Kým my deťom rozdávame plyšáky, ich mamy idú za stan a plačú. Nechcú, aby ich deti videli. Až keď prekročia hranicu a stúpia na cudziu zem, len vtedy akoby im to celé došlo. Všetko na nich doľahne. Pochopia, že opustili svoju krajinu. Nevedia, čo bude a ako bude. Vtedy sa rozplačú.
Marek Cingeľ (47) sa narodil a do šiestich rokov žil v Bardejove. Vyrastal aj v Hankovciach, dvadsať kilometrov od tohto mesta. Strednú priemyselnú školu dopravnú školu odišiel študovať do Košíc. V Bratislave absolvoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského. Jedenásť rokov pôsobil ako kňaz vo Veličnej na Orave, jedenásť rokov v Richvalde na Hornom Šariši. Dva a pol roka je v Prešove tajomníkom Petra Mihoča, biskupa Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi Augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku.
Slúžili ste na Orave, potom na Hornom Šariši. Dve stredne veľké obce v tvrdých, chudobnejších regiónoch. Akí tam boli ľudia?
Ľudia sú všade rovnakí, iba mentalita je v každom regióne iná. Na Slovensku to platí viac ako kdekoľvek inde. Oba tieto kraje boli v minulosti veľmi chudobné. Chlieb sa tu rodil veľmi ťažko. Spája ich veľká pracovitosť a skromnosť, to majú spoločné. My Šarišania sme viac emotívni a spontánni. Oravci sú navonok menej spontánni, kraj je tam ešte tvrdší. Emócie až tak neprejavujú, no vo vnútri sú to tiež veľmi skromní a dobrí ľudia.
Aká je agenda tajomníka evanjelického biskupa?
Veľmi široká. Zahŕňa komunikáciu do evanjelickej cirkvi a komunikáciu do spoločnosti. Vo východnom dištrikte máme 131 cirkevných zborov. Dištrikt tvorí územie celého severného a východného Slovenska. Geograficky ide o Košický, Prešovský a Žilinský kraj. Od ukrajinských až po české hranice.
Takže ide v prvom rade o starostlivosť a komunikáciu s našimi cirkevnými zbormi, pastorálnu a metodickú prácu. Mám na starosti aj misijné projekty Východného dištriktu, organizáciu misijno-kultúrnych podujatí, komunikáciu s médiami, hlavne pri televíznych a rozhlasových prenosoch z bohoslužieb. Potom je tu komunikácia do spoločnosti, zabezpečovanie administratívy pre biskupa, organizácia jeho pracovných stretnutí s predstaviteľmi štátu a samosprávy.
Máte čas aj na bohoslužby?
Áno, slúžim všade tam, kde je to potrebné. Zastupujem kolegov po celom východnom Slovensku. Podľa potreby, ak majú iné povinnosti alebo zdravotné problémy. Pre nás to nie je práca ale služba, od pondelka do nedele. Neriešime žiadne časy ani cezčasy. Ak je potrebné ísť, tak idete. Či je piatok, alebo sviatok. To platí aj v našom úrade.
Kedy ste sa rozhodli pre službu Bohu?
Keď som išiel študovať na dopravnú priemyslovku do Košíc, myslel som si, že budem výpravcom. Bavili ma vlaky a doprava, čaro presúvania ľudí a tovaru. V čase, keď som sa rozhodoval, na akú vysokú školu pôjdem, som zažil – ako to nazývame my farári v latinčine – vocatio interna. Vnútorné povolanie.
Čo to znamená?
Boží hlas, povolanie do služby. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Už predtým som ako 14-ročný začal chodiť do mládežníckej komunity nášho Cirkevného zboru v Marhani. Zakrátko nato som sa stal vedúcim tejto komunity. Formoval ma zápas o mladých ľudí. Pripravoval som pre nich rôzne stretnutia a aktivity. Duchovné, voľnočasové, zábavné, kultúrne. Keď potom prišiel čas rozhodovania, hlas Boží bol veľmi jasný. Preto som sa rozhodol ísť na Evanjelickú bohosloveckú fakultu do Bratislavy.
A k tomuto vnútornému povolaniu sa v živote často vraciam, najmä v ťažkých chvíľach. Myslím si, že k takýmto momentom je veľmi dobré sa vracať. Hlavne vo všetkých pomáhajúcich profesiách. Je dobré mať v živote takýto pevný bod.
V evanjelickej cirkvi ste koordinátorom pomoci ukrajinským utečencom. Aká je vaša skúsenosť a pocity po siedmich týždňoch vojny na Ukrajine?
