Úspešný režisér a scenárista z východu Marko Škop: Dôležité je nikdy sa nevzdať

PrešovĽudia

Za svoju tvorbu získal niekoľko ocenení.

Marko Škop je talentovaný slovenský režisér a scenárista. Jeho dokumenty a filmy sú úspešné po celom svete. Snímka Nech je svetlo v hlavnej úlohe s Milanom Ondríkom získala Cenu za najlepší mužský herecký výkon a Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Rodák z Prešova si v rozhovore zaspomínal na začiatky svojej tvorby či detaily z nakrúcania divácky obľúbených filmov.

Ako si spomínate na svoje detstvo, ktoré ste prežili v metropole Šariša?

Myslím si, že krajina detstva je pre každého človeka niečo úplne špeciálne. Je to niečo, čo nás asi najviac zo všetkého určuje potom do ďalšieho života. Vyrastal som na Sídlisku III v dvanásťposchodovom paneláku, veľmi podobnom ako bol ten, ktorý, bohužiaľ, vybuchol a už ho zdemolovali. Stala sa hrozná tragédia a je mi to veľmi ľúto, súcitím so všetkými. Vyrastal som na začiatku Sídliska III a spomínam na detstvo veľmi rád.

Žijem na dvoch miestach. Kvôli tomu, že mám manželku Chorvátku, tak naša hlavná rodinná báza je v Záhrebe. Naša dcéra tam chodí do školy. Vzdialenosť medzi Bratislavou a Záhrebom je 4,5 hodiny. My sme skôr zvyknutí na tú horizontálu Bratislava – Košice alebo Bratislava – Praha. Je to obdobná vzdialenosť, akurát na juh. Samozrejme, kvôli pracovným povinnostiam často cestujem do Bratislavy a vôbec na Slovensko.

Ako vôbec zvládate byť takto permanentne na cestách?

Zvládam to veľmi jednoducho. Je to asi organizácia osobného aj pracovného života, určenie si priorít. Tým, že robím autorské filmy, ktoré si aj sám píšem, scenáristická práca je veľmi osamelá, môžete ju robiť kdekoľvek na svete, respektíve základnú časť tejto práce môžete robiť za počítačom kdekoľvek si môžete alebo chcete predstaviť.

Samozrejme, keď to príde do fázy predprodukcie a potom samotného nakrúcania filmu, kde je prítomnosť aj režiséra, aj producenta nevyhnutná, vtedy som dlhodobo na tom mieste, kde sa práve nakrúca.

Často cestujete na východ a do Prešova? Radi sa tu vraciate?

V posledných rokoch to bolo veľmi často aj kvôli tomu, že, bohužiaľ, rodičia prechádzajú do veku, keď prichádzajú aj zdravotné problémy, takže aj kvôli mame, s ktorou sme sa, bohužiaľ, prednedávnom rozlúčili a teraz kvôli otcovi sem chodievam podľa možností tak často, ako môžem alebo ako je treba. Snažím sa byť nápomocný, ako môžem, aj keď v tomto som veľmi vďačný sestre, ktorá stále žije v Prešove, respektíve v Nižnej Šebastovej aj so svojou rodinou. Toto vlastne drží tie štyri steny pohromade.

Foto
Marko Škop / MFF Karlovy Vary

Vy ste vyštudovaný novinár. Prečo ste sa rozhodli študovať žurnalistiku a následne na Vysokej škole múzických umení (VŠMU)?

Keď som vo štvrtom ročníku Gymnázia Konštantínova v Prešove rozmýšľal, čo ďalej, tak vôbec som netušil. Keďže som rád písal, tak jedna z tých prirodzených možností sa mi zdala byť novinárčina. Podal som si prihlášku na Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte v Bratislave, kam ma prijali.

Počas štúdia som veľmi často chodil do filmových klubov. Vtedy to bolo naozaj také výrazné a silné hnutie. My sme z internátov v Mlynskej doline išli minimálne dva – trikrát do týždňa do Filmového klubu Nostalgia alebo Filmového klubu 901. Tam som napozeral aj mnoho starých, archívnych filmov, ale aj mnoho súčasnej autorskej umeleckej tvorby.

Keď som tú školu začínal končiť, tak sa mi zdalo, že by to mohlo byť zaujímavé pokúsiť sa o štúdium dokumentárnej tvorby, pretože novinárčina je aktuálna v daný deň alebo v daný týždeň, keď sa tá udalosť deje, ale cez kino, film sa dá hovoriť o témach hlbšie. Dá sa hovoriť aj o latentnej aktuálnosti, teda o niečom, čo hádam aj o desať, dvadsať, päťdesiat rokov, ak sa to dotýka niečoho naozajstného, všeobecne ľudského, tak bude stále aktuálne a bude stále komunikovať. Prirodzene som prešiel na VŠMU a začal som sa venovať filmu.

