Vedec Oto Sova: Od detstva ma poháňa zvedavosť (rozhovor + podcast)

Oceňovaný vedec, zanietený biochemik, nezastaviteľný vynálezca, autor 49 patentov a 90 vedeckých štúdií. V Košiciach založil vlastný výskumný ústav, je medzinárodne uznávaným odborníkom, má veľa energie aj dobrej nálady. Taký je doktor Oto Sova, s ktorým vám prinášame rozhovor aj podcast.

 

Nie ste rodený Košičan, ale žijete tu už tak dlho, že vás za Košičana považujem. Ste rodákom zo Znojma, aká je vaša najkrajšia spomienka na detstvo?

Na detstvo si človek spomína zvyčajne nie od narodenia, ale zhruba od takých piatich – šiestich rokov, takže sa väčšinou moje spomienky spájajú predsa len s Košicami. Býval som na Tomášikovej ulici v poštových blokoch s pavlačami a pred nimi bolo nádherné vojenské kúpalisko. My chalani sme preliezli plot, všetci sme plávali ako vydry, a tak sme si žili až do puberty. To je moja najkrajšia spomienka.

Takže sme sa predsa len vrátili ku Košiciam?

Väčšinou sa zvyknú ľudia chváliť rodákmi, hovoria, že ten pochádza od nás…Ale podľa mňa je úplne jedno, odkiaľ človek pochádza, ide o to, čo v živote dokáže.

Čím vás v živote očarila biochémia?

Keď som v roku 1957 maturoval, v Košiciach existovali len dve vysoké školy. Bola to medicína a strojnícka fakulta. Tak som sa prihlásil na obidve, mne nebola cudzia ani matematika, fyzika, chémia či biológia. Na obidve ma prijali, lenže na strojarine som sa stretol s tým, že tam vyžadovali veľa rysovania, a to mi nešlo, tak som išiel na medicínu.

Na prijímacích pohovoroch ma skúšal profesor Mäsiar, bol biochemik. Dal mi zaujímavú otázku: Vedeli by ste povedať niečo o oxidácii alkoholov? Povedal som, že áno, len mi to, prosím, spresnite, lebo existujú alkoholy jednosytné a dvojsytné, zložité, cyklické…Povedal, že už to je odpoveď na jednotku. Rovno mi u seba ponúkol miesto na biochémii. Pomyslel som si, poviem áno, urobí mi protekciu, príjmu ma. Vôbec som nevedel, čo je to biochémia, no povedal som, že to beriem. Po polroku za mnou prišla atraktívna blondína a oznámila mi, že sa so mnou chce rozprávať jej muž. „Preboha, nič som s tebou nemal,“ bola moja prvá myšlienka. Vysvetlila, že myslí profesora Mäsiara.

Ste autorom 90 vedeckých štúdií, 6 monografií, z ktorých viac ako polovica bola uverejnená v zahraničných vedeckých časopisoch. To sa ako dá toto všetko stihnúť? Ste workoholik alebo to len tak milujete?

Ani nie, ja by som povedal, že človek, ktorý sa dá na vedu a výskum, musím mať fantáziu. Keď nemá fantáziu, nech sa na to radšej nedáva. Nie je to tak, ako si niekedy mysleli, že mi zavolal kamarát a poprosil ma, aby som zamestnal jeho dcéru, lebo je síce lekárka, ale taká hlúpa, u teba na výskume nič nepokazí…Tak to si vyprosím.

Je to tvrdé, ale keď som na výskume, tak buď chcem niečo dokázať a na niečo som zvedavý, niečo skúmam, alebo chcem šablonovito pracovať ako ostatní. Keď už ale pracuje, vždy príde k niečomu, a to sa niekedy dá krásne opísať. Ja som bol jazykovo zdatný, ako šesťročný som hovoril štyrmi jazykmi, neskôr som k tomu pridával ďalšie, tak som tieto vedecké práce písal hneď aj v cudzích jazykoch. Nielenže boli akceptované, dobrá polovica z nich aj vyšla.

