Biologička Lucia Ciglar: Súlad medzi prácou a osobným životom je vo vede dosť veľká téma, hlavne čo sa žien týka

Molekulárna biologička, ktorá viac ako desať rokov pôsobila v prestížnej vedeckej inštitúcii, konkrétne v Európskom laboratóriu molekulárnej biológie v Nemecku. Na konte má niekoľko úspešných publikácií vo vedeckých časopisoch, dnes sa okrem iného venuje vede tak, ako by sme asi nečakali – kreslí ju a komunikuje tak s úplne iným publikum, než na aké sú vedci zvyknutí. Viac vám prezradí jej profil na sociálnych sieťach s názvom kreslim_vedu a ešte viac sa dozviete z rozhovoru s Luciou Ciglar.

Spomínate si na váš prvý dotyk s vedou? Myslím taký ten uvedomelý, nie fyzikálne javy, ktorých podstatu sme ako deti nechápali, no bavili nás. 

Ten prvý dotyk s vedou prišiel paradoxne neskôr, je to asi iné, ako som čítala v rozhovoroch s vedcami, ktorí hovoria, že už keď boli malí chlapci, boli zvedaví a skúmali všetko okolo seba a už vtedy vedeli, že budú vedcami. U mňa to tak nebolo, ja som veľmi dlho nevedela, čím chcem byť, keď budem dospelá. Vedela som, že to bude niečo s prírodnými vedami, bavila ma matematika, biológia, ale veda pre mňa bola príliš abstraktný pojem.

Nevedela som si predstaviť, čo je to veda, čo vlastne robí taký vedec. Takže u mňa to rozhodnutie robiť vedu prišlo až na univerzite. A teraz sa nad tým často zamýšľam, či by to tak bolo, keby som ten dotyk s vedou mala skôr. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som začala popularizovať vedu. Sleduje ma veľa študentov, veľa žiakov škôl, čo ma veľmi teší. Do budúcna mám aj nejaké plány, ako by som im chcela vedu ešte priblížiť.

Ako sa človek zo Serede, študujúci v zahraničí, pracujúci v prestížnych svetových laboratóriách dostane do Prešova? Čomu a komu sa aktuálne venujete?

Dá sa povedať, že ma tu priniesla láska, manžel je pôvodom z Prešova. „Privydala" som sa, takže tu máme rodinné zázemie, kamarátov. Vždy sme sem jazdili z Nemecka cez prázdniny aj s deťmi, páčilo sa mi tu, takže keď prišiel s nápadom presťahovať sa, tak som súhlasila. Ale musím povedať, že ešte tomu predchádzalo rozhodnutie dať si pauzu v takej tej vrcholovej vede a venovať sa viac rodine, lebo som mala pocit, že som vede obetovala veľa, mali sme dve malé deti v Nemecku, bolo to naozaj veľmi ťažké.

Robiť vedu je celkovo náročné, obzvlášť pre ženy. Taký ten súlad medzi prácou a osobným životom je dosť veľká téma vo vede, hlavne čo sa žien týka. Ja som skrátka prišla do bodu, kedy som mala pocit, že si musím vybrať, jedno alebo druhé. Možno to aj bolo tým, že som nemala vo svojom okolí ženské vzory, ktoré by mi ukázali, že je možné mať oboje naraz: šťastnú vel'kú rodinu a úspešnú vedeckú kariéru. Ja verím, že takéto vzory sú, len som nemala šťastie, žeby som ich mala vtedy okolo seba. Takže prišlo rozhodnutie dať si pauzu z toho veľkého vedeckého sveta, dopriať si ďalšie dieťa, venovať sa viac deťom, splniť si sen o vlastnom bývaní.

A to je VEDA! Byť matkou, študovať to musíme celý život.

Áno, to je celá veda. To sa človek celé asi nikdy nenaučí.

„Patrím k tým, ktorí si myslia, že veda je krásna,‟ povedala Marie Curie Skłodowska. Hovorí aj Lucia Ciglar? Máte to na vašom profile.

Áno, hovorí, ja s tým súhlasím. Myslím si, že veda je krásna z mnohých rôznych pohľadov. Veda samotná je krásna, robiť vedu je krásne, aj kresliť vedu môže byť krásne.

A Skłodowska by tiež mohla byť vzor, Nobelovu cenu získala s manželom, ale čo ak na tom pracovala viac ako on .

