Hráči prichádzajú a odchádzajú, no fanúšikovia sú verní na celý život. So svojim obľúbeným klubom ostávajú v dobrom i v zlom. Samotní hráči priznávajú, že bez ich podpory by to nemalo zmysel. Za možnosť hnať dopredu svojich miláčikov si pritom športoví nadšenci platia a ich jedinou odmenou je dobrý pocit z víťazstva.
Aj z fanúšikov sa však môžu stať legendy. Dokážete si napríklad predstaviť zápas košických basketbalistiek bez dvojice bubeníkov?
Rodinný tandem bubeníkov
Znalí vedia, že ide o otca so synom, pričom staršiemu z nich už pomaly ťahá na šesťdesiatku. Sivovlasý Juraj Futó si nenechá ujsť žiadny zápas Anjelok. So svojim synom Viktorom sa začali objavovať na košických športoviskách s bubnami v rukách v roku 2007.
„Bolo to v čase, keď som dokončil doktorát. A vtedy som si povedal – tak teraz si s Viktorom užijeme tzv. kontrolované vybúrenie sa. Začali sme tým, že som ráno zmizol a kúpil som bubny. Syn neveril, no zrazu mal pred sebou dve veľké krabice. Vytiahli sme teda bubny a išli sme na futbal. A z futbalu sme sa postupne dostali do Angels arény,“ popisuje s úsmevom svoje fanúšikovské začiatky 58-ročný Juraj Futó.
Vždy slušne povzbudzujúci fanúšik mal k športu vzťah od malička. V mladosti hrával futbal za VSS a neskôr navštevoval zápasy ako klasický divák. Neskôr sa stal neodmysliteľnou súčasťou zápasov Good Angels a spoločne so synom sa dokonca stali tvárami reklamnej kampane.
„Nebral som to ako nejakú slávu. Boli sme asi zaujímaví a pre nás oboch to bola rozhodne zaujímavá skúsenosť,“ pokračuje „Ďuri“. „Zrazu sme sa videli na plagátoch a dokonca mi volali aj kolegovia z Bratislavy. Vraj ma videli v hlavnom meste na billboardoch. Bolo to teda príjemné, ale určite nie sme nejaké celebrity.“
Syn Viktor medzitým vyštudoval vysokú školu a momentálne podniká v Portugalsku. Juraj Futó tak ostal na fandenie sám, no ako hovorí – láska na celý život sa neopúšťa. Zo svojich športových zážitkov spomína najradšej na všetky majstrovské tituly, ale aj na iné pamätné momenty z najslávnejších čias košického basketbalu.
„Rád spomínam na euroligové zápasy. Na duel proti Jekaterinburgu mám dokonca trvalú spomienku, pretože som si počas neho roztrhol šľachu na prste a výsledkom bol gengľavý malíček. Párkrát sme samozrejme pretrhli blany na bubnoch a úžasné spomienky sa mi viažu k zápasom v Steel aréne. Nebol to síce štadión ideálny pre basketbal a k hráčkam sme mali ďaleko, bolo však perfektné môcť roztlieskať vyše osem tisíc ľudí,“ zaleskne sa nostalgická iskra v oku dlhoročného fanúšika „anjelok“. „Ja som si to vtedy počítal a rekordné obecenstvo sme roztlieskali celkovo devätnásťkrát. To bol veru úžasný pocit.“
Najťažšie fanúšikovské chvíle zažíval zanietený fanúšik minulé leto, keď hrozil úplný zánik slávnej značky Good Angels. „Toto som prežíval veľmi ťažko. Nevedel som si predstaviť, že by tu zrazu nebol žiadny basketbal.“
Situáciu zachránila transformácia na Young Angels, no Juraj Futó vníma, že záujem o čosi poklesol. Predovšetkým sektor fanúšikov je spravidla obsadený veľmi riedko.
„Malo to viac etáp. Jeden čas chodili aj chalani z futbalu. Vtedy bolo fandenie spevavejšie a masívnejšie. Som však rád, že sme postupne vystrnadili vulgárne fandenie, pretože to nebolo pekné. Teraz medzi nás skalných chodí pár mladých, ale kričať ich má chuť iba málo. Snažíme sa to teda ťahať aj v menšom počte,“ konštatuje Futó, ktorý má na svojom konte viacero pamätných výjazdov. Za prínosné považuje aj návštevy hosťujúcich fanklubov v Angels Aréne. „Nie vždy však ide o príjemné návštevy. Veľmi ma napríklad sklamali fanúšikovia Miškovca. Normálne sme sa pozdravili a po zápase sa chceli silou mocou biť. To nebolo pekné. Veľmi príjemní boli naopak fanklubáci z Rigy. Cez zápas sme sa navzájom prekrikovali, ale bolo to krásne.“
Najväčším súčasným želaním skalného fanúšika je návrat euroligových čias pod starou dobrou značkou Good Angels Košice. Aj on sám však dobre vie, že to ešte istý čas potrvá.