Prednášali ste na kongresoch po celom svete a získavali prvé patenty. Zároveň ste pracovali aj ako lekár vo väznici a nočnej záchrannej službe. Tomu hovorím akčnosť.

Ako sa hovorí, z núdze cnosť. Za socializmu platilo, že ak lekár nevykonával lekársku prax, odňali mu diplom. Takže napríklad, kto odišiel do SAV, už tam získaval akademické tituly, no nie tie lekárske. Najjednoduchšie sa mi udržiaval kontakt s medicínou na nočnej službe, to som dostal pečiatku a sto korún za noc, to bol vtedy slušný peniaz… A práve tu som stretol človeka, ktorý ma poprosil, či by som ho nezastúpil vo väznici, kde pracoval ako lekár. Tak som sa dostal do väznice.

Na konte máte takmer 50 patentov, je odvážne, ak sa opýtam, či si každý jeden presne pamätáte?

Poviem vám, ani ja si ich všetky nepamätám a nie všetky sa využívajú. Niektoré sa využívajú, niektoré som výhodne predal. Dobre si pamätám takých osem patentov, to sú tie základné. Tie ostatné pomaly upadli do zabudnutia, pretože boli patentom len chvíľu, potom boli prekonané inými poznatkami.

Dá sa vôbec povedať, ktorý patent je váš najobľúbenejší? Alebo je to ako s deťmi, že máme všetky rovnako radi?

Môžem povedať, že aj každý rodič má svoje obľúbené dieťa, aj keď sa tomu bráni :-). Tak aj ja mám niektoré svoje diela, ktoré mi viac prirástli k srdcu, konkrétne je to autofokusácia, to je ten najkrajší a najlepší patent. A aj najvýnosnejší patent. Zaujímavé je, že mi ho v Československu ani nechceli patentovať. Ten prístroj, ktorý som vyvinul na objem sto litrov, som odniesol do Prahy na patentové oddelenie, kde ma zavolali, lebo nerozumeli nákresu. Tak som im odniesol plexisklový model. Pozreli si ho, radili sa, potom vyšli a povedali, že „na plexisklové krabičky patenty nedávame.“ Čo sa dalo robiť? Zbalil som sa, nechal som ho oddychovať tri roky, následne som sa pobral do Kanady a tam som naň dostal patent.

Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom. Vyhodili vás zo Slovenskej akadémie vied rovno dvakrát. V zahraničí ste však zožali úspech, po návrate na Slovensko tiež. Ostali ste v Košiciach. Prečo?

Každý druhý reportér sa ma na to pýta, prečo som neemigroval. Tu som bol doma. Úprimne vám poviem, v zahraničí som bol veľakrát, aj s rodinou, bol som dokonca námorný kapitán. Ale vždy sme sa vrátili domov, aj keď o tom viacerí pochybovali. Tu sme zapustili korene, tu nám to nejako sedelo. A to sme sa naozaj dohovorili v každej končine, ktorú sme navštívili. Keď som však stretával niektorých emigrantov, mal som pocit, že ten človek je už vždy emigrant. Nemôžem si pomôcť, ale už nebol to, čo doma.

Viete, asi sa vás na to pýtajú, lebo len málo ľudí s takými úspechmi, by sa vrátilo domov. Hlavne po tom, čo vás poslali preč aj zo SAV.

Tu by som rád vysvetlil, že zo SAV ma nevyhodila samotná akadémia. Ale dvaja ľudia, ktorí mali moc, boli riaditelia či vedúci. Ja som si myslel, že keď budem dobrý, tak to aj bude dobré, ale nie. Ako konkurenta ma odlifrovali. Vtedy som si povedal, že dosť, rozhodol som sa postaviť na vlastné končatiny. SAV mi neskôr udelila aj striebornú plaketu.

Vrátim sa ale ku Kanade, kde som našiel ľudí, ktorí boli ochotní investovať, potom aj v Amerike. Patent na autofokusáciu som predal aj s niektorými ďalšími, vrátil som sa s peniazmi do Košíc, kúpil som budovu, vybavenie a postavil som sa na vlastné nohy. Keby som nemal fantáziu, vedomosti a jazykové vybavenie, asi by sa mi to nikdy nepodarilo.