Ha-Ha, áno. Nuž, dá sa povedať, že tých profesijných vzorov som mala vo svojom okolí dosť, mala som naozaj šťastie, stretla, spoznávala a pracovala som s perfektnými vedkyňami. Moja šéfka je úžasná vedkyňa, ale ona je aj tým príkladom, kedy to úplne nevyšlo s tým osobným životom. Aj sa mi v slabšej chvíľke raz priznala, že ľutuje, že nemala deti skôr a nemala ich viac. Takže som nemala núdzu o vzory, čo sa vedy týka, ale naozaj takýto vzor ženy, ktorá by to dokázala skĺbiť, ten mi chýbal.

Dal by sa váš projekt kreslím vedu zjednodušene opísať aj ako: stačí raz vidieť, ako stokrát počuť?

Myslím si, že ideálna je kombinácia obrázku a textu. K niektorým obrázkom som už nahrávala aj videá, lebo som mala v hlave toľko myšlienok, že som mala pocit, že to zo seba musím dať von aj verbálne, že mi nestačí len obrázok samotný. Vizuálna stránka vedy je veľmi podceňovaná, čo sa týka vedy populárnej aj odbornej všeobecne. A pritom obrázok dokáže oveľa efektívnejšie komunikovať vedecké výsledky ako len text.

Kto je vaším prvotným publikom?

Je to moja milovaná mama. Je nonstop na telefóne a posielam jej obrázky, ako vznikajú a ona mi dáva spätnú väzbu. Na môj vkus je však málo kritická, takže potom mám ešte pár kamarátok. Mám aj kamarátku Lucku, na ktorú sa obraciam ohľadom slovenčiny, keďže je veľmi šikovná prekladateľka a ja so slovenčinou dosť bojujem.

Je pre vás kreslenie vedy psychohygienou?

Jednoznačne, to bol aj jeden z dôvodov, prečo som začala s kreslením vedy. Tých dôvodov bolo viac, tento je jeden z nich, dostať to zo seba von. Keď som si čítala na sociálnych sieťach komentáre a články, tak mi už v hlave naskakovali obrázky, potom som ich nakreslila a zverejnila. Musím povedať, že na začiatku som dlho zvažovala, či začať, alebo nie. Lebo je to pomerne citlivá téma, všetko, čo sa dialo a deje ohľadom očkovania a pandémie. Ale potom som si povedala, že mám aj istú zodpovednosť nejako využiť moje vedomosti, skúsenosti tak, aby z nich bol úžitok pre iných.

Ako dlho vzniká taká ilustrácia? Určite je to individuálne, ale všeobecne, je to asi mravenčia práca.

Je to neskutočne mravenčia práca, ale ja som taký perfekcionista, detailista, takže toto je to, čo mňa na tom baví.

Až ste tak ožili, ako o tom hovoríte...

Práve som v tej fáze, že dokončujem jeden obrázok, takže viem čerstvo popísať, ako to vyzeralo. Najdôležitejší je vždy nápad a ten príde väčšinou z nenazdajky, niekedy niečo čítam, vidím a dostanem nápad. Ak ma nápad uchváti a nadchne, tak sa potom dostávam do takého stavu, že naň myslím neustále, až kým obrázok nedokončím. Ospravedlňujem sa mojej rodine, lebo to sú potom veľmi ťažké dni pre nich, ja prestanem variť, upratovať a aj keď sa s nimi rozprávam, som duchom neprítomná, myslím na obrázok. Našťastie to netrvá dlho, lebo vtedy ani nespím, nonstop sedím nad počítačom. 

A ako dlho vaše deti nemajú navarené, teda, koľko vzniká grafika?

Teraz to boli štyri dni, lebo sa mi podarilo ich poslať aj preč z domu, za čo ďakujem manželovi, že ich vzal na výlety, takže som mala čas. Ale sú obrázky, ktoré som mala rozrobené týždne i mesiace. Ja sa k nim rada vraciam, vylepšujem, lebo po nejakej dobe, keď sa mi uložia v hlave, niečo iné sa medzitým dozviem, čo by som tam chcela doplniť. Až moja mama je niekedy zo mňa zúfalá, už povie, nechaj to tak. Ale mám veľmi múdreho a šikovného uja, ktorý rád hovorí, že pokiaľ môže byť niečo lepšie, nie je to dosť dobré. A toto vystihuje moju povahu a môj prístup k tejto práci.

