Úzkosť nás upozorňuje, že nežijeme v súlade s vlastnými potrebami, hovorí klinická psychologička

SlovenskoĽudsKE

Mária Humeníková (41) sa v nemocnici v košickej Šaci venuje klinickej psychológii a psychoterapii dospelých. Porozprávali sme sa s ňou o vzniku, príčinách a riešení úzkostných stavov a dopadoch pandémie koronavírusu na naše duševné zdravie.

Foto
O dopade koronavírusu na naše duševné zdravie hovorí klinická psychologička Nemocnice AGEL Košice-Šaca Mária Humeníková / AGEL Košice-Šaca

Kedy a ako človek vyhľadá pomoc klinického psychológa?

Keď má nejaké ťažkosti, alebo ho pošle niektorí z lekárov. Buď všeobecný, alebo špecialisti. Ako napríklad neurológ, prípadne psychiater. Vekovo ide najčastejšie o pacientov od 40 rokov vyššie.

S akými problémami sa na Vás ľudia najčastejšie obracajú?

Povedala by som, že najčastejšie prichádzajú s úzkostnými stavmi. V rôznej miere. Od jemnejších prejavov až po záchvatovité panické ataky - teda masívnu úzkosť, ktorá človeka celého pohltí.

Ako po viacerých vlnách pandémie vnímate vplyv koronavírusu na našu psychiku?

Epidémia koronavírusu zastihla každého v nejakom rozpoložení, vo vlastnom životnom príbehu. Epidémia spôsobila, že ľudia boli nútení deliť sa o spoločné priestory. Členovia domácnosti trávili 24 hodín denne v malom byte, z čoho vznikali napätia, eskalujúce problémy.

Na druhej strane boli izolovaní jednotlivci, ktorí sa naopak nevedeli žiadneho kontaktu domôcť. Napríklad senior žijúci v paneláku, ktorý slabšie počuje si pustí televízor, kde vidí reportérov s rúškami. Nevie ani odčítať, čo tí ľudia hovoria. Rastie u neho ďalšia frustrácia, pričom môže zažívať stavy až na zbláznenie.

Foto
Pandémia všetky problémy, ktoré mali ľudia ešte zhoršila a navyše im často krát zobrala aj možnosť aby sa so svojimi problémami dostali k adekvátnej pomoci. (Ilustračná fotografia)   / Flickr/Archive

Ako počas pandémie prebiehala vaša práca?

Mnohí psychológovia fungovali online, telefonicky. Museli sme sa prispôsobiť a zareagovať na situáciu, takže začali fungovať takzvané tele-konzultácie a tele-medicína. Hlavne prvá vlna koronavírusu bola veľmi poznačená strachom z neznáma.

Obzvlášť ťažké to podľa mňa mali ľudia pracujúci na zmeny a najmä zdravotníci. Predtým boli zvyknutí, že prišli domov a mohli sa vyspať, oddýchnuť si. Teraz ich doma čakali deti, s ktorými sa bolo treba učiť. A partner, ktorý pracoval z domu, bol z toho mierne nervózny a mal svoje nároky. Domáci komfort klesol na minimum, zmenšil sa priestor a čas na samo-regeneráciu.

Tým pádom boli ľudia oveľa menej tolerantní, viac nervóznejší. Ak sme unavení a vyčerpaní, sme oveľa viac zraniteľnejší. Menej sa kontrolujeme. Svojim správaním potom prilievame olej do ohňa. Ľudia boli jednoducho odtrhnutí od svojich bežných, štandardných zdrojov, pri ktorých sa predtým vedeli dobiť.

Či už to bol introvertný človek, ktorý prišiel o domáci pokoj, ticho a kľud, alebo spoločensky aktívny extrovert, ktorý relaxoval vonku v spoločnosti iných ľudí. Pandémia všetky problémy, ktoré mali ľudia ešte zhoršila a navyše im často krát zobrala aj možnosť aby sa so svojimi problémami dostali k adekvátnej  pomoci.  