„Pacientov prosím, aby mi zavolali, ako im to pomohlo, lebo spätná väzba je dôležitá."

 

 

 

 

Venujete sa výskumu rastliny Yucca Shidigera a extraktom z nej – saponínom. Čo je to za rastlina, keď vás fascinuje už 30 rokov?

Je výnimočná. Obsahuje veľmi veľa saponínov. Otázka asi znie, čo sú saponíny. Sú to biologické produkty, to znamená, že si ich rastlina sama produkuje a majú účinok ako napríklad saponát, keď umývate riad. Zníži povrchové napätie, odstráni špinu. Niečo podobné robia saponíny v našom tele.

Keď som sa s nimi zoznámil, spozornel som, lebo ako päťdesiatročný erudovaný chemik som o saponínoch nič nevedel. Na lekárskej fakulte sa o nich neprednášalo, na farmaceutickej veľmi málo, tak som sa musel začať učiť. Vtedy neexistoval ani ujo Google, ani počítače. Jediné informácie boli vo vedeckej knižnici vo Viedni, kde som bol napojený faxom.

Každý jeden vedecký traktát stál okolo štrnásť šilingov, ja som ich vybral asi tak stopäťdesiat. Pekne som do toho investoval, veľa som sa o nich naučil a postupne som potom mohol o saponínoch aj prednášať. Popisoval som ich význam a význačne som napríklad pomohol aj jednej spoločnosti, ktorá, dovolím si tvrdiť, že ak by som neprednášal v jej prospech, by nikdy neurobila taký obrat, aký vlastne urobila.

Po určitej dobe som sa aj výskumom presvedčil o tom, že nie je saponín ako saponín. Keď saponíny dostaneme do tela, väčšinou znižujú povrchové napätie a odstraňujú usadeniny ciev, ale aj tráviaceho traktu. A medzi tráviacim traktom a cievami je obrovský rozdiel v dĺžke. Tráviaci trakt má dĺžku zhruba pätnásť metrov, ale ak spojíme všetky cievy dohromady, tak majú šestnásťtisíc kilometrov. Sú saponíny, ktoré sú penivé, majú veľké molekuly, ale pracujú len v tráviacom trakte, tých potrebujeme menej. Potom sú tie s menšou molekulou, tie sa vstrebú do ciev, kde pracujú a týchto potrebujeme viac, až 85 percent. Takže som musel vedieť rozdeliť tieto saponíny.

Použil som na to práve tú autofokusáciu, svoj patent, ktorý dovtedy pracoval v roztokoch. Modifikoval som ho, nechal ho pracovať v práškoch, kde je elektrické pole, od mínus až po plus. Podľa toho ich potom vmiešavame dohromady. A to má obrovskú výhodu, lebo tieto prírodné saponínové prípravky menia svoje zloženie podľa ročného obdobia, či je mokro, sucho. No v našich prípravkoch sú vždy presne sa opakujúce, teda tam nie je žiadna zmena. Z týchto dôvodov trvá výskum saponínov dlho a dodnes.

Čisté saponíny máme v podobe kapsúl, pridávame ich však aj do iných produktov, napríklad do zubnej pasty, saponíny nádherne rozpúšťajú zubný kameň. Niektoré látky, ktoré do seba potrebuje človek dostať, sa nevstrebávajú dostatočne, napríklad lieky. Keď vezmete napríklad sto gramov, vstrebe sa z toho päťdesiat až šesťdesiatpäť gramov. No keď ich zmiešate so saponínmi, ktoré vyčistia stenu tráviaceho traktu, vstrebe sa takmer 80 percent.

Zaujal ma aj váš výrok, že detoxikácia je nezmysel.

To nehovorím len ja, ale aj vyspelí poprední vedci, že detoxikácia ako taká, ako výraz, je nezmysel. Dobre, detoxikujte sa, ale od čoho? Toxínov. Ale ktorých? Na to už nikto nepozná odpoveď. Je to len ako slogan, marketingový ťah.

