Ľudia dajú tisíce eur za svadobné šaty, ktoré vyzerajú ako postrihaná záclona. Ale za kvalitný kroj, ktorý sa vyrába týždne, nie sú ochotní zaplatiť ani o polovicu menej, hovorí folklorista Miroslav Fabián zo Sabinova.
Cestou na miesto, kde sa šijú kroje, prechádzam popri slávnom sabinovskom Obchode na korze. V roku 1964 sa tu nakrúcal film s rovnakým názvom.
O dva roky vošiel Obchod na korze s výnimočným Jozefom Krónerom do dejín československej kinematografie. Ako prvý slovenský film bol ocenený zlatou soškou Oscara.
V krajčírskej dielni na konci mesta smerom na Drienicu, priamo pod južnými svahmi Čergovského pohoria, je aj v piatok poobede rušno.
„Lukáčová, teší ma. Poďte ďalej! Neviem, podávame si ruky? Asi nie. Čo by ste chceli vedieť?“ reaguje na moje zaklopanie a automaticky natiahnutú ruku krajčírka s kvietkovaným rúškom na tvári.
„Radšej nie, nemusíme, pardon,“ hovorím a sťahujem ruku naspäť do vrecka. Po chvíli dopoviem: „Ako sa vyrábajú kroje.“
Tu sa šijú kroje
„Šitie krojov je predovšetkým tvorivá práca. Zo všetkých vecí šijem najradšej práve kroje. Na každom jednom je stále niečo iné. Nové. Musíte priotm premýšľať a improvizovať. Hlavne preto, že materiály už nie sú také ako niekedy.“
Prvý kroj ušila v roku 2008. Profesionálna krajčírka zo Sabinova sa svojej profesii venuje dodnes. Viac ako tridsať rokov.
„Ak šijem iba kroj, jeho výroba mi trvá celý týždeň. Samozrejme, záleží na tom, o aký kroj presne ide. Z akého je regiónu. Ako bohato je zdobený, vyšívaný a tak podobne,“ hovorí.
Cena takéhoto kroja sa pohybuje od 300 do 800 eur. „Teraz nám objednávky dosť klesli. Aj kvôli tomu, že je nedostatok materiálov. Tie sa už dnes väčšinou dovážajú zo zahraničia. Ako napríklad gombíky z Turecka. Takže som začala šiť aj rúška, detské s jednorožcom, ale aj s folklórnym motívom. Sme tu, tak to musíme nejako prežiť,“ dodáva Bibiana Lukáčová (51) a vykladá na stôl kopu pestrofarebných platených obdĺžnikov s gumičkami.
Priestranná dielňa s niekoľkými miestnosťami je plná, látok, šiat, krojov a vešiakov. Na stoloch sú kilometre bielych aj farebných nití. Niekoľko šijacích strojov, kopa škatúľ a škatuliek, tašiek, metrov, košíkov a iných krajčírskych pomôcok.
V strede najväčšej miestnosti je stôl veľký ako menšia telocvičňa. V priebehu niekoľkých sekúnd ho krajčírka zaplní časťami tradičných ľudových odevov. Mini exkurzia do sveta slovenských krojov začína.
Na Šariši jej hovoria aj podolok. Keď dievčatá tancujú, sukňa sa im roztočí a zdvihne. Vtedy ju môžete vidieť. Jej funkcia je zakrývať spodnú časť tela. Aby dievča bolo cudné.
Hore cudná cudnica, na nej biela spodnica
„Toto je zemplínsky kroj. Jeho prvá, úplne spodná časť je cudnica. Na Šariši jej hovoria aj podolok. Keď dievčatá tancujú, sukňa sa im roztočí a zdvihne. Vtedy ju môžete vidieť. Jej funkcia je zakrývať spodnú časť tela. Aby dievča bolo cudné,“ vysvetľuje krajčírka.
Na cudnicu sa oblieka ďalšia spodná časť kroja. Bohatšie tvarovaná aj šitá spodná sukňa, takzvaná spodnica. Cudnica aj spodnica sa dnes šijú zo 100-percentnej bavlny. V minulosti sa používalo, čo bolo na dedine k dispozícii. Ľanové alebo konopné plátno. Neskôr ho nahradilo bavlnené.