Potešili ste ma tým, že ste to vysvetlili, lebo my, bežní užívatelia sociánych sietí, vidíme len nový príspevok, dáme srdiečko, klikneme páči sa mi to a „scrollujeme‟ ďalej. Nemáme ani len predstavu, čo je za tým. A vy to robíte takto nezištne.

Áno, musím povedať, že ma to baví. Už aj sama vidím, že sa zlepšujem, myslím, že to človek v mojom feede vidí, že postupne obrázky vyzerajú lepšie, ja sa pri každom naučím niečo nové, takže mňa to takisto posúva ďalej. Je to svojím spôsobom aj kreatívna práca, takýto únik z každodennej reality.

A teda, z výtvarnej ste mávali predpokladám jednotku.

Toto je moja trinásta komnata. Poviem vám tajomstvo, ja rukou absolútne neviem kresliť. Naozaj, moje škôlkarské deti vedia kresliť lepšie ako ja. Celkovo som bola antitalent na všetky tieto školské výchovy. Pre mňa to bola nočná mora, bola som typická bifľoška, bavila ma matematika, chémia, fyzika, jazyky.

Prvá vedecká kresba vraj bola eukaryotická bunka… Naozaj? To mňa osobne nepotešilo, biológia na gymnáziu a bunky, to nebolo nič lákavé alebo sa mýlim a nebavilo to len mňa?

To je tá základná jednotka, všetko sa odohráva v bunkách, my sme študovali procesy, ktoré sú ešte detailnejšie, na menšej škále, ako je bunka. Ale musím s vami súhlasiť, lebo moje spomienky na biológiu na gymnáziu tiež nie sú najžiarivejšie. Do veľkej miery záleží od učiteľa a prístupu, na vede a biológii sú tie najzaujímavejšie časti experimenty a na Slovensku, neviem, ako je to v iných krajinách, ale ja som v laboratóriu nebola, kým som bola na gymnáziu. S tým som začala až na univerzite a našťastie hneď prvý týždeň sme experimentovali a vtedy ma veda uchvátila.

A keď ste potom prišli do naozajstného obrovského laboratória, napríklad spomínané Európske laboratórium molekulárnej biológie v Nemecku, tak vám, ako sa hovorí, spadla sánka?

Áno, to mi spadla sánka, musím povedať, že som nemala skúsenosť z iného laboratória, takže mne veľa vecí prišlo samozrejmých a normálnych, myslela som si, že to tak funguje všade. Až po čase som zistila, že to nie je štandard.

Pozrime sa na konkrétny obrázok, bol to taký viral. Aká je šanca… že zomriete na covid, vás zasiahne blesk, dostanete po Astra Zeneca trombózu. Tento obrázok asi hneď nadhodil nejakú verejnú diskusiu, aká bola odozva?

Toto bol obrázok, ktorý mi trval najkratšie zo všetkých, nápad prišiel ráno a už večer som ho publikovala. Takže tu sa mi ukázalo, že čím menej času možno strávim nad obrázkom, čím je jednoduchší, tým má väčší úspech. Ale bol aj dosť kontroverzný. Ľudia sa v tom začali vŕtať, je pravda, že čím je obrázok jednoduchší, tak tým už potom dávam väčší priestor na nejaké špekulácie. Tu napríklad to bolo: sú rôzne šance, že človeka trafí blesk, je to za celý život? Za jeden rok? A to sú všetko legitímne argumenty a ja si myslím, že je fajn o tom diskutovať, ale je potrebné si uvedomiť, že keby som ten obrázok spravila opäť zložitý, ako mám tendenciu, potom by sa už minul účinku. Potom by to už bolo príliš zložité a to hlavné posolstvo, ktoré chcem dať ďalej, by už zaniklo.

Otváram citlivú tému – covid. Dá sa povedať, že takým štartérom pre vás bol akýsi hnev, že ľudia v čase koronavírusu veria kadečomu. Lebo nemajú fakty a dostatok vedomostí?

Viete čo, čím ďalej nad tým rozmýšľam, ľudia si myslia, že ich majú veľa, a preto sú proti všetkému, ale oni ich nemajú dosť, ak to mám tak diplomaticky povedať.

Myslím, že žijeme pandémiu, ale aj infodémiu. Ako sa cíti vedec, ktorého bolí krčná chrbtica z dennodenného skláňania sa nad mikroskopom, počítačom, skúmavkami, štúdiami… pri komentároch od ľudí, ktorí ich nedokážu ani len správne sformulovať?

