Malo to zdravotný aj sociálny rozmer.
K veľkonočným sviatkom neodmysliteľne patria ľudové zvyky a tradície. Pondelkové praktiky sa líšia od dverí k dverám, pričom niekde sú prijímané a vykonávané s úsmevom a pri iných s plačom a adrenalínom.
„Veľkonočné zvyky boli späté najmä s rurálnym, teda vidieckym prostredím, a to ohľadom zaistenia prosperity, teda úrody, ale aj zdravia. Oblievačka a šibačka mali najprv taký zdravotno-magický a neskôr aj sociálny rozmer. Tým myslím, že dokonca mohli mať laškovný charakter, kedy každé dievča chcelo byť obliate a hlavne tým chlapcom, ktorý sa jej páčil. Nastali rôzne naháňačky, piskot, naťahovačky, prekáračky, pretože oblievač ju najprv musel nájsť, lebo sa schovávala a potom ju chytiť,“ vysvetlila etnologička Východoslovenského múzea v Košiciach Ľudmila Mitrová.
Počtom oblievačov sa hodnotil aj záujem o dievča a jej prestíž. Ak by nikto neprišiel, bola by to hanba. Oblievačka bola príležitosťou na sociálnu interakciu chlapcov s dievčatami a zároveň vyjadrovanie záujmu.
„Veľkonočné sviatky môžu byť zábavné a rodinné, len si treba určiť tie hranice, aby mnoho žien nemalo pocit, že je to závod o najkrajšiu domácnosť s prípravou množstva jedla. A o čom sú veľkonočné sviatky dnes, tak to záleží od toho, kto ich slávi a ako. Pre niekoho sú to duchovné sviatky, kedy spomalia, dodržiavajú pôst, spoznávajú sami seba, pre mnoho žien je to často práve o zrýchlení, o strese, o práci, varení, pečení, upratovaní – všetko aby bolo dokonalé, čo je vyčerpávajúce,“ dodala Mitrová.