„Spodnica sa šila z plátna, ktoré sa dalo naškrobiť. Potom aj vyžehliť. Od spodnice najviac záležalo, ako žena v kroji vyzerala. Keď bola dobre naškrobená a vyžehlená, otvorila spodnica vrchnú sukňu a dodala jej objem. Malo to výrazný, dnes by sme povedali – 3D efekt,“ hovorí Bibiana Lukáčová.
Farebná sukňa, čierna zástera
Na spodnicu sa oblieka farebná sukňa. Tú, ktorú mi ukazuje, ušila Bibiana Lukáčová z gabardénu. Textílie tkanej z vlnenej priadze, bavlny, syntetického vlákna alebo ich zmesi. Gabardén je z jednej strany hladký, na druhej má diagonálnu rebrovú vzorku.
„Aby bola sukňa pevná, je podšitá. Väčšinou sa na ňu našívajú ozdobné stuhy a čipky. Táto zemplínska je ležato plisovaná. Vysvetlím,“ pokračuje Lukáčová a ukazuje mi tvrdý papier husto poskladaný do tvaru harmoniky.
„Každý z troch dielov sukne sa naskladá do záhybov šablóny z tvrdého papiera. Celé sa to zafixuje do fólie a dá sa na 90 až 120 minút do horúcej pary. Potom sa to nechá vychladnúť. Všetky diely sukne sa zošijú a záhyby – plis či už ležatý, alebo stojatý, pekne držia tvar.“
„Pri tanci a pri pohybe sa sukňa pekne rozťahuje, plisovanie vytvára zaujímavý efekt. Na sukňu ide takáto vyšívaná zásterka. Dnes sa už vyšíva strojovo, vzadu sa zástera zapína na gombíky,“ hovorí krajčírka. Na stole k sebe postupne prikladá časti kroja.
„Základom vrchného ženského aj mužského kroja je košeľa. Plátená alebo bavlnená. Ženská je na rukávoch vyšívaná rovnakou niťou, aká býva základná farba kroja, červená, žltá, zelená. Pre folklórne súbory šijeme dnes už dlhšie košele. Aby dievčatá nemuseli nosiť cudnicu. Preto je táto košeľa taká dlhá. Ocenia to najmä tanečnice,“ vysvetľuje krajčírka.
Dozvedám sa, že aj tanečníci. V tradičných ťažkých súkenných nohaviciach z hrubej ovčej vlny, ktoré tu na Šariši volajú „chološne“ alebo „hološne“, by sa im tancovalo dosť ťažko. Aby mohli v kroji nacvičovať a predvádzať aj akrobatickejšie kúsky, nahrádzajú ich dnes moderné materiály s prímesou elastanu.
„Na košeľu si žena obliekala takzvaný lajblik – bohato zdobenú, vyšívanú vestičku. Keďže sa oblieka na bielu košeľu, podšíva sa lajblik bielou bavlnou a potom sa ešte celý olemuje farebným ozdobným prúžkom.“
„Mám tu aj iný lajblík. Tento je vyšívaný špeciálnou šnúrkou – takzvanou šujtáškou (textilná šnúrka – prámik, splietaná z niekoľkých tenučkých vláken do tvaru vrkoča – pozn. autora). Lajblík sa môže zapínať na gombíky, teraz sa viac robia sa praktickejšie zapínania na suchý zips,“ hovorí Lukáčová.
„Tento nádherný, modro-fialový zdobený lajblik je dedičstvo po mojej svokre. Je už trochu upravený, sú tam nové flitre. Pozrite na tie ručné výšivky. Pochádza z obce Ražňany pri Sabinove na Šariši,“ ukazuje mi krajčírka cenný kúsok na figuríne vo vedľajšej miestnosti.
Šaffova výšivka, čepce s korálikmi
O chvíľu už na obrovskom krajčírskom stole pristávajú mužské nohavice zo zemplínskeho kroja. Vpredu a na bokoch sú zdobené oranžovým, zeleným a čiernym vzorom. Podľa nich sa krajčírka chystá ušiť ďalšie. Do nohavíc sa navlieka opasok, pracka sa tiež schová pod predný záhyb, takže opasok vôbec nevidieť.