Foto
Úzkosť  ako taká je pomerne nepríjemný, ale normálny emocionálny stav. Keď ho zažívame v malej miere je to prijateľná skúsenosť. Ak sa však vyskytuje príliš často, alebo vlna úzkosti trvá príliš dlho, prípadne je prílišnej intenzity, je to už problém. (Ilustračná fotografia)   / Flickr/Archive

Čo sa dá lepšie zvládať? Napätie v domácnosti – takzvaná ponorka v partnerstve a rodine, alebo nútená samota a nedostatok kontaktov napríklad starších ľudí, ktorí žijú sami?

Toto sa asi vôbec nedá porovnávať. V oboch prípadoch ide o veľmi intenzívne subjektívne utrpenie. Závisí to od odolnosti toho ktorého jednotlivca. Či to vôbec zvládne a hlavne ako to zvládne. Neodvážila by som sa to hodnotiť. Ani pri ponorke, ani pri samote človek počas pandémie a lockdownu nemal kam uniknúť.

Počas pandémie mnohí seniori stáli na chodbe pred bytmi. Čakali v blokoch, že niekto pôjde okolo, príde, že niekoho stretnú. A nestretli. Babička vyšla pred dvere a dúfala, že niekto pôjde aspoň po schodoch, aby sa mu prihovorila.

Ako sa takéto psychické stavy prejavujú?

Úzkosť  ako taká je pomerne nepríjemný, ale normálny emocionálny stav. Keď ho zažívame v malej miere je to prijateľná skúsenosť. Ak sa však vyskytuje príliš často, alebo vlna úzkosti trvá príliš dlho, prípadne je prílišnej intenzity, je to už problém, ktorý je potrebné riešiť. Úzkosť je emocionálny stav, ktorý má aj svoju odozvu v tele. Nikdy nezažívame len emóciu, ale máme nejakú myšlienku, obvykle spojenú s obavou.

Foto
Úzkosť zažívame hlavne vtedy, ak sa cítime byť niečím ohrozený. Niekto sa zľakne, keď ho pichne pri srdci, alebo cíti tlaky na hrudi. Naskočí mu katastrofická myšlienka, že má infarkt a začne ju rozvíjať. (Ilustračná fotografia)   / Flickr/Archive

Napríklad sa niečoho zľakneme a máme s tým spojenú emóciu úzkosti, ktorá vyvoláva určité pochody v tele. Úzkosť zažívame hlavne vtedy, ak sa cítime byť niečím ohrozený. Niekto sa zľakne, keď ho pichne pri srdci, alebo cíti tlaky na hrudi. Naskočí mu katastrofická myšlienka, že má infarkt a začne ju rozvíjať.

Keď autonómny nervový systém vyhodnotí situáciu ako nebezpečnú, základnou reakciou je útek alebo útok. K tomu organizmus potrebuje preskupiť energiu. Preto nám srdce začne biť rýchlejšie, zmení sa prietok krvi. Krv smeruje do orgánov veľkých svalov, aby sme vládali utekať alebo útočiť, teda prekrvujú sa najmä stehná a bicepsy. Naopak, odchádza z menej potrebných oblastí, teda z tváre, preto zbledneme.

Môže sa dostaviť aj mravčenie v končatinách, vtedy sa ľudia zľaknú ešte viac, pretože si myslia, že ide o neurologický problém alebo postupujúci infarkt. Vypína sa trávenie, prestávajú sa prekrvovať tráviace orgány. Ak k tomu ešte zrýchlime dýchanie, lebo sa nám zdá, že máme málo kyslíka, tak spôsobíme zrýchlenie odchodu krvi z hlavy, máme pocit závrate, mihanie pred očami a zdá sa nám, že odpadneme.

Sú to všetko v podstate telesné príznaky. Preto mnohí ľudia zistia, že trpia úzkosťami až potom, ako ich párkrát z práce odvezie sanitka, prípadne absolvujú návštevu urgentného príjmu. Veľakrát ich to pred nemocnicou prejde. Nielen laici, ani odborníci, ktorý zažijú panický atak prvýkrát, nevedia vyhodnotiť, či ide o úzkosť alebo infarkt. Sú to veľmi nepríjemné telesné stavy na úrovni nášho telesného organizmu, nielen psychiky.