Myslím, že veľmi ťažko. Ja som dokonca na začiatku cítila aj krivdu, mala som pocit, že sa vedy a vedcov musím zastať. To boli hlavne tie posty a reči, čo kolovali o rýchlo kvasnej vakcíne. To môže naozaj povedať iba niekto, kto nevie, ako veda funguje. Vôbec to tak nie je, vakcína nevznikla zo dňa na deň. Za tým sú desaťročia výskumu tisícok ľudí. A často tí ľudia ani nevedeli, že z toho raz bude vakcína, takže tam bolo naozaj veľmi veľa základného výskumu. Bolo to veľké množstvo malých krôčikov, ktoré viedli k vakcínam a keď potom niekto povedal, že to bola rýchlo kvasná vakcína, mala som naozaj pocit, že sa musím vedcov zastať, a to nielen tých, ktorí k tomu prispeli, ale vedcov všeobecne.

Musím povedať, že často až závidím niektorým ľuďom, akí sú si istí, svojimi vedomosťami a schopnosťami, ako si veria. Pre mňa je na vede najfrustrujúcejšie asi to, že si uvedomujem, koľko toho neviem, aká je veda úžasne zložitá a že ja ako molekulárny biológ viem naozaj máličko z toho, čo by som vedieť chcela a ani nikdy nebudem vedieť všetko. Takže pre mňa sú tieto pocity dosť ťažké a ťažko sa mi s nimi bojuje. A potom, keď vidím ľudí, ktorí to majú také jednoduché, že si myslia, že oni to všetko vedia, tak ja im až závidím.

Pandémia ako taká je tragédia, nikto sa z nej neteší a všetci už chceme, aby bola preč. Mňa by ale zaujímal váš konkrétny názor na to, že či je lepšie, že prišla teraz a nie, čo ja viem, pred dvadsiatimi rokmi. Robí veda také pokroky, že toto načasovanie je pre ľudstvo ešte celkom fajn?

Jednoznačne. Ani nie dvadsať, stačilo by aj päť rokov dozadu. Ja hovorím, že toto je veľké šťastie v nešťastí, že to prišlo až teraz. Veda za tých posledných dvadsať rokov spravila neskutočný pokrok. Mám k tomu aj obrázok (nájdete vyššie, pozn. autorky), takže sa mi to ťažko vysvetľuje. Bol o mRNA vakcínach, kde som ukazovala všetky základné vedecké objavy, čo viedli k týmto vakcínam a jednou z posledných bol vývin lipidového obalu a ten prišiel naozaj len nedávno. Dovtedy sa mRNA používala aj testovala na ľuďoch, ale nevedeli vyvinúť obal, ktorý by ju ustrážil, ochránil na ceste do bunky. Takže ona fungovala a bola bezpečná, ale nebola veľmi účinná. A doslova až pred pár rokmi vedci vyvinuli tento obal, jeho presné zloženie. A to vlastne rozhodlo o úspechu týchto mRNA vakcín, ako ich máme dnes.

Ja vás mám možnosť sledovať, ako o tom hovoríte, na rozdiel od čitateľov, ale vy ste tak ožili, až sa mi núka otázka, či zažíva vedec počas tejto náročnej doby vzrušujúce obdobie. Viete, ako to myslím, z vedeckého pohľadu. Celý ten proces. 

Neskutočne. Ja mám až zimomriavky, len čo o tom hovoríte. Je to neskutočne vzrušujúce obdobie, keď vidíme, čo veda dokázala a čo dokáže. A paradoxne, pandémia pomohla a pomôže mnohým iným chorobám v budúcnosti, lebo teraz sme zistili, že mRA technológie fungujú, a to nám otvára dvere do úplne nových aplikácií. Pomocou nich dokážeme veľmi veľa veci vyliečiť, už sa testujú vakcíny, aj keď nemám rada slovo vakcíny, lebo nie sú na prevenciu, ale na liečbu rakoviny. Alebo sa testujú aj vakcíny proti AIDS a tie sa vyvíjajú štyridsať rokov, vedci nedokázali vyvinúť vakcínu a teraz je nádej, že sa to konečne podarí. A to sú naozaj neskutočne vzrušujúce objavy.

