Violončelista Ján Bogdan: Za najväčší úspech považujem fakt, že môžem robiť to, čo milujem

KošiceĽudsKE

Talent podľa neho zohráva len malé percento, je to predispozícia na niečo, na čom musí človek tvrdo pracovať.

Foto

Mal iba päť rokov, keď ho okúzlilo violončelo. A to až tak, že krátko potom začal navštevovať prípravné kurzy na košickom konzervatóriu u profesora Milana Červenáka. Následne pokračoval v štúdiu vo Viedni. Mal možnosť zúčastniť sa majstrovských kurzov u špičkových violončelistov svetového formátu, je nositeľom mnohých ocenení, účastníkom viacerých úspešných hudobných projektov. Reč je o mladom úspešnom violončelistovi, Košičanovi, ktorý aktuálne študuje v Izraeli – Jánovi Bogdanovi.

Si veľmi vyťažený človek? Čítajúc tvoj životopis, zdá sa mi, že asi tak od detstva.

Tento týždeň určite, ale dá sa povedať, že aj posledné mesiace. Keď však nepočítam karantény a lockdown, tak som vyťažený asi vždy. Niekedy si hovorím, že už je toho veľmi veľa a je to už na hrane. Siaham na dno síl a hovorím si, že potrebujem oddych. Na druhej strane, keď si dám deň alebo dva oddychu, tak už si poviem, že mňa to vlastne baví, ten rýchly život. Len si potrebujem nájsť lepší balans medzi tým úplne sa vyčerpávať a oddychovať. 

Ako sa päťročný chlapec dostane k violončelu? Veď to je síce krásny, ale obrovský nástroj. To bolo najskôr len také violončelko?

Áno, keď som začínal, tak bolo úplne maličké. Ale stále bolo väčšie ako ja. Keď som s ním zaveseným na chrbte chodil, tak mi trčali len nohy a violončelo, preto ma ľudia občas volali chodiace violončelo smiley. Ale dostal som sa k tomu pre mňa veľmi prirodzeným spôsobom, pretože mamka hrá na klavíri, je učiteľka klavíra, ocko hrá vo voľnom čase na gitare a mám piatich starších súrodencov, ktorí hrajú na nejaký hudobný nástroj. Okrem jedného brata, ktorý sa venuje spoločenskému tancu na vozíčku.

Tým, že som najmladší, tak som všetky tie nástroje – violončelo, husle, gitaru, klavír mal okolo seba, odkedy si pamätám. Mamka s nami vždy doma hrávala, spievala a ja som skúšal rôzne nástroje. Keď som mal päť rokov, tak ma zobrala k profesorovi Červenákovi na košické konzervatórium a on sa ma opýtal, či chcem hrať na klavíri, alebo violončele. Ja som povedal, že na husliach blush. Potom sa ma však opýtal, či mu niečo nezahrám na violončele, ktoré tam mal. A ja že jasné, prečo nie. Tak som si za to sadol, niečo som začal hrať, spievať si... A dohodli sme sa, že to teda bude violončelo. Akurát sme riešili, ako budem začínať, že či to nie je skoro. Tak som potom začal chodiť aj na Základnú umeleckú školu na Jantárovej k Jarke Pelegrínovej, ktorá ma tiež krásne viedla k nástroju.

Hudba bola pre mňa od začiatku prirodzená súčasť života, čo som si uvedomil až neskôr u rovesníkov, že pre nich to nie je až taká prirodzená vec. Mňa rodičia viedli k hudbe, podporovali, ale nikdy ma do niečoho nenútili.

A keď si prvýkrát hral pánovi profesorovi, to bolo aspoň Medveďku daj labku či to bol rovno Bach?

Bach to nebol, to až o dva roky neskôr. Prišiel som vtedy za ním, že toto sa chcem naučiť. Nepoznal som vtedy ani noty. Ale úprimne? Nepamätám si, čo to vtedy prvýkrát bolo, asi som spieval nejakú pesničku, možno nejakého medveďa, ale aké zvuky z toho vychádzali, to sa podľa mňa nedá dodnes identifikovať...

Foto
Ján Bogdan začal hrávať na violončele ako päťročný, k hudbe ho priviedli rodičia  / JB

Prvýkrát si ako sólista so Štátnou Filharmóniou Košice vystúpil, keď si mal 12 rokov a potom to už išlo, tých orchestrov bolo a bude asi až-až.

