Novinár Arpád Šoltézs vo svojej knihe Mäso – Vtedy na východe spomína na obdobie konca deväťdesiatych rokov, kedy sám v Košiciach pracoval ako novinár. O jeho knihe, o tom, prečo sa starším ročníkom vďačne spomína na komunizmus aj o práci novinárov kedysi a dnes nám povedal v rozhovore.
Po filme Únos sa stala téma obdobia mečiarizmu medzi ľuďmi pomerne populárnou. Prešlo odvtedy už dosť veľa času, aby sme začali o tejto dobe hovoriť otvorene?
O téme mečiarizmu sme hovorili otvorene už dlhšie, hovorilo sa o nej ale primárne faktograficky. Teraz sme tú dobu už schopní reflektovať s odstupom. Obrovský rozdiel medzi žurnalistikou a umením je ten, že umenie môže dať ľuďom to, čo im žurnalistika nedá. Zatiaľ čo žurnalistika podáva suché strohé fakty, ktoré môžu a nemusia osloviť, umenie sa snaží sprostredkovať emócie. Zatiaľ čo noviny informujú, literatúra môže burcovať. Preto sa Únosu podarilo to, čo sa nepodarilo stovkám dobre napísaných novinárskych textov, zrušiť amnestie.
Vaša kniha mnohým čitateľom pripomína situácie, ktoré sa diali pred viac ako dvadsiatimi rokmi a s ktorými boli oboznamovaní prostredníctvom médií. Išlo vám o to, rozpovedať príhody zo svojej novinárskej praxe?
Ľudia sa často pýtajú, čo z tohto príbehu je pravda. Je veľmi ťažké určiť, koľko z toho je pravda, pretože ak si k 98 percentám faktov doplním dve percentá fikcie, už to ako celok nebude pravda. Knihu Mäso som zamýšľal ako beletriu. Keby niekto vedel, čo má hľadať a kde to má hľadať, našiel by odkazy na udalosti z mojej knihy v dobovej tlači, ktoré sa skutočne stali, ale ako celok by kniha mala byť braná ako fabulácia. Mojím cieľom nebolo vytvoriť dokument doby. Skôr mi išlo o to, aby som sa s čitateľmi podelil o pocit z toho obdobia.
Obraz tej doby je surový a neľútostný. Vážne ste ju tak vnímali? A čo je najdôležitejšie, máte pocit, že teraz to je lepšie?
Určite. Pre normálneho človeka, ktorý chce chodiť pokojne do práce, večer sa zabaviť a tak celkovo si žiť svoj život, je to oveľa lepšie, ako za obdobia, ktoré popisujem v knihe. Vtedy boli „mafiáni“ obyčajní zlodejíčkovia, ktorí kradli autorádia a vexlovali bony. Boli to hlupáci s kanistrom benzínu a bejzbalovou pálkou. Organizovaný zločin z nich vybudoval len fakt, že pracovali pre štátnych úradníkov, ktorí zneužívali svoju moc. Bojovalo sa proti ním pomerne ľahko, keďže boli hlúpi a človek mal proti nim absolútnu podporu verejnosti. Neboli to ľudia, ktorí by boli komukoľvek sympatickí. Bolo ich úmyslom budiť medzi ľuďmi hrôzu.
Ťažšie to majú novinári. Dnes je súperom novinárov spravidla inteligentný a vzdelaný právnik s hodvábnou kravatou a na mieru šitým oblekom, ktorý ho zlikviduje v pojednávacej sieni. Robiť investigatívnu žurnalistiku je v týchto časoch oveľa ťažšie, lebo musí byť oveľa poctivejšia a lepšie vydokladovaná. Musí obstáť nie len pred šéfredaktorom, ale v prípade potreby aj pred súdom. V Mäse sa opieram o myšlienku, že jedna vec je niečo vedieť, iné je niečo vedieť dokázať a ešte úplne iný level je vedieť niečo dokázať pred dobre motivovaným slovenským sudcom. Dnes sa už našťastie robí investigatíva tak, že aj keby bol ten sudca veľmi dobre motivovaný, nemôže rozhodnúť úplne nezmyselne.