Patrím ku generácii takzvaných Husákových detí, ktoré odmala žili s možnosťou, že vojna môže prísť. Aj keď sme to považovali za masírovanie minulého režimu, cez branné cvičenia až po povinnú základnú vojenskú službu. Keď po roku 1989 padol komunizmus, vhupli sme do demokracie a mieru takým spôsobom, že sme úplne zabudli, že niečo také ako vojna môže stále prísť.
Aj keď sme si každý rok pripomínali druhú svetovú vojnu s heslami typu Nikdy viac, ukázalo sa, že je to síce pekné prianie, ale že ako svet sme veľmi slabí, krehkí a zraniteľní. Aj v tomto našom priestore, kde sme sa roky snažili budovať stabilitu. Pred dvoma rokmi prišla pandémia COVID-19, už to bol dosť veľký šok. Potom, čo vypukla vojna, sme všetci zažili ďalší obrovský šok.
Jednoducho sme neverili, že sa to stane v 21. storočí. A že sa to stane medzi slovanskými národmi, doslova za našimi humnami. No veľmi rýchlo sme pochopili, že následkom tejto vojny budú utečenci, ktorí k nám prídu.
Ako reagovala evanjelická cirkev?
Hneď na druhý deň vojny sme obvolali všetky naše zariadenia a ubytovne cirkevných zborov a misijných organizácií, aby sme zistili, aké máme kapacity. Veľmi rýchlo sme zorganizovali výzvu pre jednotlivcov, rodiny a cirkevné zbory, ktorí by boli ochotní ubytovať Ukrajincov a tiež výzvu pre šoférov, ktorí by mohli pomôcť s odvozom a prepravou.
Od prvého týždňa sme začali z hraníc prevážať a ubytovávať utečencov. Ako mnoho iných sme sa stali súčasťou organizovaného chaosu pomoci tisíckam ľudí utekajúcim pred vojnou. Výhodou tohto chaosu bolo, že sa ľudia okamžite, bez nejakých byrokratických obštrukcií, vozili do rodín a ubytovní. Na druhej strane sme zaznamenali aj prípady zneužívania utečencov.
Ako konkrétne?
Prichádzali tam aj ľudia, ktorí mali aj iné úmysly, ako pomôcť. Riešili sme minimálne tri prípady Ukrajincov, ktorých Slováci vzali s vidinou, že za nich dostanú zaplatené a potom ich vyhodili priamo na ulicu. Alebo kontaktovali našu cirkev, aby sme im pomohli a ujali sa ich.
V priebehu prvých troch týždňov išlo prevažne o Ukrajincov, ktorí cez Slovensko iba prechádzali. Ponúkli sme im jeden, dva dni na prenocovanie, stravu a základné potreby. Organizovali sme autobusy do zahraničia. Do Nemecka, Talianska, Poľska.
Bolo to náročné hlavne v tom, že ľudia prichádzali nonstop, deň a noc. Keď prišla požiadavka, bolo potrebné vyriešiť dopravu a ubytovanie okamžite. Mal som vtedy zaujímavý pocit, že som sa naozaj stal takým výpravcom alebo dispečerom. Vyzeralo to neraz ako v nejakej riadiacej letiskovej veži.
Odkiaľ ste Ukrajincov privážali?
Najviac ľudí sme brali z Uble, Vyšného Nemeckého a Veľkých Slemeniec, priamo z hraníc. Neskôr začal štát prostredníctvom hasičov zvážať utečencov do Košíc, vyzdvihovali sme ich priamo na košickej stanici, neskôr z hotspotu v Košiciach a Prešove. Momentálne ich berieme z veľkokapacitného centra v Humennom alebo v Michalovciach.
Koľko Ukrajincov sa vám podarilo doteraz umiestniť?
V našich zborových zariadeniach sme ubytovali zhruba 700 ľudí, tieto zariadenia majú kapacitu od 5 do 45 miest. Čo sa týka domácností, tam určite ďalších zhruba 800 Ukrajincov. Dohromady okolo 1500 ľudí, či už ako tranzit, alebo ako v priebehu posledných týždňov – ľudí s dočasným statusom, ktorí na Slovensku zatiaľ zostávajú.
Zažili sme aj veľa kurióznych situácií, hlavne pri tranzitoch. Predstavte si, že na hranici zastaví osobné auto a vystúpia z neho dvaja dospelí a trinásť detí, ktorí majú namierené do Nemecka. A všetko, čo majú, sú ukrajinské hrivny v hodnote 50 eur.
Ako to dopadlo?