„V tejto chvíli je jasné, že súčasná situácia športu nepraje. Verím však, že sa to nejako utrasie a časom prídu opäť krajšie chvíle. Teraz fandíme babám z Young Angels. Tie sú zatiaľ trošku ostýchavé a ani nám nechodia ďakovať po zápasoch, ale časom sa hádam osmelia. Sme tu pre nich a za seba môžem povedať, že budem žlto-modrým basketbalistkám fandiť až do smrti,“ uzatvára bubeník Young Angels Juraj Futó.
Zelenú taktovku drží v ruke žena
Vrcholné obdobie si naopak momentálne užívajú priaznivci hádzanárov prešovského Tatrana. Cestu za extraligovými titulmi aj víťazstvami v prestížnej Lige majstrov im svojimi hlasivkami ozvučuje Martina Seňavová. V civilnom živote pracuje v oblasti bankovníctva, no v Tatran Handball aréne sa mení na zanietenú vodkyňu fanklubákov.
„Pre mňa sú to skvelé chvíle. Je skvelé zažívať pocit víťazstva a tešiť sa z úsmevov na tvárach hráčov. Ja sa riadim heslom, že hádzaná je viac ako šport a nie je to teda iba o výsledkoch. Je to aj o chvíľach, ktoré spoločne prežívame s ďalšími fanúšikmi a hráčmi Tatrana,“ vyznáva sa zo svojej lásky k Tatranu sympatická Martina. Hádzanú sama hrávala a fandí prešovským mužom i ženám. Jej srdcovkou sa však stál práve Tatran. Za nezabudnuteľné považuje viaceré dramatické medzinárodné zápasy v SEHA Lige či Lige majstrov a vlani si užila pamätný majstrovský výjazd do Topoľčian. Sama však verí, že to najkrajšie ešte iba príde.
„Ak by sa niekedy podarilo vyraziť s Tatranom na nejaký veľký zápas v zahraničí, tak by som to určite brala. V Prešove sme videli nemecký Magdeburg a keďže je nemecká liga najlepšia na svete, rada by som sa pozrela do Kielu či Flensburgu. Takou srdcovkou by však asi bol francúzsky PSG,“ prezrádza Martina svoje hádzanárske sny.
Najkrajšou satisfakciou pre fanúšika je však vďaka zo strany samotných hráčov. „Stačí, keď nám poďakujú. Robia tak po každom zápase a som rada, že sa pri nás vedia pristaviť a pozhovárať sa. Aj preto spomínam tak rada na minuloročný titul v Topoľčanoch, kde sme to s nimi oslavovali priamo na palubovke. Zimomriavky na chrbte však pociťujem počas všetkých zápasov v Lige majstrov, či v SEHA Lige. Či už sem prišli Meškov Brest, Croatia Záhreb, alebo dánsky Silkeborg, zakaždým to boli fantastické zážitky,“ pridáva M. Seňavová.
„Bradatý Dušan“
Debata o fanúšikoch by sa pochopiteľne nemohla zaobísť bez hokejových priaznivcov. Na Slovensku azda neexistuje známejší fanúšik, ako je Dušan Vilém. Čiže „Bradatý Dušan“, ktorého mikulášska brada sa stala legendárnou. Počas svojej fanúšikovskej kariéry ju viackrát zhodil, no zakaždým to malo súvis s hokejom.
„Oholil som si ju vždy ako následok nejakej stávky. Potom som si ju však nechal opäť narásť. Bola to predsa moja značka. Tá brada a okrem nej aj môj veľký bordový kabát. Tými som sa vyznačoval a na hokeji ma každý poznal,“ usmieva sa Dušan.
Na hokej chodí vyše 33 rokov a posledné tri dekády je neodmysliteľnou súčasťou fanúšikovského kotla. Zo všetkých období spomína najradšej na federálne časy, keď praskala stará stodola vo švíkoch a súperi sa v nej cítili ako v pekle.
„V tom našom kotli sme boli ako brat a sestra. Všetci sme sa poznali. Teraz v Steel aréne je to poslabšie. Je to obrovská hala a chodí menej ľudí. Asi sme presýtení úspechmi a hokejom. Je to trochu smutné, ale niečo sa deje. Atmosféra v stodole bola rozhodne lepšia. Vtedy sme vedeli aj prepašovať nejakú pálenočku a jednoducho sa lepšie fandilo,“ porovnáva súčasné časy s minulými D. Vilém.
Spoločne s hokejistami oslávil dva federálne a osem slovenských majstrovských titulov. Najemotívnejším fanúšikovským momentom bol jednoznačne zisk druhého majstrovského titulu na pražskej Sparte v roku 1988.
