Výcviku pracovných psov sa venuje 55 rokov. Bardejovčan Ján Sudimák (68) je v rodokmeňoch najrozšírenejšieho plemena na svete – nemeckého ovčiaka, dnes už legendou. O tomto plemene, jeho histórii a výcviku práve dokončuje knihu.
„Slovo suka sa zvykne hanlivo používať, keď chceme niekoho uraziť. Ale podľa mňa slovo suka nie je nadávka, ale titul. Povedala mi to jedna inteligentná dáma a ja som sa s ňou stotožnil,“ hovorí Ján Sudimák.
„Vynosiť desať, niekedy aj viac šteniat, porodiť ich, čo niekedy trvá dlhé hodiny, a potom masírovať, čistiť a konzumovať všetky výlučky šteniat, ktoré každým dňom silnejú, je výkon. Vo veku troch týždňov sa k ostrým pazúrikom pridajú pri dojčení aj zúbky ostré ako ihly. Nakŕmiť a postarať sa o tento neohľaduplný manšaft je poriadna drina. U človeka musí takáto suka vzbudzovať údiv nad láskou, ktorú svojim šteniatkam ako matka poskytuje,“ vysvetľuje chovateľ.
Ako ste sa dostali k chovu nemeckých ovčiakov?
Psíkov som mal rád od mala. Vyrastal som v bytovke, tak som sa chodil hrať so psami k susedom. Stále ma to ťahalo k vlčiakom. Cestou zo školy som sa chodieval pozerať na policajné psy. Do dvora bývalej žandárskej stanice v Bardejove. Policajný psovod pán Nergeš ma najprv vykričal. Potom sa nad malým chlapcom zľutoval a zobral ma na cvičisko.
Aký bol váš prvý pes?
Koncom 60. rokov prišiel do mesta pán Pavol Krúpa z Giraltoviec. Priniesol si so sebou sučku vlkošedej farby. Kúpil som ju od neho za 600 slovenských korún.
To bolo vtedy dosť peňazí.
To hej. Ja som sa ale od svojich trinástich rokov o seba vedel finančne postarať. Ako študent som cez víkend roznášal noviny, vtedy vychádzali aj v nedeľu. Zarábal som si na rôznych brigádach, potom aj fotografovaním. Sučka Kate, ktorú som kúpil, bola v dosť zanedbanom stave. S veterinárom sme ju dali dohromady a po čase sa z nej stal nádherný pes, zakladateľ môjho chovu. Keď som v roku 1975 prišiel na výstavu, ktorú som s ňou vyhral, pôvodný majiteľ ju takmer nespoznal. V tom čase som bol na vojne u psovodov.
Z vášho chovu pochádza viac šampiónov.
V roku 2012 sme dosiahli asi najväčší súťažný úspech. Pes z môjho chovu sa stal na Majstrovstvách sveta v Rakúsku vicemajstrom sveta a sučka z môjho chovu skončila na tých istých majstrovstvách tretia. Toto sa v histórii majstrovstiev zatiaľ nepodarilo nikomu, aby mal dvoch psov na stupňoch víťazov.
Koľko skúšok a súťaží ste absolvovali?
Veľmi veľa. So psíkmi som absolvoval viac ako sto kvalifikačných skúšok, preteky už nepočítam.
Pripravovaná kniha má názov Nemecký ovčiak – jednoducho úžasný s podtitulom: Čo sa nepodarilo všetkým generálom sveta, to sa podarilo jedinému plemenu. Dobyť celý svet. Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o nemeckom ovčiakovi?
Celá myšlienka vznikla, keď som bol v rokoch 1974 –1975 na vojne u pohraničnej stráže v Čechách, tridsať kilometrov od Českých Budějovíc, v dedine Libějovice. Bola tam chovná stanica aj vojenská škola psovodov. Čítal som vtedy knihy od českého kynológa Karla Všoleka. Našiel som si jeho adresu, telefón a navštívil som ho v Prahe. Tiež predtým slúžil u pohraničiarov, potom robil nočného strážnika v nejakej továrni. Predebatovali sme tam o psoch celé noci.
Keď som ho navštívil poslednýkrát v jeho byte na sídlisku Stodůlky, už ležal. Chytil ma za ruku a povedal: „Honzíku, já věřím, že v mé práci budeš pokračovat.“ Mal som vtedy 22 rokov a svet bol pre mňa gombička. Po rokoch mi prezident Zväzu športovej kynológie Slovenskej republiky Juraj Štaudinger povedal: „Janko, nebolo by spravodlivé, že by si si všetky tie vedomosti vzal so sebou. Napíš knihu.“
Tretí impulz mi dal vydavateľ Časopisu Kynologická revue Jozef Šuster, do ktorého som prispieval článkami o chove a výcviku nemeckých ovčiakov. Knihu s prestávkami píšem už desať rokov. Momentálne je takmer hotová a pripravená do tlače. Bude mať viac ako dvesto strán.
Čo všetko v nej bude?
Prvú jej časť tvorí história plemena v Nemecku a na Slovensku, popis krvných línií s fotografiami plemenných psov, plus štandard nemeckého ovčiaka. V druhej časti budú moje chovateľské skúsenosti a výcvikový manuál k výchove šteňaťa a mladého psa do jedného roka.