Pätnásť ľudí v starej Lade. Keď sme to videli, boli sme šokovaní. Presvedčili sme ich, že takto do Nemecka určite ísť nemôžu. Dva dni sme ich ubytovali pod Tatrami a potom sme ich pridali k inej skupine, pre ktorú mal prísť autobus z Nemecka. Do autobusu sme naložili mamu s desiatimi deťmi, otec s troma ďalšími za ním išiel autom. To však vonkoncom nebol koniec ich peripetií.
Keď sme už boli šťastní, že je všetko v poriadku, o dve hodiny nám v noci volal otec, že stratil autobus, nevie, kam má ísť a nemá číslo na šoféra. Zabudli si ich vymeniť. Navigovali sme ho smerom na Nemecko a nakoniec sa s autobusom znova stretli v Čechách. Ani to ešte nebol koniec.
O dva dni nám telefonoval znova. V Nemecku, kde im sľubovali, že sa o nich postarajú, si už našli iných a miesto už nemajú. Takže sme situáciu riešili s tamojším evanjelickým zborom, ktorý si ich nakoniec zobral a zaopatril ich.
Veľa Ukrajincov prichádzalo aj s domácimi miláčikmi. Stretli ste sa aj s takýmito prípadmi?
Samozrejme. Na jednej strane tomu rozumieme. Je ťažké odísť bez milovaného psíka alebo mačky. Na druhej strane je potom veľký problém s ubytovaním. Pretože rodiny si ľudí so zvieratami veľmi vziať nechceli.
Vznikali potom rôzne humorné situácie. Keď sme sa pýtali, akého psa majú, povedali nám, že je to máľenkaja sabáčka (malý psík). Ale keď prišli a otvorili kufor, vyskočil z neho nemecký ovčiak. Tak sme sa potom radšej pýtali, aký je vysoký a koľko má kilogramov.
Veľký problém bol aj s ubytovaním imobilných ľudí, na vozíkoch. A veľmi ťažké to bolo s ubytovaním utečencov z tretích krajín, najmä z Afriky. Aj oni boli súčasťou tejto vojnovej utečeneckej vlny.
Prečo? Kto boli tí ľudia?
Zo začiatku nám nikto nevedel povedať, o koho vlastne ide. Nakoniec sa ukázalo, že sú to študenti prevažne z afrických krajín. Väčšinou prišli študovať na ukrajinské univerzity, hlavne do Kyjeva z finančných dôvodov aj preto, aby sa dostali bližšie do Európy. Mnohí z nich boli dvojití emigranti. Najprv emigrovali z Afriky a teraz druhýkrát z Ukrajiny do Európskej únie. Rodiny ich veľmi brať nechceli, takže sme ich umiestňovali skôr do ubytovní.
Zostali na Slovensku alebo pokračovali ďalej?
Prevažne išlo o tranzit. Mnoho z nich sa potom lietadlami vrátilo aj do svojich materských krajín. S tým súvisí jeden silný príbeh africkej rodiny. Afričan študoval na ukrajinskej univerzite, kde sa zoznámil a oženil so spolužiačkou, tiež z Afriky. Mali spolu dve krásne dievčatká, práve čakali tretie bábätko. Žena mala rizikové tehotenstvo a vzali ju predčasne do nemocnice. Muž teda zavolal svojho brata z Afriky, aby mu pomohol postarať sa o deti, kým jeho žena porodí. Medzitým vypukla vojna.
Otec stál pred obrovskou dilemou. Musel sa rozhodnúť, či utiecť a nechať ženu tam, alebo ostať na Ukrajine. Rozhodli sa, že s bratom a dievčatami utečú na Slovensko a budú ju čakať. Medzitým, na tretí deň vojny, žena porodila, nemocnicu, v ktorej bola, Rusi bombardovali. Musela sa skrývať, ležala dole v kryte v provizórnych podmienkach. Po troch týždňoch sa cez Červený kríž našťastie dostala na Slovensko. Prišli po ňu na hranicu, kde sa všetci stretli. Ubytoval ich potom kolega farár v obci Chmeľov pri Prešove.
Stále pomáhate aj priamo na hranici?
Spolu s Reformovanou cirkvou a Gréckokatolíckou cirkvou sme druhý týždeň od vypuknutia vojny postavili na hranici stany. V spolupráci s Ekumenickou pastoračnou službou v Ozbrojených silách Slovenskej republiky a našimi policajnými, vojenskými a hasičskými farármi sme začali aj službu v stanoch v priestore medzi hranicami.
Ako táto služba vyzerá?