Pôsobili ste aj v Kanade. A váš patent na delenie látok odkúpila americká spoločnosť na výrobu whisky. Okrem tohto patentu ste v Amerike predali aj ďalšie svoje patenty. Vrátili ste sa na Slovensko s myšlienkou, že bude pokračovať v práci – biochémii. Venovali ste sa aj dekontaminácii pôdy a vody znečistených ropou a ropnými látkami. A s tým súvisia aj nejaké dážďovky, dokonca maďarské dážďovkové farmy.

Počas čakania na patent som v Kanade musel z niečoho aj žiť. Pracoval som vo výskumnom centre firmy Ortec a niekedy sa mi posťažovali, že majú problém pri dekontaminácii pôdy baktériami. Sú baktérie, ktoré sú schopné vylúčiť také enzýmy, ktoré tieto látky rozštiepia na oxid uhličitý a vodu, to znamená prakticky na nič. Čiže jednoducho, tá škvrna, ktorá je pred vami, zmizne. Nuž ale potrebovali nie mililitre, ale hektolitre. A to bola výzva.

Keď som sa vrátil na Slovensko, s kamarátmi sme raz pri posedení rozjímali a napadlo nám, ako by sa to dalo urobiť. Práve vychádzali zo zeme dážďovky, ktoré ma zaujali a môj kamarát biochemik z veteriny mi povedal: Oto, dážďovkám daj pokoj, tie nevedia nič robiť, lebo žijú v hnoji, kde nepotrebujú nič syntetizovať. A práve to som potreboval.

Do ich vajíčok som začal vpašovávať DNA, podarilo sa mi to, a tak som začal zakladať dážďovkové farmy. Na jeden liter enzýmu potrebujem kilo dážďoviek. Mám štyri veľké dážďovkové farmy, v Maďarsku sa im darí najlepšie. Ale je pravda, že vzájomne o sebe nevedia, a to preto, že ak by prišla nejaká choroba, tak sa farmy navzájom neovplyvňujú. Nedávno našimi enzýmami dokonca pokusne dekontaminovali jednu osemdesiatriročnú budovu v Londýne. Napísali mi, že to krásne odňalo zápach a chystajú sa na rokovania do Košíc.

Dnešný rozhovor nahrávame v respirátoroch, predpovedal by toto niekedy vedec, ako ste vy, že to ešte zažijeme? Takúto pandémiu?

Netreba to ani predpovedať, stačí sa pozrieť do análov. V rokoch 1918 – 1920 sa v Košiciach nosili rúška, presne také isté ako dnes, dôvodom bola španielska chrípka. Vtedy na svete zomrelo vyše 48 miliónov ľudí. Máme na to spomienky a keď prišli respirátory teraz, tak my, starší obyvatelia sme sa, samozrejme, na to len pozreli a povedali si, že aha! Lenže mladí ľudia, ktorí nezažili ani vojnu, nevedia strádať, sú rozčúlení, že sú obmedzovaní, že to musia mať na ústach. Ale veď to je najspoľahlivejší spôsob ochrany, ako zabrániť výmene baktérií alebo vírusov medzi jednotlivými osobami.

Ako hodnotíte postavenie vedcov na Slovensku, ako ich vníma verejnosť? V týchto pandemických časoch obzvlášť…

Povedal by som, že otázka znie, v akom odbore ten vedec pracuje? Poviem vám príklad. Dáme inzerát, že príjmeme lekára a chemika, biochemika a hlásia sa nám samí „itečkári“. Čiže čo práve ide? Pokiaľ ten vedec pracuje vo vedeckom odbore, napríklad astronómia, fyzika, strojníctvo, tak si ho podľa mňa ľudia vysoko vážia.

Čo sa týka vedcov v oblastiach, ako je mikrobiológia, lekárske vedy a tak, spoločenské vedomie Slovenska je asi tak v 16. storočí. A nie sme ďaleko od toho, že by najradšej vedcov upaľovali ako bosorky. Zažívame vyhrážky smrti profesorovi Krčmérymu, Čekanovi, prosím vás, toto je 21. storočie?

