Páter Mikuláš svojou činnosťou obohatil nielen náboženský, ale aj kultúrny život Košičanov. Snáď najväčším dôkazom toho je kultúrne stredisko Veritas, ktoré dal postaviť v roku 1934. Jeho inšpiráciou bol kultúrny dom dominikánov v maďarskom meste Szombathely, ktorý slúžil na pastoráciu. Pôvodným plánom bolo, aby stavba slúžila ako sála pre terciárov a ružencový spolok. Dôvodom stavby Veritas bola snaha Lexmanna o posilnenie katolíckej kultúry v meste. Sála poskytla možnosť realizovať rôzne divadelné hry a filmové predstavenia pre mládež, ktoré taktiež mali na ňu pôsobiť mravoučne.
Mikuláš Lexmann ako predstavený kláštora a riaditeľ spolku bratstva sv. Ruženca predložil 17. júla 1934 Mestskému notárskemu úradu žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu. Kultúrny dom Veritas bol pôvodne postavený ako Ružencová sieň. Budova, ktorá mala slúžiť ako kultúrny dom, divadelná sála a kinosála, sa nachádzala a dodnes nachádza v kláštornej záhrade a vchod do nej je situovaný na Dominikánskom námestí č. 1. Stavba Ružencovej siene sa začala realizovať 24. júla 1934 a bola dokončená 27. augusta 1935. Predstavu o vtedajšej podobe modernej budovy Veritasu dopĺňa opis denníka Slovenský východ.
„Stavba si vyžiadala náklady asi 400.000 Kč. Sieň, ktorá bude slúžiť účelom kinematografickým, koncertným a divadelným, je vybudovaná podľa najmodernejších staviteľských, hygienických a akustických zásad a vmestí sa do nej 500 ľudí.“
Kultúrny dom Veritas v Košiciach. In Slovenský východ. 1935, roč. 17, č. 239 (19.10.), s. 3.
Pôvodná sála mala byť menšia. V septembri v roku 1934 Mikuláš Lexmann napísal list provinciálovi českej provincie dominikánov Tomášovi Dittlovi, v ktorom ho informoval o priebehu realizovania stavby. Plán na sieň vypracoval architekt Ing. Händel, majstrom siene bol Reiner Kreutz. Tento plán sa postupne rozširoval a zdokonaľoval. Dôvodom bola veľká pomoc od veriacich z Košíc a okolia v podobe milodarov ako štrk, piesok, dovoz, či stavebný kameň od Západočeských tovární a. s. v Košiciach za nižšiu cenu ako bola vtedy na trhu.
„Tehly sme dostali od jasovských premonštrátov za 180 Kč tisíc, stavebné drevo sme zas veľmi lacno dostali zo štátnych lesov zo Sloviniek, ľudia za lacný groš to doviezli až do Košíc. Tak sme teda asi veľmi dobre pochodili, keď sme takto stavali. I veľmi potrebná je táto sieň pre nás v Košiciach. Peniaze máme od mesta za expropriáciu poľa niže Košíc pri regulácii rieky Hornád. Dostali sme 78.000 Kč. Tieto mienime tam investovať. Pán biskup (Čársky) veľmi schvaľuje prácu a dal nám tiež formálne dovolenie, aby sme pred štátom tiež krytí boli. Preto Vás teda, veľadôstojný páter provinciál, úctive prosíme, aby ste nám ráčili láskave dať formálne povolenie.“
LETZ, Dominik Roman. Mikuláš Jozef Lexmann, OP : Pred Pána predstúpil so sklonenou hlavou,s. 217; APB OP Praha. A5/6.
List Mikuláša Lexmanna OP provinciálovi. Košice 19.9.1934.
Pomenovanie Veritas (v preklade z latinčiny pravda) nebolo náhodné. Heslo rádu Laudare, Benedicere, Prædicare (chváliť, žehnať, kázať) bolo inšpiráciou mnohých diel dominikánov.