Vo Vyšnom Nemeckom máme v medzihraničnom priestore tri stany. Jeden je na stanovišti pre peších a osobné autá, druhý na stanovišti pre autobusy a tretí už na našom území. Ľuďom, ktorí prejdú ukrajinskou hranicou, sa podáva káva, čaj a balíky prvej pomoci. Máme dva druhy balíkov, pre dospelých a pre deti. Sú tam sladkosti, džúsy, voda, mini kozmetika, rúška, lieky proti bolesti.
Súčasťou pomoci je aj presun utečencov a pomoc s batožinou nižšie na stanovište, kde sú pripravené autobusy, ktoré ich zvážajú do veľkokapacitného centra v Michalovciach. Tieto služby fungujú nonstop po 12-hodinových zmenách. Strieda sa tam desať dobrovoľníkov na dennej a osem na nočnej zmene. Emócie na hraniciach sú stále veľmi silné.
Boli ste tam aj osobne?
Pred pár dňami som mal nočnú službu. Prišiel práve autobus s mamičkami a deťmi z Kramatorska, kde Rusi zbombardovali železničnú stanicu. Keď ukrajinský šofér vystúpil z autobusu, povedal nám, že viezol už hocikoho, ale toto sa mu ešte nestalo.
Tri hodiny mu všetci v autobuse plakali. Hovoril, že ľudia, ktorí prichádzajú teraz, sú už veľmi poznačení vojnou. Kým my sme deťom rozdávali plyšáky, ich mamy išli za náš stan a tam plakali. Nechceli, aby ich deti videli. Bolo to veľmi silné a emotívne.
Čo vám hovoria?
Veľa ľudí, ktorí prišli z frontových a bojových oblastí, nám hovorilo: Videli sme peklo. Boli sme v pekle. Prichádzame z pekla. Až keď prekročia hranicu a stúpia na cudziu zem, len vtedy akoby im to celé došlo, všetko na nich doľahne a pochopia, že opustili svoju krajinu. A nevedia, čo bude a ako bude. Vtedy sa rozplačú.
Navyše, prichádzajú s veľmi ťažkou emóciou rozlúčky. Na hranici sa často musia rozlúčiť so svojimi mužmi, otcami, bratmi, ktorí sa vracajú naspäť. Vedia, že ich už možno neuvidia. Prichádzajú so skúsenosťou, ktorú by sme nemali súdiť. Pretože nikto z nás nevie, ako by sme sa správali my, ak by sme museli prežiť to, čo prežili oni.
Aké máte skúsenosti s ľuďmi, ktorých ste ubytovali?
Keď sme ich prijímali do našich zariadení, vznikali rôzne otázky. Kto im bude variť, upratovať, kto sa o to všetko bude starať. No keď prišli, v priebehu pár dní sa zorganizovali sami. Zvolili si medzi sebou lídra, ktorý s nami veci komunikuje, našla sa žena, ktorá sa stala šéfkuchárkou a urobila rozpis jedál, urobili si rozpis upratovania. Žasneme, ako rýchlo dokázali pochopiť, že aj oni nám potrebujú pomáhať a pracovať.
A čo deti?
S umiestňovaním detí do základných a stredných škôl problém nebol. Naopak, problémy máme so škôlkami. A veľký problém je aj hľadanie práce. To je veľká výzva. Veľká časť Ukrajincov zostáva stále nezamestnaná. Nie je to iba otázka financií, ktoré potrebujú, ale aj psychológie, potreby zmyslu života. Aj keď veľká väčšina z nich sa chce po vojne vrátiť domov.
Väčšina cirkví vojnu na Ukrajine odsudzuje. Ako v tomto kontexte vnímate niekedy až desivé vyjadrenia moskovského patriarchu pravoslávnej cirkvi Kirilla?
Sú naozaj desivé. Bohužiaľ, nie je to nič nové v dejinách cirkví, ktoré boli zatiahnuté alebo sa do vojen nechali zatiahnuť. Najmä ak boli silne nacionalistické, boli veľmi zraniteľné. Vtedy ako reakcia vznikajú podzemné cirkvi, my hovoríme, že nastáva doba triedenia duchov. Ľudia sa ukážu takí, akí sú. Aj keď je to iná cirkev, určite sme z postoja patriarchu Kirilla sklamaní.
My sme v oficiálnom stanovisku ruskú agresiu na Ukrajine odsúdili. Považujeme to za absolútne morálne neprípustné a považujeme to za porušenie medzinárodných dohôd. Našich duchovných vystríhame pred zľahčovaním vojny.