Košice mali vlastnú väznicu iste už v stredoveku, keďže od roku 1347 disponovali privilégiom, ktoré im umožňovalo trestať zločincov, ktorých na svojom území prichytia a usvedčia, aj trestom smrti. Pôvodná budova väznice stála na niekdajšej Maľovanej ulici (neskôr zvanej Väzenská) už v 15. storočí. Dnes ide o ulicu Pri Miklušovej väznici. Terajšia väznica, známa pod názvom Miklušova, slúžila svojmu účelu od začiatku 17. storočia do roku 1911. Za ten čas sa v nej vystriedali desaťtisíce väzňov zadržaných na dlhšiu či kratšiu dobu. Niekoľkí z nich sa z väznice pokúsili utiecť, pričom jestvovalo viacero spôsobov, ako to uskutočniť, od podplácania dozorcov, cez násilný útek za použitia zbraní, až po vtipné oklamanie strážcov.
Jeden prípad s tragickým koncom sa odohral v roku 1562. V Košiciach bol chytený zámočnícky učeň Lukáš Nowostawski, pôvodom z Poľska. Za viaceré krádeže mal byť sťatý mečom pri pranieri. V noci sa mu však vo väzení podarilo vyslobodiť sa z pút a sekerou smrteľne poranil spiaceho súdneho sluhu a jeho manželku. Neušiel však ďaleko, bol dolapený a o niekoľko dní obesený na šibenici.
Na zadržané osoby pôsobil aj strach z väzenia a ďalších následkov prípadného odsúdenia, vrátane bolesti a strachu o život. Jedna z opýtaných, Anna Majernyik, vyšetrovaná v roku 1798 za krádež, pri svojej dobrovoľnej výpovedi na otázku, prečo utiekla z väzenia, odpovedala, „že sa bála, aby neprišla o život rukou kata za svoje viaceré krádeže.“
Nenapraviteľný zlodej Ignác Borosovics utiekol z väzenia spolu s Martinom Marustákom, odsúdeným za vraždu, vylomili zámok a ušli. Na Borosovicsa bol vydaný zatykač rozosielaný do okolitých miest a stolíc s jeho podrobným popisom a výzvou na zaistenie. Keď ho nakoniec chytili, mal byť obesený, po odvolaní sa dostal napokon sprísnené väzenie v trvaní 14 rokov.
Často mohol pochybiť aj súdny sluha ako správca väznice. Jozef Eble, väznený za krádeže, sa v roku 1803 viackrát sťažoval súdnemu sluhovi Jánovi Antalovi na bolesti nôh s tým, že by mu pomohol kúpeľ. Súdny sluha napokon súhlasil, a tak sa podvečer vybrali do kúpeľov pri Strednom mlyne (vzdušnou čiarou približne 400 metrov od väznice). Odtiaľ sa počas kúpania vybral do neďalekého Fischerovho hostinca po víno a následne ušiel.
O treste pre súdneho sluhu sa nedozvedáme nič, avšak v inom prípade z roku 1819 bol za nepozornosť pri úteku Jána Dávida z väzenia, zo služby prepustený súdny sluha Andrej Béress. V roku 1819 za nevyjasnených okolností ušiel z väzenia istý Prezányi. Za jeho útek potrestali súdneho sluhu Jána Kovalkovitsa stratou miesta.
17. marca 1831 večer skontroloval súdny sluha Andrej Profantsik putá na ruky a nohy všetkým väzňom a odišiel, pričom dvere za sebou zavrel. Okolo desiatej večer začali väzni robiť hluk, na čo sa súdny sluha vrátil, aby ich napomenul, to však využil vojenský dezertér, toho času väzeň Andrej Doktorszky a ušiel z cely. Podarilo sa mu vliezť do pece a cez komín sa dostal na strechu a odtiaľ utiekol. Súdneho sluhu jeho nepozornosť stála miesto.
V roku 1805 sa povozník Andrej Vasko, väznený za krádež, vypýtal na záchod, podarilo sa mu však dostať na strechu, odkiaľ sa dierou, ktorá tam zostala po predchádzajúcom úteku, dostal von a ušiel. Či bol za tento útek súdny sluha potrestaný, to nevieme, často sa ani nedozvedáme o tom, či boli títo „utečenci“ neskoršie dolapení a dopravení späť do väznice.
PhDr. Richard Papáč