V roku 1934 vydal doktor Vojtech (Béla) Wick, známy aj svojimi dielami z histórie Košíc, knihu pod názvom Nagyúri látogatások Kassán: Hiteles levéltári adatok (Návštevy veľmožov v Košiciach: Overené archívne údaje). Kniha obsahuje cenné opisy návštev významných osobností v Košiciach. V tomto článku prinášame preklad prvej, ktorej sa venuje vo svojej knihe. Wickove opisy sú cenným prameňom o dobových zvyklostiach, slávnostiach a spoločenskom živote v Košiciach v minulosti. Jeho kniha je dnes už vzácnosťou, exempláre v maďarskom jazyku sa zachovali hlavne v archívoch a knižniciach. Vďaka prekladom od J. Duchoňa sa dostávajú aj k dnešnému čitateľovi, ktorý tak môže nazrieť do atmosféry dávnych čias.
Gróf František Barkóczy pochádzal zo szalaiovskej vetvy a stal sa po smrti grófa Gabriela Erdődyho najvyšším dušpastierom jágerskej diecézy. Správa o vymenovaní ho zastihla na Spišskej Kapitule, kde pôsobil ako titulárny biskup a arcibiskupov zástupca rozsiahlej ostrihomskej arcidiecézy.
Jeho otec, vrchný zemplínsky župan, dal svojho syna najskôr do výchovy ku košickým jezuitom do kolégia, potom na štúdium filozofie na Trnavskú univerzitu a nakoniec ho poslal do Ríma, aby tam absolvoval teológiu. Mladému Františkovi Barkóczimu udelil kráľ Karol III. už 19-ročnému kňazovi – študentovi prepošstvo v Ivanci (mestečko v Krišskej župe, v dnešnom Chorvátsku). Po návrate z Ríma a kňazskej vysviacke z neho urobil jágerský biskup Erdődy svojho kanonika a jágerského plebána. Potom dosiahol v rýchlom slede celý rad svetských a cirkevných hodností.
V roku 1740 sa stáva ako 30-ročný spišským prepoštom, titulárnym biskupom tenegrijským a miestnym zástupcom ostrihomského arcibiskupa. V nasledujúcom roku je už tajným radcom cisárovnej Márie Terézie, v roku 1743 sudcom sedemčlennej súdnej tabule a v roku 1745 jágerským biskupom, hlavným županom Hevešskej župy a župy Vonkajši Szolnok. V roku 1761 ho menovali za ostrihomského primasa a v tejto vysokej hodnosti v roku 1765 zomrel ako 55-ročný.
V tých časoch patrili Košice cirkevne ešte pod správu jágerského biskupstva (košické biskupstvo vzniklo v roku 1804). Keď sa Barkóczy stal biskupom, urobili Košičania všetko pre to, aby s čo najväčšou okázalosťou pozdravili arcipastiera prechádzajúceho mestom do svojho nového sídla. Senát mesta v tesnej spolupráci so župným predstavenstvom a vojenskými úradmi určil podrobný priebeh uvítacích osláv a postaral sa tiež, aby bol ich priebeh podrobne a presne zaznamenaný na večnú pamiatku do mestského protokolu (AMK, Protocollum 1745). Z tejto zápisnice čerpal V. Wick údaje, ktoré nám podávajú verný obraz aj o Košiciach z obdobia pred vyše 250 rokmi.
Zo Spišskej Kapituly sa František Barkóczy pohol smerom na Jáger 21. júna 1745. Spolu s jeho matkou Julianou, rodenou Zichy, bratmi, sestrami a dvornými kňazmi tvoril jeho sprievod výkvet spišskej a šarišskej šľachty a veľmožov, vedený hlavným šarišským županom Tomášom Szirmayom. Na čele slávnostného sprievodu pochodovalo jazdecké banderium. Prvý deň došiel sprievod až po Budimír, kde prenocoval.
Ráno 22. júna vyšlo v ústrety biskupovi prichádzajúcemu do Košíc, na Košickú horu asi 30 jazdcov – vojakov Abovskej župy vedených podžupanom Františkom Dessewffym, aby ho tu, na hraniciach župy, čakali. Za jazdným bandériom sa zaradili parádne ekvipáže hlavného abovského župana, grófa Antona Čákyho z Kereszthegy a ďalších vznešených osobností.
Keď sa po haditých serpentínach Košickej hory dostal prichádzajúci biskup na hranice Abova, privítal arcipastiera vstupujúceho na župné územie hlavný župný notár Imrich Zombory krátkym preslovom. Prichádzajúca kolóna potom pokračovala v ceste. Na jej čele cválala abovská bandéria, za ňou bandéria šarišská, potom nasledovali kočiare s príbuznými arcikňaza, biskup s vrchným županom Tomášom Szirmaym a nakoniec asi tridsať záprahov s kňazmi a šľachtickým sprievodom zo Spišskej, Šarišskej a Abovskej župy.