Prečo teda staršia generácia tak rada velebí „staré dobré časy“ napríklad aj obdobie socializmu?
K týmto skupinám sa často pridávajú ľudia, ktorí sa cítia ako „lúzri demokracie“. Oni sa tak cítia preto, lebo sú naozaj lúzri a veria, že ak by sa zmenil režim, oni by sa stali víťazmi, čo je samozrejme úplná blblosť, pretože aj keby sa zmenil režim a nastala by napríklad diktatúra, monarchia alebo aj tak často omieľaný fašizmus, tak sa vymenia elity, ale tí lúzri aj tak zostanú lúzrami. Celý rozdiel by bol v tom, že by museli držať hubu a krok, tak ako v deväťdesiatych rokoch. Vtedy si nikto veľmi nevyskakoval. Dnes má každý svoj hlas a môže si slobodne šíriť to, čomu verí. Oni tomu podľa mňa aj veria, napríklad domnelej predstave, že za socializmu bolo lepšie.
Polovica z nich vtedy ešte ani nežila a tá druhá zažíva klasický spomienkový optimizmus. Stačí si zobrať fakty a čísla. Na internete existuje množstvo porovnaní toho, koľko vtedy ľudia zarábali a čo si za to mohli dovoliť. Aj vtedy boli ľudia, ktorí boli skorumpovaní a ktorí kradli. Dalo by sa to označiť za jeden z dôvodov pádu systému, pretože tí, ktorí kradli, už nemali ako ten nakradnutý majetok zužitkovať. Človek prišiel do obchodu a tam boli dva druhy svetrov, polovica triedy mala jeden a druhá ten druhý. Jeden bol lacnejší, druhý drahší a tam to končilo.
Aj vaša kniha je určite spomienkou na isté obdobie vášho života.
Kniha je inšpirovaná vecami, ktoré som prežil. Postava novinára má niekoľko mojich vlastností, a tak ako každá postava v knihe, množstvo negatívnych vlastností. Je nešťastnou postavou v tom, že je veľmi neprofesionálny a stavia sa na strany sporov, ktorých je účastníkom. Spolupracuje viac s políciou ako s vlastnou redakciou, kšeftuje s informáciami, zapája sa do diania namiesto toho, aby ho len pozoroval a informoval o ňom. Ku všetkým týmto negatívam sa hlásim. Tieto hlúposti som robil, robili sme ich všetci. Ale je na to dobré vysvetlenie. Štyridsať rokov sa u nás nerobila žiadna investigatíva a my sme ju začali robiť metódou pokus – omyl.
Porobili sme veľké chyby a dnes sa už pracuje úplne iným spôsobom. Napriek tomu, že v dnešnej dobe noviny strácajú vierohodnosť, sú oveľa čistejšie, než v minulosti. My sme robili vážne zlú žurnalistiku po remeselnej stránke. Niekedy sme vedome napísali niečo, o čom sme vedeli, že nie je pravda ale polícii to vyhovovalo z taktických dôvodov, lebo chceli niekoho vyplašiť alebo prinútiť vypovedať. Policajti nám povedali nejakú informáciu, o ktorej sme vedeli, že to asi nebude pravda, ale nepátrali sme po tom a vytlačili to v dobrej viere, že bojujeme za správnu vec. To ale nie je úlohou novinára, od toho tu boli policajti.
Máte za sebou bohatú novinársku prax ale knižne bolo Mäso vašim debutom. Máte v hlave ďalšie nápady, ktoré by si zaslúžili beletristické spracovanie?
Mäso sa predáva, nie tak ako mäso za socíku, ale predáva a vydavateľstvo chce, aby som napísal ďalšiu knihu. Rukopis by radi videli do mája. Asi pred mesiacom som si za to už sadol, napísal niekoľko riadkov ale zatiaľ s nimi nie som spokojný, no budem sa snažiť to stihnúť dokončiť pred Vianocami. Kniha by mala byť voľným pokračovaním Mäsa, pretože z tej doby mám ešte veľa príbehov, ktoré sa dajú porozprávať a určite sa dá ďalej písať o postavách, ktoré sú známe už z mojej prvej knihy.
Autor: MARTIN MAJDÁK