„V okrese Vranov nad Topľou je obec Dlhé Klčovo, pochádza z nej Juraj Šaffa. Svojrázny tanečník preslávil seba aj obec nenapodobiteľným tancom – čerkaným cifrovaným čapaš čardášom. Každý rok sa tam koná medzinárodný folklórny festival Šaffova ostroha,“ uvádza Lukáčová príbeh ďalšej časti kroja, ktorú pred časom ušila.
„Toto je ručne vyšívaná košeľa z tejto obce. Je vyšívaná čiernou niťou, krížikovým stehom, čo je extrémne ťažké na oči. Predstavte si, ako to niekedy ženy vyšívali po dlhých zimných večeroch. Iba pri svetle sviečok.“
Folklór v čase korony
Vo svojej krajčírskej dielni ušila Bibiana Lukáčová desiatky krojov. „Objednávky prichádzajú najviac od folklórnych skupín a súborov. Šijeme pre nevesty na svadby a čepčenie, pre folkloristov aj pre europrojekty do obcí. Na folklórne festivaly, ale aj pre ľudí, ktorí sa rozhodnú pre kroj ako dar,“ vysvetľuje folklorista, muzikant, vedúci miestneho súboru Čavargoše a sabinovský podnikateľ Miroslav Fabián (43). S Bibianou Lukáčovou spolupracujú už niekoľko rokov.
„Ukážte mi tu človeka, ktorý si aspoň raz za týždeň nezaspieva,“ vyzýva ma Fabián pri rozhovore vo svojej kancelárii na sabinovskej Hlavnej ulici, iba pár domov od slávneho obchodu na korze.
„Kultúra a slovenský folkór teraz vyslovene trpia. Všetky festivaly sú zrušené. Koronakríza prišla v tom najnevhodnejšom čase."
„Mali sme so súborom rozbehnutý a naplánovaný bohatý program. Na poslednej akcii sme boli v marci a potom stopka, šijeme rúška,“ sťažuje sa štyridsiatnik.
Folklóru sa Miroslav Fabián venuje viac ako 20 rokov. Okrem toho vedie účtovnú firmu a fotografické štúdio.
V roku 2015 sme vyrazili na náš prvý zájazd do Francúzska. Tancovali sme tam na vlečke od traktora. Takmer nám z nej spadol cimbal za 3-tisíc eur.
Cimbal na vlečke a roztopené klávesy
Z folklórnymi súbormi Sabinovčan a Čavargoše, v krojoch z dielne Bibiany Lukáčovej, precestoval Miroslav Fabián celý svet.
Dnes má súbor takmer 100 členov vrátane detí. Za 5 rokov svojej existencie stihol vystúpiť vo Francúzsku, Portugalsku, Španielsku, Taliansku aj Rumunsku. Minulý rok cestovala 25-členná výprava Čavargošov a Čavargošiek dokonca do Thajska.
„V roku 2015 sme vyrazili na náš prvý zájazd do Francúzska. Tancovali sme tam na vlečke od traktora. Takmer nám z nej spadol cimbal za 3-tisíc eur,“ spomína na prvé zahraničné vystúpenie Miroslav Fabián.
„V Turecku sme so Sabinovčanom otvárali slovenskú ambasádu. V Alžírsku sa nám pri 42 stupňoch topili klávesy na klavíri. Struny na husliach sa v tom teple rozťahovali tak, že sme ich museli každú chvíľu doťahovať a ladiť.“
„Ale to je práve ono. Folkloristi získavajú najcennejšie skúsenosti v zahraničí,“ hovorí vedúci folklórneho súboru.
„Všade s nami boli naše krásne kroje, ušité tu v Sabinove. Viete, ľudia dajú bez mihnutia oka 2-tisíc eur napríklad za svadobné šaty, ktoré vyzerajú ako postrihaná záclona. Ale za kroj, na ktorom potrebujete pracovať neporovnateľne dlhšiu dobu, niekedy celé mesiace, nie sú ochotní zaplatiť ani o polovicu menšiu sumu," dodáva folklorista.