Oteplenie sprevádzajúce úvod nového roka nemalo zľutovania ani voči našim veľhorám, no snehu je vo Vysokých Tatrách stále dostatok a len málokto odolá fotografii pocukrovaných štítov. Na peknú fotku bielych končiarov však nepotrebujete míňať litre nafty či precestovať sto kilometrov.
To, že sú Tatry viditeľné aj z viacerých miest v okolí Košíc, nie je žiadne tajomstvo. Notoricky známe sú hlavne pohľady z Kojšovskej holi či z vyhliadky nad chatou Hrešná. Počas zimných cyklopotuliek som však naďabil na parádny výhľad, o ktorom som doposiaľ netušil. A veľmi rád sa ním podelím aj s vami...
Reč bude o Vreteníku. Ak je vám povedomý, tak áno, predstavili sme si ho počas nášho letného putovania Vrchárskou korunou Abova. V tom čase však išlo o nezáživný, zeleňou zarastený vrchol, ktorého bujný porast držal Tatry v dokonalom utajení. Teraz je však všetko inak a návrat na toto miesto ponúka okulahodiace prekvapenie. Berúc do úvahy fakt, že väčšina bicyklov je zazimovaných a užíva si odpočinok v pivniciach či kočíkarňach, upriamujem svoju pozornosť na peších turistov.
Možností je viacero, no tou najjednoduchšou je určite doviezť sa z Košíc autobusom číslo 14 a vystúpiť na zastávke Jahodná – kopec (predposledná pred samotným lyžiarskym strediskom). Ak sa vydáte autom, tak je to miesto, kde sa láme stúpanie na Jahodnú a v tesnej blízkosti sa nachádza zvierací cintorín.
Na úvod mierime práve k tomuto miestu, okolo ktorého vedie turistická zelená značka. Tá nás bezpečne privedie k známemu smerovníku Findoráková a pri ňom naberáme smer cyklocesty na Lieskovec.
Cyklocestu však rýchlo opustíme a po príchode na lúčku smerujeme doprava a prichádza jediné vážnejšie stúpanie. Na necelých 500 metroch naberieme takmer 70 výškových metrov. Stále sa pritom držíme zeleného turistického značenia, ktoré smeruje práve na vrchol Vreteník.
Približne po kilometri sa nám na ľavej strane otvára výhľad na zjazdovky na Jahodnej a lesy v okolí Košickej Belej. Po vystúpení na niektorý zo zrezaných pňov či kopčekov hliny sa nám prvýkrát ukážu Vysoké Tatry. To však ešte nie je ono a naše veľhory zatiaľ vykukujú iba veľmi bojazlivo.
Pokračujeme teda ďalej. Cesta po zvážnici je celkom príjemná, značenie príkladné a zablúdiť je teda nemožné. Od Findorákovej na Vreteník sú to približne dva kilometre a nejde teda o nič, čo by nám malo spôsobiť infarkt či navodiť akútny stav hladu.
To, že sme na vrchole Vreteník (703 m) zistíme vďaka smerovníku. Inak totiž nejde o ničím výnimočné miesto. Ako sme si však povedali v úvode, tentoraz disponuje jednou veľkou devízou a to je čarovný výhľad. Stačí už len zísť pár desiatok metrov na miesto s menším zaclonením stromami a voila – Vysoké Tatry ako na dlani.
Ostáva preveriť schopnosti mobilu. Na tomto mieste by sa veru zišiel teleobjektív, ale aj vianočný darček z akcie sa ukazuje ako zdatný pomocník. So zábermi som celkom spokojný a ostáva už len vybrať si ďalšie pokračovanie túry. Najkratšou možnosťou je vrátiť sa späť smerom na Jahodnú, alebo sa vydať od smerovníka Findoráková nadol do Čermeľského údolia. Ak však máte čas i chuť, tak sa na výber núkajú aj krajšie okruhy.
Z Vreteníka teda pokračujem po značke smerom na sever. Hneď na úvod sa prichádza prudké klesanie a potom je to už príjemné dvojkilometrové putovanie zimným lesom. Zrazu začujem v diaľke zvláštny šum a skôr, než vyberiem z vrecka mobil, preženie sa predo mnou statné stádo srniek. Na tie sú tieto lesy naozaj bohaté a presvedčil som sa o tom už mnohokrát. Lesnú zver tu spravidla stretnete častejšie, než človeka. Darmo, Vreteník nepatrí medzi vychytené lokality.
Turistická značka nás po dvoch kilometrov vypľuje na dobre známej lúke pod lesom s názvom Nemcova Dôlka. Tá ponúka tri možnosti pokračovanie – hore na Vysoký vrch (s možnosťou pokračovať na Hrešnú či Jánošikovu baštu), doľava dolu do Košickej Belej a doprava nadol po asfaltovej ceste až na Alpinku (približne 9 kilometrov). Ostáva užiť si tam otvorenú reštauráciu a počkať si na starú dobrú 14-tku.