Požiare predstavovali pre stredoveké a ranonovoveké mestá skutočnú pohromu. Mnohé domy boli postavené z dreva alebo mali viacero drevených konštrukčných prvkov, takže oheň sa často nekontrolovateľne šíril z jedného domu na druhý. Veľkú úlohu pri požiaroch zohrával aj vietor či horúce počasie. V mnohých prípadoch takto vyhoreli celé mestá a prišlo k zničeniu a poškodeniu svetských a cirkevných budov. Výnimku netvorili ani Košice, ktoré v ich histórii postihlo viacero požiarov, ale jeden z nich bol skutočne veľkého rozsahu a do dejín mesta sa zapísal ako najväčší a najničivejší.
V tieto dni si pripomíname 470 rokov od jedného z najväčších požiarov mesta Košice, ktorý vypukol na Veľkú noc 13. apríla 1556. Požiar vypukol o desiatej hodine večer v dome mestského notára Mateja Schayczlicha. Postihol celé mesto a v krátkom čase zničil v meste „farský kostol svätej Alžbety, spolu s vežou sv. Michala, kláštor blahoslavenej panny Márie – kláštor dominikánov, kláštor sv. Mikuláša – kláštor františkánov, mestskú radnicu, niekoľko strojov, ktoré všetky boli na kolesách, množstvo pušiek, dolnú mestskú bránu, niekoľko veží, časť stavieb na dolnom múre (hradbe), vonkajší múr vybudovaný z dreva a bielej hrnčiarskej hliny, všetky zvony na námestí, ulice Hnilnú a Mäsiarsku, zhoreli aj časti dolného predmestia, pričom z celého mesta zostalo len 128 domov.“
Krátko po požiari adresovala košická mestská rada panovníkovi Ferdinandovi I. žiadosť o podporu, z ktorej je táto citácia. Vďaka tomuto záznamu možno rekonštruovať aspoň približne čas vypuknutia požiaru, lokalitu a tiež súkromné či verejné objekty a budovy, ktoré padli za obeť ohňu. Za zmienku, ktorá potvrdzuje závažnosť situácie, v akej sa mesto ocitlo po požiari, môžeme uviesť záver žiadosti, kde sa píše: „kto by chcel dobrovoľne jednotlivé domy spáliť, nikdy by nemohol vynaložiť väčšie úsilie“.
Panovník v zmysle dovtedajšej zaužívanej praxe obdobne ako dva roky predtým v prípade Prešova, Košičanom čiastočne vyhovel a zmienil nevyhnutnosť pomoci z okolitých miest tzv. Pentapolitany apelujúc na skoré riešenie vzniknutej situácie. Predmetom ďalšej žiadosti mesta voči panovníkovi, ktorá bola napísaná pravdepodobne začiatkom mája, bola prosba o poskytnutie určitej sumy na znovuvybudovanie mesta a odpustenie novej dane vo výške 1000 zlatých, ktorú mienili poskytnúť mužom, ktorí aktívne hasili požiar. Ďalej požadovali odpustenie všetkých bežných poplatkov a ročných daní na dobu 20 rokov, čo argumentovali obavou pred odchodom obyvateľov z mesta z dôvodu núdze a chudoby a tiež darovanie tridsiatkov, ktoré predtým odvádzali panovníkovi. Jedným z bodov žiadosti je vyjadrenie obáv mešťanov o bezpečnosť mesta a jeho obyvateľov pred rebelmi, ktorí využívali zmätok v meste počas požiaru a po ňom. Oslobodenie od všetkých bežných aj výnimočných daní a poplatkov bolo panovníkom akceptované, avšak len na dobu 8 rokov, nie na požadovaných 20. Tieto zisky mali byť určené na znovupostavenie zničených budov. Panovník kladne posúdil aj darovanie tridsiatku, výnos ktorého si mohli ponechať Košičania a využiť na obnovu mesta.
Po vypuknutí požiaru nastali v meste výtržnosti a rabovanie, bolo zničených a vyrabovaných niekoľko obchodníckych krámov a domov, čoho sa zúčastnili aj uhorskí jazdci. Vyšetrovanie sa týkalo hlavne vojakov a mešťanov, o prípadných trestoch však nie sú žiadne zmienky.
Mestské účtovné knihy za rok 1556 poskytujú informácie o stavebnom materiáli a iných náležitostiach, ktoré bolo mesto nútené zakúpiť z dôvodu obnovy budov a majetku. Týkalo sa to predovšetkým šindľov, latiek, klincov, časť materiálu zabezpečilo mesto Bardejov, keď darovalo 2000 šindľov. Účtovné záznamy informujú aj o zabezpečení stravy pre robotníkov, tesár, ktorý pracoval na obnove radnice, dostal bravčové mäso v hodnote štyri zlaté a 50 denárov a majstri kolári pracujúci na obnove Dómu sv. Alžbety dostali spolu 207 zlatých.
Zaťažkávaciu skúšku pre mestské financie možno vidieť práve v účtovných knihách. V sobotu po svätom Valentínovi vo februári uvedeného roku výdavky mesta tvorili sumu 77 zlatých a 68 denárov, v sobotu po svätom Jurajovi koncom apríla, teda niekoľko dní po požiari, to bolo až 190 zlatých a 46 denárov. Vo výdavkoch nie sú uvedené len náklady na stavebný materiál, ale aj bežné platy mestských zamestnancov (mestský pokladník, strážcovia hradieb, vojaci, trhový sudca, kat, mestský sluha, trubač a pod.) tak, ako boli vyplácané v dobe pred požiarom a aj po ňom.
Celkový rozsah škôd vyjadrený po finančnej stránke nepoznáme, pretože v prameňoch nenachádzame vyčíslené všetky škody, ktoré mesto postihli. Podobne nemáme zachované informácie ani o škodách a stratách na súkromnom majetku obyvateľov mesta, aj keď je nesporné, že radní sa snažili v rámci stabilizácie situácie pomôcť nielen mestským majetkom. Nedozvedáme sa ani o stratách na životoch a zranených, predpokladáme však, že takáto katastrofa sa nezaobišla bez obetí. Vzhľadom na rozsah poškodenia a zníženie obývateľnosti domov možno skonštatovať, že poklesol počet nájomníkov v mestských štvrtiach. V roku 1557 žilo v 401 domoch 192 nájomníkov. Po počiatočnom výbere daní v snahe sčasti naplniť mestskú pokladnicu daňou z neporušených domov, radní znížili dane a časť stredných daňovníkov bola presunutá do nižšej kategórie. K stabilizácii a zvýšeniu počtu daňovníkov prišlo až v roku 1559.
Autor: PhDr. Richard Papáč