Článok s názvom „Húsvét“ (Veľká noc) bol napísaný Arankou Korpornyai – Prepeliczay, vyšiel v marci 1913 v košických novinách. V čase, keď Košice dýchali kultúrnou rozmanitosťou mnohých národov a jazykov, prinášal čitateľom nielen duchovné zamyslenie nad veľkonočnými udalosťami, ale aj pohľad na bohatú tradíciu ľudových zvykov, ktoré sa spájali s týmto kresťanským sviatkom. Text je tak nielen obrazom doby, ale aj kultúrnym mostom medzi súčasnosťou a minulosťou. Článok bol uverejnený v maďarských košických novinách Felsőmagyarország.
Keď visel Ježiš na kríži, všetko na zemi – zvieratá, rastliny – stuhlo od strachu. Lesné zvery sa v panike schovali do svojich jaskýň; plazy zaliezli pod kopčeky; vtáky do hniezd a vodné živočíchy do riek, jazier a hlbín morí. Nastalo také ticho, akoby všetko vyhynulo – ešte aj slnko zapadlo z oblohy a zem sa zahalila do temnoty. Len libanonské cédre šumeli nad ľudskou slepotou a ronili trpké slzy na ten kmeň, z ktorého dreva bol zhotovený Ježišov kríž.
Okolo Golgoty rozkvitli divé ruže, fialky a vysielali svoju vôňu smerom k veľkému trpiacemu. Kvet kosatca, ktorý sa ukryl za cyprus, si prisľúbil, že si už nikdy nevezme svetlý odtieň. Cyprus sa zaviazal, že na pamiatku tohto dňa bude kvitnúť na hroboch.
„Je koniec!“ – vykríkla babylonská vŕba a so smútkom spustila svoje zelené konáre.
Na tento výkrik sa všetko otriaslo. Vzduch zaplnil hukot. Mraky sa v búrlivom hneve zrazili dokopy. Srdce zeme silno zadunelo a zatriaslo jej kôrou. Rastliny, stromy sklonili svoje koruny hlboko, len topoľ stál hrdo a prehovoril:
„Čo máme my spoločné s ľuďmi? Nie my sme zapríčinili tú smrť.“
Astorát, anjel smrti, ktorý stál so zakrytou tvárou pri kríži a zatváral zomierajúcemu oči, začul tieto slová a odišiel so smútočným závojom nasiaknutým Ježišovou krvou a pohladil ním korunu stromu. Strom sa v bolesti sklonil až k zemi, a tak sa zľakol, že odvtedy sa jeho listy stále chvejú.Temnota, ktorá zakrývala zem, sa pomaly rozptýlila a na druhý deň za úsvitu žiarivé svetlo pokrylo nebo nad Jeruzalemom. Jeho lúče prenikli aj do jaskyne neďaleko Golgoty, v ktorej ležal Ježiš. Ale On už tam nebol, pretože vstal z mŕtvych.
Veľké sviatky sa spájajú s ľudovými zvykmi a poverami. U nás je známa červená (maľovaná) veľkonočná kraslica a oblievačka, ktoré majú starodávny pôvod. Prví kresťania trávili čas veľkého pôstu v pustatinách, kde sa kŕmili vajcami divokých vtákov. Pestrofarebné vajíčka sa rozšírili až v 10. storočí, keď veriaci nosili vajíčka svojim kňazom, ktorí ich (pre veľké množstvo) nie vždy zvládli skonzumovať, a tak ich časť namaľovali a rozdávali medzi deti.
Aj oblievačka má dávny pôvod. Mnohí ju spájajú s krstom svätého Jána. Dnešná oblievačka má však novšie korene – kedysi totiž mladé dievčatá na začiatku Veľkej noci, ešte pred východom slnka, vychádzali s veľkými džbánmi k rieke alebo ku prameňu, naberali vodu a v tichosti ju prinášali domov, aby z nej nevycedila ani kvapka – ak sa im to podarilo, bolo isté, že sa vydajú. Na veľkonočnú nedeľu, po slávnostnej omši, touto vodou oblievali toho mládenca, ktorý sa im najviac páčil.
V mnohých oblastiach Maďarska je zvykom tzv. „komatál“. Na prvý veľkonočný deň dievčatá kladú na ozdobné („ružové“) taniere šunku a čerstvo upečený koláč. Obkladajú ich cukrovými praclíkmi, medovníkovými bozkami, penovými bábikami a baránkami ozdobenými zástavkami. Do stredu postavia fľašu s dlhým hrdlom naplnenú červeným vínom, ktorú uzavrú orgovánovým kvetom a modrou ľaliou. Celý dar zabalia do bohato vyšívanej batistovej šatky a previažu stužkou v národných farbách.
Po omši, keď vychádzajú z kostola, pošlú tento dar svojej priateľke alebo známemu mládencovi, aby sa navzájom mohli oslovovať ako „krstná“ a „krstný“. Čím viac takýchto „komatálov“ si niekto vymení, tým radšej prijíma tento symbolický zväzok – krstné priateľstvo (komaság).
Každý národ má svoje veľkonočné zvyky a povery. Je ich toľko, že by sa o nich dala napísať kniha. Najmä u slovanských národov, kde ich najviac dodržiavajú poverčivé ženy.