„... už to meno hovorí, že tu ide o prácu v duchu rádovom, ktorý má tiež vo svojom erbe toto heslo. Hlásať pravdy viery všade a vždy, ovlivňovať život ľudský zjaveným učením, hľa, to sú pohnútky, ktoré pomohly k takému dielu, ako je dnešný katolícky kultúrny dom. Tretí rád sv. Dominika, Bratstvo sv. Ruženca a iné spolky potrebovaly dom, v ktorom by našly svoje vlastné prístrešie pre schôdzky, prednášky atď.“
Nový katolícky kultúrny dom v Košiciach. In Slovenská pravda. 1935, roč. 16, č. 41 (13.10.), s. 5.
Okrem terciárov Veritas využívali na stretnutia rôzneho rázu aj mnohé iné kultúrne spolky ako Slovenský katolícky kruh (Szlovák Katholikus Kör), Slovenské esperantské združenie, Miestny odbor Matice slovenskej v Košiciach, či kresťanská telovýchovná a športová organizácia Jednota Orol, ktorých aktívnym členom bol aj páter Mikuláš.
„Moderne zariadené javisko, kino, bočné miestnosti a vôbec celé usporiadanie tejto stavby pomôže uskutočňovať v Košiciach to, čo tak často zdôrazňuje L’Osservatore Romano na svojich stranách: I katolícky môžete hrať divadlo, môžete vidieť i katolícke filmy, zasmejete sa, pobavíte sa i vtedy, keď to nebudú výjavy, ničiace v dušiach mládeže cit pre krásu, pre poctivosť.“
Nový katolícky kultúrny dom v Košiciach. In Slovenská pravda. 1935, roč. 16, č. 41 (13.10.), s. 5.
Slávnostné otvorenie a posviacka modernej budovy Veritasu vtedajším košickým biskupom Jozefom Čárskym sa konala v nedeľu 20. októbra 1935 o 11.00 hod. Na slávnosti sa zúčastnili poprední predstavitelia Košíc: okrem biskupa Čárskeho aj prelát Barnabáš Tost, generál Prchala, predseda najvyššieho súdu Gregor József, politik László Tost (brat Barnabáša a neskôr mešťanosta Košíc). Pred slávnostným otvorením sa konala svätá omša, počas ktorej kňaz Barnabáš Tost v kázni pochválil poslanie Veritasu pre kultúrny život Košičanov.
Na slávnostnom otvorení kultúrnej sály sa 9. a 10. novembra uviedla pôvodná premiéra historickej hry Jozefa Fiedlera Bieli priatelia. Dielo sa venovalo histórii košického dominikánskeho kláštora od jeho založenia až po súčasnosť. Hra bolo odohratá v ten deň dvakrát, v slovenčine aj v maďarčine. Maďarskú verziu predstavenia stvárnili ochotníci Katolíckeho tovarišského spolku.
Divadlo je spoľahlivým prostriedkom k výchove k určitým hodnotám, čo bolo cieľom aj nábožensko-spoločenských spolkov v Košiciach. Veritas v medzivojnovom období využívala slovenská aj maďarská časť obyvateľstva Košíc. Katolícke divadelné krúžky horlivo predvádzali svoje hry v meste už v 20. rokoch, preto poslanie divadelnej sály Veritasu prišlo týmto spolkom vhod.
Najaktívnejší sa ukázal divadelný krúžok spolku Jednota Orol, ktorý v rokoch 1926 až 1938 uviedol až 67 hier, z čoho väčšina sa predstavila po roku 1935 aj na doskách Veritasu, kde uviedla svoje hry aj Slovenská dievčenská Mariánska kongregácia, deti spolku Živého ruženca aj krúžok Spolku sv. Ruženca vedený dominikánskym rádom a ktorých hry režíroval často páter Mikuláš Lexmann. Veľký význam mal aj Divadelný odbor Miestneho odboru Matice slovenskej, či divadelný krúžok košického Slovenského katolíckeho kruhu (SKK), ktorý hrával aj bábkové hry.
V roku 1936 pátrovi Mikulášovi skončil úrad priora a bol preložený do Znojma. Počas II. svetovej vojny sa do slovenského kultúrneho života v meste zapájal Slovenský katolícky kruh (SKK). Javisko Veritasu bolo významným centrom divadelnej činnosti SKK v období druhej svetovej vojny. Mnoho hier SKK režíroval známy kňaz Anton Harčar, ktorý bol priateľom Mikuláša Lexmanna.
