlapskosti, šikovnosti a sily. Ja viem, že je na čo pozerať. Pri ženách sú tie Kysuce také chudobnejšie z hľadiska bohatstva výšiviek na krojoch alebo bohatstva materiálu, čo všetko sa na kroje používa, ale sú tam rôzne archaické hudobné formy a aj tanečné. Oni hovoria, že je to starosvetský čardáš, ale dvojkročka sa tam netancuje. Starosvetský čardáš je ešte starší, ako keď sa sformoval novohorský čardáš, a preto je to čosi, čo je veľmi osobité a zvláštne, tak verím, že aj toho nášho stáleho diváka alebo fanúšika týmto budeme vedieť potešiť. Program bude mať premiéru 24. februára v Štátnom divadle Košice.“
Čo by ste vy ako umelecký šéf zaželali folklórnemu súboru Železiar do ďalších rokov?
„Zdravý prístup k folklóru. Felix Slováček rád hovorieval, že keď by ho otec trsteničkou trošku nešibal, tak nikdy by z neho nebol taký svetový muzikant. Nikomu neprajem, aby ho bolo treba šibať trsteničkou, ale je to taký náznak toho, že ozaj musí byť poctivá práca, ak človek chce v umeleckom žánri byť úspešný. Musí sa namakať a potom je čo pozerať. Ten, čo sa práve naučí pár krôčkov zatancovať, tak ešte nie je hodný toho, aby si sadli ľudia do hľadiska a sa na neho dlho pozerali. Ten, čo už má niečo odmakané, tak potom má tú kultúru pohybu takú, že stojí za to.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