V našich historických článkoch sme sa už viackrát venovali dejinám významných košických priemyselných podnikov, ktoré formovali hospodársky rozvoj mesta. Tentoraz prinášame preklad unikátnej písomnosti z roku 1843, ktorý zachytáva priemysel Košíc ako celok a prináša prehľad všetkých významnejších výrobných podnikov pôsobiacich v meste.
Vážená šľachtická mestská rada! Vysokodôstojná Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada na základe svojich milostivých nariadení z 3. mája 1793 (č. 14644) a z 6. marca 1832 (č. 6155) prikázala, aby všetky samosprávne úrady na konci každého roka oznámili, aké priemyselné podniky sa na ich území nachádzajú, ktoré z nich majú kráľovské privilégium, pod akým názvom a označením vystupujú, a aby tieto údaje prostredníctvom úradnej správy predložili kráľovskej vláde.
V súlade s touto povinnosťou s úctou oznamujem, že v našom meste existujú tieto priemyselné podniky:
Tlačiarne: S kráľovským privilégiom pôsobia dve kníhtlačiarne. Jedna patrí Štefanovi Ellingerovi, druhá Karolovi Werferovi. Obe používajú ako svoje označenie visiaceho orla a nachádzajú sa v dobrom stave.
Tabakové továrne: Ďalej sa tu nachádzajú dve tabakové továrne. Prvá patrí šľachticovi Ignácovi Gyurkovitsovi. Na základe milostivého rozhodnutia z 14. júna 1836 (č. 17492) získala kráľovské privilégium a používa znak cisárskeho dvojhlavého orla s názvom: „Cisársko-kráľovská privilegovaná tabaková továreň šľachtica Ignáca Gyurkovitsa.“ Má sklady vo viacerých častiach krajiny a je v dobrom stave. Druhá továreň vystupuje pod označením „Dedič Ignáca Gyurkovitsa“, nemá kráľovské privilégium, svoje výrobky predáva po malých množstvách v okolí mesta a jej vlastníkom je šľachtic Karol Csorba. Tretia továreň patrila Jozefe Wagnerovej, manželke šľachtica Jozefa Klesztinszkého. Jej činnosť bola dočasne zastavená a ani nemá cisársko-kráľovské privilégium.
Keramická továreň: Majitelia Štefan a Karol Virknerovci a Jozef Mohl vlastnia továreň na výrobu tzv. anglického kameninového riadu (englisch Steingut). Táto továreň získala kráľovské privilégium 28. augusta 1804 (č. 18276), na svojich výrobkoch používa písmeno K, má sklady vo viacerých častiach krajiny a jej stav bol podrobne opísaný v správe z 28. decembra 1836 (č. 5626). Odvtedy sa na nej nič nezmenilo.
Pokračovanie prekladu: Karol Werfer, majiteľ kníhtlačiarne, je zároveň vlastníkom litografického ústavu, ktorému bolo 22. augusta 1833 pod č. 10233 udelené kráľovské privilégium. Vďaka neúnavnej a presnej práci majiteľa tu vzniklo množstvo hodnotných a vkusných tlačí. Aj tento podnik používa ako svoj znak orla. Syn majiteľa, Jozef Werfer, nasledujúc usilovnosť svojho otca pri rozvoji priemyslu v meste, získal na základe rozhodnutia mestskej rady z 31. mája 1836 (č. 2403) povolenie založiť výrobu hracích kariet. Jeho výrobky si získali taký úspech, že ich nestačil dodávať všetkým odberateľom a predplatiteľom.
Štefan Virkner, Karol Virkner a Jozef Mohl založili na základe cisársko-kráľovského privilégia udeleného v roku 1841 (č. 17140) kožiareň. Používajú pečať s cisárskym dvojhlavým orlom a nápisom: „Cisársko-kráľovská privilegovaná kožiareň.“ Podľa podmienok privilégia sa ich výrobky nesmú predávať po kusoch v maloobchode, ale iba na základe riadnych obchodných zmlúv. Očakáva sa, že podnik prinesie priaznivé a významné výsledky.
V našom meste nedávno dobročinný ženský spolok zriadil v chudobinci súkennícku dielňu (továreň na výrobu súkna). Vyrába sa v nej také množstvo súkenných výrobkov, že neúnavná snaha tohto dobročinného spolku o rozvoj priemyslu si zaslúži všeobecné uznanie. Podnik nielenže vypĺňa citeľný nedostatok v našom meste, ale jeho príjmy slúžia na podporu pokladnice chudobinca. Vďaka tomu môžu byť vo väčšom počte podporovaní obyvatelia, ktorí pre starobu, telesnú slabosť alebo biedu nie sú schopní zabezpečiť si vlastnú obživu. Táto činnosť si preto zasluhuje úprimnú vďaku a podporu zo všetkých strán.
V našom meste sa nachádza aj viacero tovární na výrobu liehovín a alkoholických nápojov, menovite podniky Jána Schneidera a Ľudovíta Aisenmayera. Tieto podniky nemajú cisársko-kráľovské privilégium, ale na základe povolenia mestskej rady môžu svoje výrobky predávať vo väčších množstvách, pričom v menších množstvách ich predávajú na základe dohody s nájomcom miestneho výčapu pálenky.
Týmto končím svoju úradnú správu a zostávam s úctou.
V Košiciach, 5. februára 1843 pokorný služobník Jozef Goczigh, mestský kapitán.“
Originál listiny sa nachádza v Archíve mesta Košice, maďarský prepis textu publikoval niekdajší košický archivár a historik Ľudovít Kemény.