V roku 1944 sa do Košíc vrátil Mikuláš Jozef Lexmann. Po skončení vojny ostal v Košiciach a organizoval vo Veritase vlastnú osvetovú činnosť. Aj po vojne bol páter obľúbený medzi mládežou, ktorá sa aj naďalej združovala vo Veritase. V roku 1950, okrem toho, že počas barbarskej noci internovali pátra Mikuláša Lexmanna, štát odňal dominikánom kláštor a z kultúrnej sály Veritas sa stalo posádkové kino Dukla, ktoré bolo zrušené v roku 1973. Po ukončení činnosti kino Dukla prevzala a prevádzkovala armáda ako kultúrnospoločenské zriadenie pre vlastné účely.
Dominikáni v roku 1990 získali späť kostol, kultúrnu sálu i kláštor.
„Veritas slávnostne otvorili 28. mája 1993 uvedením premiéry hry P. Claudela Zvestovanie Panne Márii v naštudovaní J. Svobodu so žiakmi košického konzervatória. Do kultúrneho a spoločenského života Košíc tak vstúpil fenomén, ktorého hlavným cieľom je dať priestor všetkým aktivitám, ktoré nachádzajú svoje inšpiračné zdroje v kresťanských hodnotách.“
Stredisko Veritas. In Národná osveta. 1994, roč. 4, č.17, s. 36.
V decembri v roku 1993 Spoločnosť Bioskop v spolupráci s Evou Fifikovou a ďalšími ľuďmi otvorili vo Veritase filmový klub, ktorý ponúkal alternatívu voči bežným mainstreamovým americkým filmom. Od roku 1993 každoročne až dodnes Veritas ponúka svoje priestory pre podujatia v rámci Festivalu sakrálneho umenia, ktoré pravidelne pripravuje Mesto Košice od Nežnej revolúcie.
V roku 1997 prišiel dominikán Egýd Peter Tavel, v tom čase prior, s plánom prebudovať kultúrne centrum Veritas na Galériu Doktora Živaga. Tento nápad sa zapáčil aj Milanovi Rúfusovi, ktorý napísal, že takáto galéria, kde budú svoje diela môcť vystavovať renomovaní aj začínajúci umelci, bude pre mesto užitočná. Galéria bola slávnostne otvorená 6. marca 1998 s vernisážou ôsmich mladých umelcov. V tento deň svoju činnosť v divadelnej sále odštartoval aj filmový klub Cinefil.
Predstavený brat Egýd v roku 1999 pristúpil ku prestavbe galérie. Budova získala ďalšie podlažie. Súčasťou zrekonštruovanej stavby sa stali nové točité schody, drevená galéria, knižnica s čitárňou a bar, ktorý sa v spojitosti s dominikánmi pre mnohých obyvateľov mesta stal kuriozitou. Nové presklenené priestory boli otvorené 8. novembra 2002.
Po dvojročnej prestávke svoju činnosť vo Veritase obnovil aj filmový klub Cinefil. V roku 2010 sa začala posledná renovácia budovy. Od kolaudácie v roku 2013 poznáme Dominikánske kultúrne centrum Veritas v novom šate, tak, ako ho vídavame i dnes. V súčasnosti toto miesto ponúka nielen divadlo a kino, ale aj kaviareň, galériu, či antikvariát.
Pátra Mikuláša Jozefa Lexmanna si dodnes v Košiciach pripomenuli na viacerých akciách. Dňa 16. augusta 2013 sa konala spomienková slávnosť, na ktorej bol prítomný český kardinál Dominik Duka, OP a košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Pri tejto príležitosti bola požehnaná pamätná tabuľa na kultúrnom centre Veritas so slovami:
„V Košiciach pôsobil dominikán páter Mikuláš Jozef LEXMANN OP – V rokoch 1924-1936 sa zaslúžil o kultúrne a duchovné povznesenie mesta. Založil kultúrne centrum Veritas. – V rokoch 1944-1945 v krypte dominikánskeho kostola zachraňoval ľudské životy bez ohľadu na náboženskú či politickú príslušnosť.“
* Citácie z dobovej tlače sú písané v dobovej slovenčine, ktorá sa od dnešného spisovného jazyka odlišuje. V článku sú uvedené v pôvodnej verzii bez korekcie.
Mgr. Monika Tresová (Katedra histórie FF UPJŠ)