Začali ste tvorbou dokumentov, neskôr filmov. V čom je to iné?

Pre mňa bola tá cesta prirodzená v rámci rodu non-fiction alebo toho nehraného, pretože som bol novinár. Moje prvé kroky v zobrazovaní tohto sveta vychádzali zo skutočnosti, z reality. Tak mi prišlo úplne najprirodzenejšie skúsiť ísť študovať dokumentárny film. Milujem ho, je to nádherný spôsob aj sebarealizácie, ako sa vyjadriť k tomuto svetu, ako ho komentovať, ako k nemu autorsky pristúpiť.

V jednom momente sa ale stalo, že keď som začal koncipovať projekt nového filmu, uvedomil som si, že veľmi výrazne sa dotýkam etickej hranice, čo zobraziť, čo nezobraziť, pretože v dokumentárnom filme pracujete s reálnym človekom alebo reálnymi ľuďmi, ktorí žijú svoje reálne životy vo svojom reálnom sociálnom prostredí a ten film s nimi žije potom, aj po jeho dokončení ďalej v ich životoch.

Aj pri nakrúcaní, ale predovšetkým v strižni som ako autor narazil veľakrát na to, že niečo do toho filmu už použiť nechcem, aby som neprekročil istú hranicu, ktorá by pre toho človeka mohla byť v jeho ďalšom živote a v prostredí, v ktorom žije, nepríjemná alebo že by mu mohla ublížiť. Tak som v istom počiatočnom momente pri koncipovaní projektu Eva Nová prešiel do rodu hraného filmu.

Ako si spomínate na svoje debutové filmy, jednak v dokumentaristike, ale aj na hraný film?

Pri filme Iné svety to pre mňa bolo zodpovedanie si pre mňa zaujímavých otázok, o čom je ten kraj, z ktorého pochádzam, čo sa s ním aktuálne deje a aké rôzne podoby má. Vždy od detstva ma fascinovalo, ako je východné Slovensko malým Babylonom, rôznorodým mixom národností, náboženstiev, jazykov, kultúr. Sú tu vedľa seba dediny, kde sa hovorí iným jazykom a je tam iná kuchyňa a iné zvyky. To bolo zodpovedanie si aj mojej otázky na to, čo je moja identita aj smerom k mojej rodine a k okoliu, aké som poznal. Vtedy sme nakrúcali trojčlenný štáb s kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom, ktorý bol zároveň aj zvukárom. Bol to pekný čas.

Pri Eve Novej to už bol možno desaťnásobný štáb, lebo tých ľudí bolo na nakrúcaní spolu s hercami okolo tridsať. Opäť sme nakrúcali na východnom Slovensku v Pečovskej Novej Vsi, kde sme našli dom, ktorý bol vhodný pre vyjadrenie rodiny, ako som si ju predstavoval v tom rozložení miestností, aj s takou peknou záhradkou za domom, kde som si predstavoval plastový bazén. Tí, ktorí film videli, možno si spomenú, vedia, o čom hovorím. Zároveň v blízkosti je mesto Sabinov, kde bolo veľmi dobré ubytovanie. Tiež som vedel, že tu mám priateľov a známych v okolí, ktorí mi môžu pomôcť v prípade nejakej kritickej situácie, ak niečo bude treba produkčne zabezpečiť alebo zorganizovať, keďže ten film bol pomerne nízkorozpočtový. Spomínam na to všetko veľmi rád, aj na to, že v epizódnych úlohách sa objavili herci z Divadla Alexandra Duchnoviča.

Ako vznikol nápad k úspešnému filmu Nech je svetlo?

Na začiatku koncipovania scenára filmu Nech je svetlo bola pre mňa téma výchovy detí a taký transgeneračný posun hlavne po tej mužskej línii medzi otcami a synmi. Začal som chodiť do domácností úplne obyčajných bežných ľudí, aj ku ekonomickým migrantom, aj tu doma u nich na Slovensku, ale aj v zahraničí tam, kde tí chlapi pracujú.