Vedcov si mnohí predstavujú ako takých serióznych nudných ľudí. Z vás ten pocit absolútne nemám, rovnako ani z vedcov, s ktorými som doteraz mala tú česť sa rozprávať. Čo rada robíte vo voľnom čase?

Musím povedať, že toho času na relax je naozaj málo a čím ďalej je to ťažšie nájsť taký spôsob relaxu, že by sa mi podarilo úplne vypnúť. Najviac si momentálne užívam výlety s deťmi. Tým, že to tu na východe nepoznáme, tak si to užívame. Odísť z domu a vziať deti do lesa, do prírody, to je taký najlepší relax. Zvykla som aj variť a piecť, volám to experimentovanie v kuchyni. Váhu musím mať vždy pripravenú a presné mierky všetkého, lebo to nie je len tak, že všetko nahádžem do misy alebo hrnca, to musím všetko vážiť. To mám takú svoju úchylku.

Aha, a ako riešite v recepte „štipka soli‟?

Veľmi ťažko, vtedy som skončila. Som ešte schopná akceptovať hrnčekový koláč, ale „od oka“ u mňa nehrozí.

Čítate niečo dobré teraz?

Čítam veľa najmä odborných článkov a väčšinou na telefóne, to sa dosť ťažko deťom vysvetľuje, že nehrám hry, ale čítam a v podstate pracujem. Na knihy je času pomenej, ale čítam detské knihy. Ak aj čítam knihu, väčšinou sa týka vedy, rozčítanú mám napríklad biografiu Mišky Musilovej. 

Aký máte vzťah k východnému Slovensku?

Mám to tu rada a užívam si, že je tu naozaj veľa krásnych miest, kde je málo ľudí. To je niečo, čo z Nemecka nepoznám. Lebo tam, keď bolo krásne miesto, tam bolo vždy veľa ľudí, v nedeľu je tam akoby povinnosť ísť na prechádzku. Tu je to ešte veľmi živelné, človek môže byť spontánny, môže si zmyslieť idem tam na poslednú chvíľu, neriešim lístky, v Nemecku bolo potrebné všetko plánovať. Človek potreboval lístok do divadla rezervovať aj mesiace dopredu.

Mám sa vás pýtať na budúcnosť a vaše plány? Alebo to necháme tak?

Budúcnosť je ťažká téma, lebo sama veľmi neviem, deti máme v takom veku, že už sú väčšie, takže by sa aj dalo opäť viac venovať práci, predsa je toho času teraz viac, ako keď boli úplne malí. Takže váham a uvidím. Ja by som sa veľmi chcela venovať kresleniu, uvidím, či sa mi podarí si z toho urobiť živobytie, aspoň čiastočne, aby som sa tomu mohla venovať naplno a keď nie, tak uvidíme.

Teraz vyslovím aj niečo prvýkrát nahlas, ale ako tak sledujem, čo všetko sa deje v tom vedeckom svete a aký potenciál majú tieto nové technológie, ktoré vyvinuli, ako vznikajú nové firmy, tak začínam mať pocit, že by som možno rada išla naspäť na západ pracovať, lebo ono síce je veľmi užitočné kresliť o tých veciach, ale je ešte možno užitočnejšie ich robiť. Toto je aktuálna dilema, ktorú v sebe vediem. 

Sme v závere rozhovoru a ja mám pocit, že vám „tikajú vedecké hodiny‟   Že by ste sa najradšej vrátili.

Áno, áno... Ako som spomínala v úvode, ja som si chcela spraviť pauzu na chvíľku. Ale už mám pocit, že už možno aj stačilo. A ja nie som ten typ človeka, to bolo asi naivné si myslieť, že si vyložím nohy a nič nebudem robiť, takže to nedokážem. Nabažila som sa detí, nabažila som sa rodiny a teraz mám naozaj pocit, že už by som bola schopná robiť niečo viac. Len poviem otvorene, tu, kde sme, tých možností až toľko nie je...

My vám však držíme palce, aby sa otvorili tie správne dvere a rovnako fandíme všetkým vedcom, hlavne v týchto neľahkých časoch.

Ja by som ešte rada poďakovala všetkým slovenským vedcom, lebo v tomto vidím jedno z pozitív pandémie, a to, že máme na Slovensku naozaj veľké množstvo odborníkov a veľmi si prajem, aby sa im zo strany ľudí dostalo nielen viac pozornosti, ale aj úcty.