Vajíčka sa začali vyfukovať v 80. či 90. rokoch.
Najväčší kresťanský sviatok alebo vítanie jari. Alebo aj oboje. Niektoré zvyky tu boli už oveľa skôr, niektoré sa prirodzene prelínajú a ďalšie úplne vymizli. Vedeli ste, že napríklad hrudka či syrek pochádza práve z predkresťanského obdobia?
„Symboly Veľkej noci, ktoré sú stále zachovávané, sú šibačka, kraslice, svätenie jedál a sviatočný nedeľňajší obed, pričom zloženie potravín vychádza z asi starších tradícií. Na východe sa robí napríklad špeciálny syr. U nás sa to volá hrudka, niekde sa to volá syrec. V staršom období sú práve etnografické správy, že to ľudia vystavovali do oblokov a okrúhly tvar syra predstavoval ako keby znovuzrodené slnko, ktoré sa vracia v plnej sile,“ uviedol etnológ zo Zemplínskeho múzea v Michalovciach Maroš Demko.
Ako dodal, časť zvykov, ktoré uchováme aj teraz, máme prevzatých od našich slovanských predkov. Všetky agrárne spoločenstvá oslavovali niekedy na konci februára, na začiatku marca prebúdzajúcu sa prírodu, lebo od toho závisel život, či niečo vykvitne, či bude bohatá úroda:
„Dá sa povedať, že ide už o zvyky okolo vynášania moreny. Ľudia mali pocit, že treba skoncovať so smrťou, lebo tá tmavosť – zima bola tmavá a k tomu nedostatok jedla, tak už sa pripravovali na to, že niečo príde. A práve symbolom jari a prebúdzajúcej sa prírody bola zeleň.“
Symbolom Veľkej noci sú určite aj bahniatka. Tie tiež vychádzajú ešte z obdobia pred Kristom. Vŕbové prúty sa dostali jednak do kresťanskej tradície slávenia a svätenia bahniatok a jednak do šibačky, ktorá bola podľa Demka rozšírená od stredného Slovenska na západ až po Čechy:
„Je tam viacero tradícií, ktoré sa potom vplietli a vsunuli plynule pekne do kresťanských osláv zmŕtvychvstania Ježiša Krista, čiže do najväčšieho kresťanského sviatku. Niekedy sa to dá oddeliť, niekedy nie a v podstate už v stredoveku cirkev niečo zakazovala, ale niečo zase na druhej strane prijala.“
Demko uvádza, že aj svätenie kraslíc, ktoré naši predkovia farbili a rôzne zdobili, dalo tomu novú symboliku. V minulosti totiž slepačie či farbené vajíčka predstavovali zrod nového života, čo plynule od 12. storočia zaviedla už aj cirkev.
„Farebnosť už bola viac-menej červená, aby to predstavovalo Kristovu krv. Kraslice sa potom pekne slávia dodnes. Hoci ide o zvyk, ktorý ani nevieme presne určiť, ako a kedy vznikol, ale vieme ho sledovať od nejakého 19. storočia,“ skonštatoval Demko.
Slepačie vajce bolo v minulosti naozaj vzácne. My dodáme, že možno vďaka svojej cene, je na tom podobne aj dnes. Asi preto už nezdobíme uvarené, ale vyfúknuté vajíčka, z ktorých nakoniec pečieme a varíme.
„Veľká noc je na začiatku jari, ešte toho veľa nebolo a ľudia, aj keď sa to snažili spraviť bohaté, tak si to oveľa viac vážili, niekedy aj samotné vajíčko, ktoré nie každý mal. Pred sto rokmi malo aj jablko význam a dnes už musím moje deti nútiť, aby vôbec jedli jablko či nejaké ovocie a zeleninu, z ktorých sme sa my ešte ako malí najedli,“ dodal Demko s tým, že na dedinách aj v mestách dodnes veriaci ľudia chodia s košíkmi, ktoré síce nie sú plné, ale obsahujú zástupné jedlá:
„Niekedy to boli väčšie košíky a brala sa pomaly celá šunka. Vajíčka a kraslice sa niekedy robili varené, aj sa kreslilo a maľovalo na varené vajíčka. Dnes kraslice slúžia viac na výzdobu a nabrali viac ozdobný charakter, lebo ľudia už nežijú agrárnym spôsobom života, žeby chodili na roľu, kraslice sa niekedy uchovávali, zaorávali do prvej orby.“
Niekde sa zvykla zaorávať aj kosť zo šunky a zvyšky jedál sa nevyhadzovali, dávali sa zvieratám. Dnes už tieto zvyky a tradície na podporu úrody takmer vymizli. Aj najstaršie zbierkové kraslice sú z uvarených celých vajíčok, ktoré sa rokmi zosušili, preto je v nich počuť akoby hrkať zosušené bielko. Vyfukovať sa začali niekedy v 80. či 90. rokoch.