Vianoce v Košiciach za prvej Československej republiky mali podobu, ktorá je dnešnému človeku možno bližšia, než by sa zdalo. Neboli to sviatky nákupnej horúčky, ale predovšetkým časom stráveným s rodinou. Aj keď sa mestské výklady v decembri zapĺňali tovarom, darčeky neboli cieľom Vianoc – mali len dopĺňať ich atmosféru.
Ako písali noviny v decembri 1925, „naše Vianoce sú čiste rodinnou záležitosťou“ a v stredoeurópskom prostredí sa vianočná veselosť neprejavovala verejnými zábavami, ale tichom domova.
„Vianočné darčeky patria k poézii Vianoc a bez darov by znamenaly sklamanie pre mnohých, najmä pre deti.“ Zároveň však autor upozorňuje, že dar nesmie byť bremenom: má byť milý, ale primeraný možnostiam darcu. Zaujímavé je, že odmietanie darov alebo ľahostajnosť voči nim boli vnímané ako niečo neprirodzené. Podľa dobového pohľadu „ušľachtilý človek pociťuje šťastie tým, že dar dáva“ – radosť mala prameniť zo samotného obdarovania, nie z ceny daru. A aké boli teda najobľúbenejšie darčeky? Jedným z nich bola istotne kniha – v košickom meštianskom prostredí mala výnimočné postavenie.
„V prvom rade prišla do úvahy kniha, a to kniha predovšetkým zušľachťujúca a poučná“. Zároveň však zdôrazňujú, že dar musí zodpovedať záujmom a schopnostiam obdarovaného. Autori varovali pred slepým moralizovaním: dar, ktorému človek nerozumie, radosť neprinesie. A pre niekoho, kto zápasí so živobytím, by kniha vôbec nebola vhodným darom.
Vianoce ako čas myslenia na druhých. Silným motívom košickej tlače bol sociálny rozmer Vianoc. Článok z roku 1926 vyzýva, aby sa ľudia neobmedzovali len na vlastnú rodinu, ale „pozreli sa i trochu ďalej“ – obdarovali chudobné deti, spoluobčanov alebo podporili školy. Vianočný dar tu prestáva byť súkromnou vecou a stáva sa prejavom občianskej solidarity.
Začiatkom 30. rokov sa tón článkov mení. V texte z roku 1932 už cítiť vplyv hospodárskej krízy. Autor s iróniou opisuje mužov, ktorí pred Vianocami blúdia po košických obchodoch a majú pocit, že „za všetky peniaze nie je čo kúpiť“, hoci výklady sú plné. Darčeky sa tu menili na zdroj stresu. Kritizuje sa nákup na poslednú chvíľu aj nevhodne zvolené dary, ktoré namiesto radosti vyvolajú sklamanie. Dobová rada znie prekvapivo moderne: darček sa nemá kupovať bez rozmýšľania. Lepšie je kúpiť niečo, čomu človek rozumie, alebo sa poradiť – prípadne zvoliť jednoduchý, praktický dar.
Pri deťoch je autor zhovievavejší: ich sklamanie z nevydareného daru je „prechodné ako jesenný sen“. Oveľa dôležitejšia je sviatočná atmosféra.
Menej darov, viac zmyslu. Vianočné darčeky v Košiciach za prvej Československej republiky tak neboli o množstve ani o okázalosti. Boli o rozvahe, primeranosti a ohľade na druhých. Dobové texty nám pripomínajú, že skutočná hodnota Vianoc sa nehľadala v balíkoch pod stromčekom, ale v rodine, solidarite a v schopnosti podeliť sa – aj v časoch, keď peňazí nebolo nazvyš.