Foto
Už samotné porozumenie mechanizmu toho, čo s čím súvisí a ako vieme myšlienkou ovplyvniť svoj emocionálny stav a zároveň stav celého nášho organizmu, môžu pomôcť úzkosť znížiť. (Ilustračná fotografia)   / Flickr/Archive

Je to tak, že človek vníma iba fyzické prejavy svojho tela a nevie si to spojiť s tým, že psychika s niečím pracuje?

Pri panickej úzkosti áno. Ľudí na ňu naozaj môže upozorniť až telo tým, že ich zastaví. Sústredia pozornosť na telo, pretože v ňom odrazu prežívajú veľké nepohodlie. Na začiatku sa boja, že ide o telesné ochorenie, choré srdce alebo vážny neurologický problém. Najprv sa obracajú na lekárov, ktorí preverujú ich fyzický stav. Ak sa nič nenájde, obvykle im odporučia aj návštevu psychológa.

Ako s pacientmi hľadáte príčinu týchto prejavov?

U každého úplne inak. Ak už klient vie, že netrpí žiadnym telesným ochorením, je dôležité, aby porozumel tomu, čo sa v jeho tele deje. Že príznaky, ktoré má si nenahovára a sú úplne normálne, pretože byť v úzkosti je bežným prejavom v prípade, že sme v ohrození. Práve ten stav nás má z ohrozenia vyviesť. Ak sa však úzkosť prejavuje v situáciách, kedy nám nie je vôbec nápomocná, skôr nás zaťažuje alebo paralyzuje, vtedy nám prekáža.

Už samotné porozumenie mechanizmu toho, čo s čím súvisí a ako vieme myšlienkou ovplyvniť svoj emocionálny stav a zároveň stav celého nášho organizmu, môžu pomôcť úzkosť znížiť. Jedna vec je naučiť sa prvú pomoc, teda ako zvládnuť moment, keď sa úzkosť dostaví a druhá vec je hľadať príčiny jej vzniku. Obvykle nás úzkosť upozorňuje, že nežijeme v súlade s vlastnými potrebami. Potom následne s klientmi už konkrétne hľadáme, čo potrebujú, kde by chceli byť a kde reálne sú.

Čo v prípade keď nevieme odstrániť príčiny, ktoré nám spôsobujú nepríjemné psychické stavy, ako napríklad počas pandémie?

Niekto pekne povedal, že keď nevieme zmeniť okolnosti, mali by sme zmeniť postoj k týmto okolnostiam. Mnohí z nás boli odstrihnutí od zdrojov svojej radosti. Nemohli sme sa stretávať s priateľmi, čo je pre mnohých, najmä pre extrovertov zdrojom sily a radosti.

Na druhej strane treba hľadať možnosti, čo iné nám vie priniesť obnovu síl. Každý sme v tom iný. Niekomu vyhovuje ticho a pokoj, inému počúvanie hudby alebo prechádzka. Veľmi dôležitý je pohyb. Myslím si, že asi nič múdrejšie, ako odporučiť pohyb vonku ani nevymyslíme. Aj obyčajná chôdza, ktorá je pre človeka tým najprirodzenejším pohybom dokáže robiť divy, ak je prirodzenou súčasťou života.

Dá sa nepríjemné emočné prežívanie ako je úzkosť nejako zabrzdiť alebo regulovať?

Útek a útok je reakcia autonómneho nervového systému, ktorú máme spoločnú s vyššími cicavcami a inými živočíchmi. Ten má dve základné vetvy, sympatikus a parasympatikus. Predĺžením výdychu sa aktivuje parasympatická časť. Hlbokým nádychom a výdychom vieme do procesu intenzívnej úzkosti, strachu, po ktorom by mal nasledovať útek alebo útok, priamo vstúpiť.

Foto
RovnaZmenou myšlienok telo jednoducho preladíme z poplachového režimu. Telo pochopí, že nie je potrebné sa mobilizovať a príznaky odoznejú. (Ilustračná fotografia)   / Flickr/Archive

Brzdu tohto stavu vieme aktivovať práve tým, že si zvedomíme, sústredíme sa na dýchanie. Ak začneme vedome dýchať, nadychovať sa do brucha a predlžovať výdych, vieme tento nevedomý proces ovplyvniť.