V takomto poriadku prišli až po veľký most cez Hornád. Tu čakal biskupa so zborom dôstojníkov barón Kristóf Engelhardt (jeho epitaf je možno vidieť v košickom Seminárnom kostole) a pokiaľ ho vítal, vystrelili na privítanie slávnostnú salvu z 12 mažiarov postavených na vonkajších šľancoch mestského opevnenia.
Pri moste cez rameno Hornádu, tečúce blízko hradieb a pri tamojšej mýtnici, stál zástup vysokoškolskej mládeže s vlajkou akadémie, s vytasenými šabľami a v rovnošate pozostávajúcej z červených nohavíc a zeleného dolománu. Po krátkom uvítacom prejave a ováciách vytasili mladíci šable a po sformovaní sa do útvaru telesnej stráže „In forma Leib – Guardi“ zoradili bezprostredne pred biskupov parádny kočiar.
Po oboch stranách cesty, od mýta až po dolnú bránu, sa pod štyrmi zástavami tiahol špalier asi 400 ozbrojených občanov vedených senátorom Jánom Rozgonyim. V tomto špalieri teraz postupovali už len pomaly, krokom, smerom k mestu. Jazdci, študenti, rad kočiarov, až došli po kríž pri dolnej bráne. Biskupa tu už čakal magistrát slobodného kráľovského mesta Košice, mestská rada s hlavným richtárom Jánom Berczikom a notárom Jánom Dubniczayom. Sprievod sa zastavil a notár privítal nového arcipastiera skvostnou latinčinou pripomínajúcou štýl Vergília. V preklade znela táto klasická orácia takto:
„Pred Tvojou excelenciou, dôstojný a vysokovážený pane, stojíme tu my, obyvatelia mesta Košice, dostávajúc sa sem pred veľkosť Tvojho jasu, udivení a očarení, zatiaľ čo našimi dušami prechádza nekonečná radosť a sú omámené zázrakom šťastia. Lebo potecha, ktorú si Košičanom priniesol, je taká veľká, že ju možno iba precítiť, ale nemožné je vysloviť ju. Petrovým slovom, čo odznelo v lone Vatikánu, a ktorým si dosiahol pomenovanú dôstojnosť, upriamil si na seba pozornosť, priťahujúc k sebe každú dušu, čím i nás robíš účastníkmi nekonečného veľkého šťastia. Nesúc sa takto k svojmu sídlu obraciaš na seba ako pastier zraky svojho stáda, ktorého láska Ti patrila už vtedy, keď Ťa mesto, v ktorom Ťa vychovávali, kŕmilo na vlastnej hrudi.
Prostý rozum tvojho stáda nedokáže ani len pochopiť majestátnu veľkosť Tvojej dôstojnosti, preto sme Ti pri príležitosti Tvojho príchodu nesypali na znak našej úcty kvety a záslužné vence na cestu, nevztýčili sme slávobrány, nenavŕšili tymián a voňavky ako vtedy, keď Macedónčanovi vstupujúcemu do starovekého Babylonu. My všetci Ti spoločne odovzdávame svoje srdcia zozbierané do širokej náruče, lebo z nich tryskajú najkrajšie a najskvostnejšie city. Pred cisára Otta položila krajina purpurový šat a my, aby sme Tvoju cestu vyzdobili nádherou primeranou víťazovi, predstierame pred Teba purpur našich úst namaľovaný našou skromnosťou. Prostredníctvom tohto purpuru sa Ty dostaneš k láske nás všetkých, aby si sa stal účastným nášho zbožňovania; vstúp preto do obydlia našich hrudí, obsaď srdcia nás všetkých a udrž si ich naveky vo svojej moci. V dušiach nás všetkých má Tvoja dôstojnosť veľpastiera trón, na ktorom sediac prinášaš zákon potrebným a vysluhujúc spravodlivosť svojmu ľudu. A hľa! Pod dojmom týchto citov sa pozdvihnú nielen srdcia a hlavy mešťanov, ale aj machom a časmi rozpadajúce sa obranné hradby, vytrúsi prach z očí, aby Ťa aj napriek svojmu rozpadu mohli vidieť. Posilni teda duše tých, ktorí Ti z mnohých úľov predkladajú a ponúkajú svoje city. No svojou milostivosťou si prekonal žiadosti tých, čo sa k Tebe utiekajú, keďže si každý tieň a zármutok premenil lúčom svojej vznesenej duše na radosť. Vezmi si teda úplne do svojej najmilostivejšej moci, vznešený náš arcipastier, Tebe podriadených veriacich a usmerňuj ich svojím dobrotivým vedením, predbehni nás všetkých dĺžkou života. Ži pre cirkev, Boha, kráľa a našu vlasť. Nás však milostivo obdaruj arcipastierskym požehnaním. Dixi. (Dohovoril som.)“
Na latinské slová notára odpovedal Barkóczy dlhším príhovorom. Rozpomenul sa na študentské roky strávené v Košiciach, vyslovil vďaku za tu prežité milé časy, sľubujúc zároveň, že na ne bude v budúcnosti spomínať a navždy si ich udrží v pamäti. Napokon udelil mestskej rade požehnanie.