Za akým účelom sa chovajú nemecké ovčiaky?
Plemeno nemecký ovčiak sa dnes rozdeľuje na pracovný a exteriérový, teda výstavný chov. Chovatelia krásnych psov sa venujú iba výstavám, kde vyhráva najkrajší. Ja chovám pracovnú líniu a tam sú tri základné disciplíny. Stopa, obrana a poslušnosť. Pes musí mať jednak vlohy na stopovanie a potom musí byť temperamentný a ochotný pracovať. Najvyššou a najatraktívnejšou skúškou je obrana a zadržanie na diaľku.
Kam až siaha ich história?
Prvý nemecký ovčiak bol zapísaný do plemennej knihy v roku 1899. Všetci nemeckí ovčiaci na svete pochádzajú od neho. Plemeno bolo vyšľachtené v Nemecku na prácu s ovcami. Chov založil Max Emil Friedrich von Stephanitz, prvý popularizátor nemeckých ovčiakov a autor jeho štandardu, ktorý s malými obmenami platí dodnes.
Aká je organizácia kynológov na Slovensku?
Existuje Zväz športovej kynológie, nad ním je ešte Slovenská kynologická jednota. Tá ako najvyšší orgán zastrešuje napríklad aj poľovné a všetky ostatné plemená psov. Pod športovým zväzom sú potom kluby v jednotlivých mestách. Napríklad v Bardejove sú tri, z ktorých momentálne fungujú dva.
S nemeckými ovčiakmi pracujete takmer 55 rokov. Ako sa plemeno za ten čas zmenilo?
Ľudia hovoria, že niekedy boli tieto psy tvrdšie. Myslím si, že neboli ani tak tvrdšie, ibaže neboli také výcvikové metódy, ako sú dnes. Napríklad, dnes sa psy cvičia klikrom, podobne ako delfíny. Ak sa pes takzvane nakliká a kliker sa zapracuje do výcviku, má to pre psa väčší emocionálny náboj. Je to taká pridaná hodnota k povelu.
Nemecký ovčiak sa veľmi vylepšil, čo sa týka vzhľadu, typu a postavy. Pracovný nemecký ovčiak znesie veľkú záťaž, dobre znáša zmenu majiteľa, rýchlo sa prispôsobí novému psovodovi. Má obrovskú chuť do práce a neúnavnosť. Ak má dostatok potravy, vie si v zime vyrobiť teplo a znesie aj tvrdú zimu.
Čo tieto psy trápi najviac?
Kĺby. Problém je dysplázia bedrových, dnes už aj lakťových kĺbov. U chovných psov sa pravidelne röntgenujú aj chrbtice.
Koľko rokov sa dožívajú?
Desaťročný pes je už starý. Mal som vynikajúcu suku Niku, ktorá sa dožila pätnásť rokov.
Aké plemeno okrem nemeckého ovčiaka sa vám páči?
Skúšal som chovať aj belgické ovčiaky Malinois. Ale pre mňa to už boli až príliš temperamentné a nervózne psy.
Ako je to s hryzením psov? Má pes dôvod byť voči človeku agresívny a útočiť?
Áno, existujú aj psy, ktoré sú prirodzene agresívne a veľmi ostré. A niekedy sú aj veľmi cenné, pretože majú vyššiu vzrušivosť. Horšie je, ak ide o strachopuda, ktorý hryzie zo strachu. Uhryzne a odskočí. Toto sú najťažšie typy psov. No 90 percent psov, ktoré uhryznú, má na svedomí zlá výchova.
Pes sa rodí ako nepopísaná kniha, záleží najmä na majiteľovi. Aj obranársky pud psa sa dá výcvikom správne usmerniť. Najhoršie je, ak sa chovateľ psovi nevenuje. Vznikne potom takzvaný samorast, ktorý má prirodzenú dominanciu. A potom si ju vybíja.
Je nemecký ovčiak vhodný ako spoločenské plemeno? Napríklad do rodinného domu s deťmi?
Ak má majiteľ čas sa mu venovať, nie je to žiadny problém. Veľa psov, ktoré som vychoval, je v rodinách. Ak má byť s deťmi, je vhodnejšia exteriérová línia, nie pracovná. Treba si uvedomiť, že pes je svorkové zviera. Neberie nás individuálne, ale ako členov svojej svorky. Takže je potrebné si vypestovať určitú hierarchiu.
Kontak človeka so psom a myslím si, že všeobecne so zvieratami, zohráva veľkú úlohu. Čítal som jednu sociologickú štúdiu, ktorú robili vo väzniciach. Zistili, že 90 percent delikventov nemalo v detstve kontakt so žiadnym zvieraťom. Môže to znieť trochu zjednodušene, ale verím, že to je naozaj veľmi dôležité. Dotykom vzniká emocionálny kontakt, vzťah.
Jeden môj kamarát, keď si vypije, tak si sadne, zoberie si svojho psa na kolená a povie mu: „Nebuď ako človek!“ Našťastie psy nie sú ako ľudia.