Rovnako sa to dá dosiahnuť zmenou myšlienok, keď hlavu a telo jednoducho preladíme z poplachového režimu. Telo pochopí, že nie je potrebné sa mobilizovať a príznaky odoznejú.  

Pandémia bola pre mnohých ťažká v tom, že tí čo zažívali ponorku často hneď prechádzali do útoku, pretože nemali čas sa upokojiť. Naopak u ľudí, ktorí pri sebe nemali nikoho, sa panika a úzkosť ešte vystupňovala, pretože nemali ako prísť na iné myšlienky a vo svojich obavách sa zacyklili.

Foto
Žijeme v dobe, ktorá je náročná na psychiku. Obrátiť sa na odborníka naozaj nie je hanba. (Ilustračná fotografia) / Flickr/Archive

Ako sa dajú psychické následky pandémie odstrániť?

Ak sú zaťažujúce práve úzkosti, je dôležité naučiť sa ich zvládať, keď to na nás príde. Existujú relaxačné cvičenia a dýchacie techniky, ktoré dokážu jednoduchým spôsobom navodiť iný stav organizmu a tým pádom dospieť k upokojeniu. To je základná prvá pomoc - porozumieť mechanizmu, čo sa deje aj ako do neho viem vstúpiť.

Či už zmenou myšlienok alebo zmenou dýchania. Pretože keď iba rozvíjame katastrofickú myšlienku, organizmus sa začne mobilizovať a to môže byť telesne dosť nepríjemné. Dôležité je preto naučiť sa negatívnu emóciu vymeniť za neutrálnu. Keď ma pichne v hlave, nemusím si hneď povedať, že tam mám nádor. Treba si uvedomiť, že som unavená, vyložiť si nohy na stoličku a chvíľu si oddýchnuť, pretože keď budeme rozvíjať prvú negatívnu myšlienku, úzkosť bude narastať.

Čo by ste poradili tým, ktorí so svojimi psychickými problémami sa trápia sami a váhajú vyhľadať odbornú pomoc?

Aby sa netrápili sami. Obrátiť sa na odborníka naozaj nie je hanba. Žijeme v dobe, ktorá je náročná na psychiku. Sme pod tlakom, obklopení množstvom informácií. Mnohé si vieme dohľadať svojpomocne na internete. Ale niekedy je dobré nezostať na problém sám. Mať niekoho, kto nám pomôže selektovať informácie. Povzbudiť, aby sa nehanbili. To, že vyhľadám pomoc odborníka je prejavom toho, že sa o seba viem postarať.

Foto
Cesta je sprítomňovať sa, vrátiť sa k primárnej jednoduchosti a múdrosti. Naučiť sa byť plne prítomní v čase a na mieste kde práve sme, hovorí Mária Humeníková / medius.sk

Ako sa s pretlakom informácií, sociálnych sietí a virtuálnych realít sprostredkovaných elektronickými zariadeniami môžeme vysporiadať, aby sme sa z toho všetkého nezbláznili a zachovali si duševné zdravie?

Som presvedčená o tom, že je potrebné vedome vypnúť niektoré prísuny informácií. Napríklad pri jedle, pri stole alebo pred spaním už vôbec nečítať žiadne správy, nevenovať sa internetu, ani sociálnym sieťam. Akonáhle si sadneme sa počítač, alebo surfujeme v mobile, minimálne v periférnom zornom poli máme znova reklamy a podobné veci. Stále na nás niečo bliká.

Siete nevymažeme, budú tu snami asi ešte dlho, ale mali by sme regulovať čas, ktorý trávime pri komunikačných zariadeniach. Na noc všetky zariadenia vypnúť, naučiť sa ísť von bez mobilu. Vrátiť sa k primárnej jednoduchosti a múdrosti. Cesta je sprítomňovať sa, naučiť sa byť plne prítomní v čase a na mieste kde práve sme. Vnímať a všímať si čo je okolo nás. Tu a teraz. Nebyť až tak ponorený do myšlienok. Obzvlášť je mi ľúto mladých ľudí, možno by naozaj pomohlo, keby boli mobilné telefóny počas učenia a vyučovania zakázané.

Komentáre