„To bolo niečo neuveriteľné. Celá Praha si myslela, že tam ideme po prehru a hráči sa domov vrátili s pohárom. Akonáhle sme sa dozvedeli čas príletu, vybrali sme sa s kamarátom peši na letisko. Všade tiahli húfy ľudí,“ spomína Dušan. „Bolo to dosť ďaleko a niekde v oblasti dnešnej Optimy sme sa vtedy otočili a išli sme do haly. Tam potom vypukla veľká veselica priamo na ľade. To mi dnes chýba. Dnes hráči oslavujú tituly sami v šatni. Viem, že sa argumentuje bezpečnosťou, ale tie spontánne oslavy hráčov a fanúšikov priamo na ľade boli určite krajšie. Dnes nás zdržia ako v ohrade. Akoby sme im chceli ublížiť.“
Nuž, boli to jednoducho iné časy. Dnes sa fanúšikovia dostávajú do kontaktu s hráčmi len počas autogramiád či oficiálnych klubových akcií. Kedysi sa poznali na takmer kamarátskej úrovni.
„Predtým sme sa stretli na ulici, pozdravili sme sa a zašli sme do krčmy. Či už to bola generácia Igora Libu, neskôr sme mali skvelý vzťah s Rišom Šechným. Dnes poznám osobne už iba Laca Nagya. Je to smutné, pretože medzi fanúšikmi a hráčmi by mal byť oveľa bližší vzťah,“ apeluje Dušan.
Počas výjazdov zažil množstvo krásnych chvíľ. „Azda najpamätnejší výjazd bol ten, keď sme naplnili do Trenčína sedem autobusov! To boli časy, keď sme museli záujemcov odmietať, pretože kapacita bola preplnená.“ Okúsil však aj nepríjemné stránky fanúšikovskej rivality. „Môžem povedať, že najhorší fanúšikovia v celom Československu boli na Slovane. Neznášali nás. Ani my ich nemáme radi, ale bolo hrozné, keď nám tam dokopali dievčatá na záchodoch. Zo zápasov sa vracali modré, dobité. Autobus sme museli mať odparkovaný 30 kilometrov za Bratislavou. Inak by nám ho rozbili,“ upozorňuje D. Vilém, ktorý by napriek tomu návrat Slovana do ligy uvítal. „Slovan je štát v štáte a zápasy proti nemu mali vždy svoje čaro a atmosféru. Nech si to však pekne vybojujú od najnižšej súťaže. Tak, ako keď padol Martin a musí sa predierať z druhej ligy.“
Choroba obrala Dušana o zrak a momentálne už teda očami hokejové dianie nevidí. Klubu HC Košice však zachoval vernosť a na svojom mieste v kotli ho nájdete zápas čo zápas.
„Teraz už vnímam hokej inak. Nevidím ho, ale priateľka a kamaráti mi hovoria, čo sa na ľade deje. Teraz hokej počúvam, vnímam atmosféru v hale a reakcie ľudí. Je to určite ťažšie, ale ja hokej stále milujem a do haly budem chodiť, pokiaľ mi to zdravie umožní,“ prezentuje svoje vzťah k hokeju Dušan Vilém.
Čakanie na titul
Veľmi podobný je aj vzťah k hokeju šéfa popradského fanklubu Františka Žrobeka. Podpora Kamzíkov je pre neho súčasťou životnej náplne už vyše 26 rokov.
„Mal som pätnásť rokov, keď som začal chodiť na hokej. Telocvikár ma potom obháňal a smial sa, že sa vyčerpávam na „céčku“ a potom nevládzem behať,“ popisuje svoje fanúšikovské začiatky so širokým úsmevom Fero. „Svoj život som sa rozhodol zasvätiť Popradu, pretože toto mesto bezhranične milujem. A to isté platí o hokejovom klube.“
Hokejisti Popradu mu priniesli množstvo radosti a nezabudnuteľných zážitkov.
„Krásnych momentov bolo veľa a teší ma každé víťazstvo. Verím však, že ten najkrajší zážitok ešte príde. Dvakrát sme boli vo finále a chýbalo málo. Ja som však presvedčený o tom, že sa raz dočkám a Poprad ten titul získa!“
K majstrovskej oslave mali popradskí hokejisti najbližšie v roku 2006, keď nezvládli rozhodujúci siedmy domáci zápas finálovej série proti Žiline. „O tom nechcem hovoriť, pretože je to stále bolestivá spomienka.“ Sklamaním sa skončilo aj druhé finále v roku 2011 proti východoslovenskému rivalovi z Košíc. Nasledovali roky spojené s finančnými problémami, no momentálne funguje klub spod Tatier na zdravých nohách a hráči robia fanúšikom radosť. Podľa Františka Žrobeka tak ide o pekné obdobie popradského hokeja.
„Veľmi pekné! Konečne to tu funguje. Nové vedenie postavilo klub na zdravé nohy, pestuje aj dobrý vzťah s fanúšikmi. S hráčmi sme v kontakte, robia nám radosť a takto by to malo vyzerať v každom športovom klube,“ dodáva spokojným tónom líder popradského hokejového fanklubu.
Autor: KOŠICE ONLINE