Paralelne s tým sa začali v médiách objavovať správy o polovojenských skupinách mladých ľudí. Boli vtedy toho plné noviny, rádio aj televízia aj preto, že jedna z týchto skupín, taká tá najexponovanejšia, má rada pozornosť, pretože má aj politické ambície, tak chcú byť viditeľní. Prišlo mi to v prvom momente ako trošku šokujúce, ale potom ohromne zaujímavé, čo sa tu deje, aj na taký môj autorský komentár. Tak som potom skombinoval v tom filme tie dve základné príbehové línie. Jadro filmu je pre mňa téma výchovy detí a vzťahu medzi rodičmi a deťmi a potom je to tá potreba mladých niekam patriť, potreba tvorby vlastnej identity, krehkosti toho životného obdobia a zároveň, aké je jednoduché takýchto mladých ľudí indoktrinovať nejakou ideológiou.

Ako ste vyberali hercov, Milana Ondríka, Zuzku Konečnú a ďalších?

Milanom Ondríkom sa poznáme už od projektu Eva Nová, respektíve poznáme sa oveľa skôr, z internátov na vysokej škole, ale spolupracovali sme spolu pri filme Eva Nová, kde som bol z Milana osobne nadšený, z jeho energie, talentu, samozrejme, to v prvom rade, z prístupu k práci. Keď som si začal v hlave predstavovať tento nový projekt, tak už som ho tam mal dosadeného. Bol pre mňa jednoznačnou voľbou. Niekedy aj opakujem, že už keď som písal scenár a keď píšem, tak sa prechádzam po byte a hovorím si tie jednotlivé dialógy za postavy, tak tú hlavnú postavu tohto filmu som si hovoril hlasom Milana Ondríka.

Postavu jeho manželky som hľadal trošku dlhšie. Robil som herecké kastingy a Zuzana Konečná je jeden veľmi zaujímavý herecký tip. Je to aj výborná herečka, bola s ňou veľmi príjemná spolupráca. Možno takou najkomplikovanejšou postavou podľa obsadenia bol ten najstarší syn Adam, toho sme hľadali až pol roka. Robili sme kastingy aj v regiónoch, a to nielen ja, ale mal som aj priateľov, pomocníkov, ktorí chodili po stredných  školách, po gymnáziách a skúšali nájsť toho najvhodnejšieho predstaviteľa. Nakoniec, úplne pod nosom, na bratislavskom konzervatóriu som narazil na Františka Beleša, ktorý bol na svoj vek neuveriteľne zrelý, veľmi talentovaný a myslím, že pre ten film, aspoň teda z môjho pohľadu, je takým malým zázrakom.

Foto
Milan Ondrík, Zuzana Konečná, Marko Škop a František Beleš / MFF Karlovy Vary

Čakali ste, že film Nech je svetlo bude taký úspešný?

Je to neobyčajný, normálny, malý slovenský film, ktorý som sa snažil aj spolu s kolegami urobiť tak, aby mal svoj zmysel. Ak divákov oslovil a niečo im povedal, tak to ma, samozrejme, veľmi teší, lebo to je potom naozaj zadosťučinenie za tú námahu, ktorú sme do projektu vložili.

Mňa veľmi príjemne, samozrejme, prekvapuje, že tá téma je univerzálna, že film komunikuje aj vo svete, že sa premietal na mnohých zahraničných filmových festivaloch. To, že tí festivaloví dramaturgovia ho vyberajú do svojho programu, je asi dôkazom, že si myslia, že má čo povedať tomu lokálnemu publiku či je to v Ázii, alebo v Spojených štátoch. To je veľmi potešujúce, keď zistíte, že živý nerv, ktorého ste sa chceli dotknúť, lebo ho cítite okolo seba, že je naozaj zrozumiteľný všade na svete.

Čo je základom pre dobrý film, ktorý možno raz zazrieme v kinách? Čo by ste poradili mladým tvorcom?

V Starom Grécku vedeli, že nie je nič ľahšie na svete ako poradiť druhému. Myslím si, že je dôležité sa nikdy nevzdať, ak je človek presvedčený, že má čo povedať, ak mu záleží na tom niečo povedať. Potom sú veľmi dôležití ľudia naokolo, dobrí priatelia, ktorí vás podržia, ktorí vás potiahnu aj v ťažkých chvíľach, lebo aj také prichádzajú. Vždy sa to ukáže nejako spravodlivo, či to, s čím prídete pre tento svet a čo ukážete tomuto svetu, tak či to nejako zarezonuje. Myslím, že jedna z najdôležitejších vecí na tom úplnom začiatku je neskolabovať po nejakom prvom neúspechu, ale dať tomu ešte ďalšiu šancu. Keď vás to naozaj baví, tak to budete robiť.

 

Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ

 

Komentáre