Boli totiž vzácne a hodnotné.
Každý má na ne iný recept, iné grify, pomery či ingrediencie. Medovníčky sú tradičnou súčasťou slovenských Vianoc, no nie vždy to bolo takto.
„Medovníčky sa v čase a priestore vyvíjali. Najstaršie medové cesto a pečivo sa prvýkrát objavilo už v Egypte, ale poznali ho aj Slovania. Spája sa s ním veľmi známy zvyk, že slovanský kňaz sa postavil a držal veľký medový koláč. Prítomných sa spýtal, či ho vidia a správna odpoveď bola, keď povedali, že nie, lebo to znamenalo, že ten koláč ho celý zakryl, teda že bola bohatá úroda,“ vysvetlila etnologička Ľudmila Mitrová.
Tento zvyk sa zachoval v niektorých častiach Slovenska až do 20. storočia. Otec sa postavil s koláčmi, ktoré boli na stole a tiež sa detí opýtal, či ho vidia. Opäť bolo správnou odpoveďou nie, čo znamenalo, že je bohatá hostina.
„Potom to medovníkové pečivo poznali aj Gréci a Rimania. Jedna z najstarších zmienok je, že sa vyrábali v kláštoroch. K tomu sa viaže ďalšia zaujímavá vec, že mužské kláštory používali viac také korenisté cesto a teda viacej korenisté bolo aj to pečivo, pričom ženské kláštory sa viacej orientovali na to aby to bolo také zdobenejšie,“ dodala etnologička.
Tieto medovníčky sa potom predávali na odpustoch a zväčša mali podobu nejakých svätcov, napríklad svätého Mikuláša. Neskôr sa to pretransformovalo do podoby akéhosi remesla.
„Treba povedať, že tie medovníky boli späté s meštianskou kultúrou. To znamená, že boli veľmi drahé. Napríklad v Norimbergu používali korenie z Benátok a v súčasnosti by nám možno ani nechutili pretože boli veľmi veľmi korenisté,“ uviedla Mitrová.
Postupne v 19. a 20. storočí medovnikárstvo ľudovelo a pretransformovalo sa medzi ľudové vrstvy.
„Čo sa týka zdobenia, tak to bolo veľmi odlišné. Na začiatku sa medovníky nezdobili vôbec. Možno, ak to boli tie najstaršie typy, tie okrúhle koláče, tak sa na to mohla dať nejaká mandľa alebo hrozienko,“ dodala etnologička.
V 19. storočí sa do medovníkov začal pridávať aj cukor, čiže cesto získalo inú konzistenciu a začali sa aj zdobiť.
„Cesto sa už nevtláčalo do drevených foriem, ale vykrajovalo sa pomocou plechových. Keď v starých filmoch vidíme medovníčky, ktoré sú polepené rôznymi obrázkami a okolo je farebná cukrová poleva, tak to už považujeme za umelecký úpadok. Taktiež veľmi časté boli srdiečka s nalepeným zrkadielkom. V súčasnosti si už každý zdobí medovníčky podľa svojej chuti, vôle a nápadov,“ povedala Mitrová.
Medovníčky sa nám dnes spájajú najmä s vianočnými sviatkami. V minulosti sa ale medovníky dávali na Vianoce ako dar, keďže boli vzácne a hodnotné. Nešlo o typické vianočné pečivo, tým naším tradičným bol chlieb.
„Postupne sa to vyvíjalo, že do toho chlebíka sa niekedy urobila v strede dierka a dali sa tam rôzne semiačka – oziminy a jariny, ktoré sa potom používali na siatie. Prípadne sa tam dávala aj fľaštička s medom, verilo sa, že má liečivé účinky. Postupne, ako sa pšenica, múka vyvíjala, respektíve tá kvalita bola lepšia, tak sa už potom na Vianoce začali vyrábať koláče, a na začiatku 20. storočia aj zákusky. Medovnikárstvo postupne zľudovelo a medovníčky sa dostali do každej domácnosti,“ uzavrela etnologička Mitrová.