Nato sa zoradili aj ozbrojení mešťania a dolnou bránou vošli do mesta v nasledujúcom poradí:
Vpredu kráčal senát, za ním nasledovali hudobníci, jeden fagot, dvaja trubači, štyria hobojisti a bubeníci. Po nich kráčali vlajkonoši, ozbrojení občania vo vojenskom útvare, jazdecká bandéria dvoch žúp, študentská stráž a dlhý rad kočiarov sprevádzajúcich biskupa. Pri dolných kasárňach vzdala vojenská posádka v plnej paráde česť. Jazdecké bandérium sa vyčlenilo zo sprievodu a nastúpilo na slávnostnom námestí. Kočiar však šiel ďalej po východnej strane Hlavnej ulice, pričom biskup žehnal obyvateľom, kľačiacim po oboch stranách. Pri súsoší Panny Márie Immaculaty sa sprievod otočil na západnú stranu Hlavnej ulice a zastal pred hlavnou bránou Dómu sv. Alžbety.
Tu, na čele všetkých kňazov, košický farár Imrich Kelemen v kompletnom sviatočnom oblečení s infulou na hlave, vítal biskupa schádzajúceho z kočiara a vchádzajúceho do Dómu sv. Alžbety za hlaholu zvonov pod baldachýnom neseným dvoma mestskými senátormi a dvoma župnými nobilitami. Biskup pokropil v bráne obvyklým spôsobom svätenou vodou sprievod kňazov.
Potom sa ozval organ a za sprievodu spievanej hymny „Ecce sacerdos magnus“ prešiel arcipastier po hlavnej uličke kostola až k štvrtému modlitebnému miestu pri kazateľnici pokrytom drahým kobercom. Po modlitbe zaujal biskup miesto na svojom tróne postavenom po ľavej strane oltára. Vtedy privítal Imrich Kelemen, farár a rektor pastier, slávnostnou rečou a z tejto po odpovedi na jeho slová prišiel od svetských a rehoľných kňazov hold prejavený úctivým bozkom jeho biskupského prsteňa.
Podľa predchádzajúceho poriadku potom odprevadili arcipastiera pod baldachýnom na faru. Cestou, pred Kišdiho seminárom, pozdravili biskupa v slávnostnom oblečení v akademickej tóge rektor a magnificus univerzity František Kuňič a jezuitský profesorský zbor. Po príchode na faru sa uvítacia ceremónia skončila. Obedom poctili arcipastiera a jeho sprievod hlavný župan Anton Čáky a počas celého obeda, popoludní i večer pokračovali výstrely z mažiarov v slávnostnej atmosfére dňa.
Na druhý deň, vďaka sviatku sv. Jána Krstiteľa, v Seminárnom kostole biskup na hold mestskému senátu a parlamentu odpovedal slávnostnou omšou, po ktorej nasadol na koč a odprevadený v svojom čase s týmto smerom na Prešov a Jager, kde ho očakávali zástupcovia tamojších stolíc a miest.
Za hradbami mesta, pri starom mestskom špitáli, prijímal chudobu a chorí so svojím duchovným kaplánom Michalom Germányim, arcipastierske požehnania prechádzajúceho biskupa. Pri Zelenom strome (hostinec) zdravili arcikňaza v šplieri stojaci a vyhrávajúci Cigáni. Kolóna nakoniec zastala pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého a soche sv. Trojice, mestská rada sa rozlúčila s vysokopostavenou návštevou Košíc a ten biskupským požehnaním oplatil obyvateľom Košíc ich prejavy vernosti a sviatočnej úcty. Rad vozov odtiaľ pokračoval ďalej, jazdecká bandéria Abova a Šariša sa však vrátili domov, rovnako ako aj davy Košičanov k svojim každodenným zamestnaniam. Kolóna záprahov, sprevádzajúca biskupia mala nasledujúcu zástavku v obci Forró, košickej possessii, kde arcipastiera a celý jeho sprievod v nasledujúci deň, na sviatok Jána Krstiteľa, hostili dvaja poverenci mesta.
Zostávajúci kňazi a členovia dôstojného sprievodu zostali na niekoľko dní, zúčastňujúc sa rôznych náboženských, spoločenských i kultúrnych podujatí, medzi iným aj zasvätenia nového seminára, kde biskup osobne menoval nových kandidátov k svätému kňazskému úradu.
Autor: HistoricKE