Áno, doba je veľmi zvláštna. Ale ostávame optimisticky naladení a veríme, že to bude raz fajn?

Samozrejme. Ja som si povedal, že budem optimista, keď sa vyvinie vakcína. Tá sa vyvinula a to ma teší, pretože som 25 rokov vyrábal vakcíny ako biochemik, s tým som začínal, takže sa v tom „trošku“ vyznám. Povedal by som, že keď niekto hovorí, že vakcína bola vyrobená skoro, tak netuší, že keď vyrábam vakcínu, mám určitý mechanizmus, ktorý môžem opakovať. To znamená, že tam naložím inú baktériu, iný vírus, čiže viem vyrobiť vakcínu oveľa skôr, ako sa mi podarilo tú prvú, ktorú som vyvíjal aj päť – šesť rokov. Keď prišla prvá vakcína, bol som veľmi spokojný, keď som sa mohol dať zaočkovať druhýkrát, bol som ešte spokojnejší a keď tretíkrát, tak už úplne.

Hovorí sa, že ktorá vakcína je najlepšia. Tá, ktorá je pichnutá…

Veľa ľudí hovorí, že ide „len“ na tú jednodávkovú, aby nemuseli chodiť dvakrát. Tak to nie je nejaká módna prehliadka, to má celkom iný zmysel.

Z vášho vedeckého pohľadu je dobré, že tá pandémia prišla teraz a nie napríklad pred desiatimi rokmi? Veda napreduje.

Poviem vám to úprimne, čím ďalej, tým viac bude tých vírových infekcií. Antibiotikami a inými liekmi sme postupne vyhubili mikróby a keď sa nejaký objaví, je to supermikrób, ktorý je odolný voči všetkým antibiotikám. Takže, nechcem povedať, že to bude už len horšie. Ale náročnejšie.

Spolupracujete s vašimi synmi, nasledujú vaše kroky?

Aby som to presne charakterizoval, so synmi podnikám. Mám výskumný ústav, ktorý stále vymýšľa nové a nové veci. Synovia založili firmu, ktorá má zariadenia, vďaka ktorým to vieme uvádzať do života. Ja to teda vymýšľam a oni to popularizujú. Jeden je v Českej republike a druhý na Slovensku, ide to celkom pekne.

Máte úctyhodný vek (82) a ste plný elánu, chodíte do práce. Čo vás denne poháňa vstať a ísť do práce, aj keď by ste už nemuseli?

Priznám sa, že ma poháňa zvedavosť. Ja som zvedavý, čo nové sa vyvinie, kedy ľudia osídlia Mars, pristanú zase na Mesiaci, čo nové vymyslia. Tú zvedavosť mám v sebe od detstva a nevymrela, len sa preorientovala na iné oblasti.

Ako oddychujete?

Nevyzerám na to, ale som slušne hudobne vzdelaný. Hral som na klavíri, dokonca som hrával aj v kapele na gitare. Mal som psíka, s ktorým som chodil 17 rokov každý deň na prechádzky, to nás už poznalo celé okolie. Nuž a stále mám dosť povinností v práci. Neverili by ste, koľko treba zasahovať. Hlavne po psychologickej stránke, pohovoriť si s ľuďmi. Ja mám verejne dostupné telefónne číslo, kde mi ľudia volajú a pýtajú sa ma na saponíny a iné lieky, ich používanie.

Dokonca ich poprosím, aby mi aj zavolali, ako im to pomohlo, tá spätná väzba je dôležitá. Neodťahujem sa od toho v štýle „ber a choď,“ ale chcem vedieť výsledky, pretože sa z toho veľa učím. Raz sme riešili pána, ktorý mal vymenenú očnú šošovku za umelú a nevedel, či môže saponíny užívať. Tak sme sa dohodli, že nech to skúsi, keby mu to poškodilo, preplatím mu celú reoperáciu oka. Nebolo to, samozrejme, potrebné a my sme prišli na to, že saponíny možno užívať aj v takomto stave. Takto sa buduje dôvera, imidž a možnosť, ako ísť ďalej.