Áno, košickou filharmóniou to odštartovalo. Potom som hrával ešte aj s Musicou Iuvenalis v Košiciach, to bol môj absolventský koncert, keď som mal asi trinásť rokov. Spomeniem aj ďalšie ako Filharmónia Bohuslava Martinu, Slovenský komorný orchester, Orchester Slovenkého rozhlasu, Franz Schmidt Kammerorchester, Štátny komorný orchester Žilina, Targu Mures Symphony Orchestra a ďalšie.

Spolupracuješ ešte s viedenským  a izraelským orchestrom?

S viedenským aktuálne až tak nie, to bolo v čase, keď som pôsobil na Slovensku a vo Viedni. Hral som s nimi zopár projektov ako výpomoc, dodnes to patrí k mojim najkrajším hudobným zážitkom. A tým, že momentálne pôsobím v Izraeli, takisto mám možnosť hrať ako výpomoc s izraelskou filharmóniou. Sú to skvelé skúsenosti, s fantastickými interpretmi, kolegami v orchestri, ktoré si veľmi vážim, stále sa mám čo učiť a stále objavujem nové veci. Som za to vďačný.

Foto
Ján na jednej z najrušnejších ulíc Tel Avivu počas pandémie koronavírusu / JB

Aký je Tel Aviv? Multikultúrny, multináboženský, ale nezabúdajme ani na zložitú politickú situáciu či ozbrojený konflikt.

Do Izraela som išiel s tým, že som absolútne netušil, čo ma čaká. Väčšinou sa snažím nemať očakávania, aby som si zbytočne nevytvoril v hlave fikciu a vôbec to tak potom nemusí byť. Takže som tam išiel s tým, že uvidím, ako sa mi bude páčiť, ako budem spokojný so štúdiom. A musím povedať, že je to prvá krajina, do ktorej, keď som pricestoval, napriek všetkým menším stresom, lebo ten proces, aby mal človek všetky papiere v poriadku, je dosť zdĺhavý... no napriek tomu všetkému nezabudnem na ten pocit, keď som prvýkrát priletel do Izraela. Zmocnil sa ma taký obrovský pokoj, ktorý sa ťažko opisuje, ale bolo to niečo veľmi špeciálne, čo som nikdy nezažil a odvtedy tiež nie.

Je trošku iné hovoriť o Tel Avive a Izraeli, aj čo sa týka prostredia. Tel Aviv je veľmi liberálne, multikultúrne mesto žijúce nonstop, je tu veľmi veľa mladých ľudí. Čo sa mne osobne na Tel Avive páči, že sa tam ľudia rešpektujú a nažívajú spolu bez väčších problémov. Ja osobne som sa nestretol s ničím takým, čo sa týka náboženskej roviny, homosexuálov, akejkoľvek sociálnej vrstvy. Ako to funguje v Izraeli, úplne nemôžem povedať, ale v tých ortodoxných častiach ako Jeruzalem to zvykne byť vyhrotené, čo sme si zažili aj v máji počas vojny. Ale na čo som si dlho zvykal, že víkend je piatok a sobota, nedeľa je už prvý pracovný deň. Vždy, keď prídem na Slovensko, pomixuje sa mi to. 

Podľa toho, čo hovoríš, si sa tam asi celkom zabýval?

Musím povedať, že prekvapivo veľmi rýchlo, myslím si, že je to aj tým, že som mal veľké šťastie na to, že som mal okolo seba fantastických ľudí. Tým, že som v medzinárodnom programe, tak nie som jediný zahraničný, ale prvé dva roky som býval s ľuďmi z celého sveta. Práve oni mi na začiatku veľmi pomohli. 

Foto
Ján Bogdan a jeho profesor v Tel Avive Hillel Zori  / JB

Ako ťa ovplyvnila pandémia a koronakríza? Hudobne, logisticky?

V čase, keď sa to začalo vyostrovať, som bol akurát na Slovensku. Keď som letel do Izraela, v tom čase vyšlo nariadenie, že každý, kto prichádza aj z Rakúska, musí ísť do 14-dňovej karantény. Po pristátí mi „vybuchol“ WhatsApp, písal mi profesor aj spolužiaci. Bolo to veľmi nečakané, na druhý deň som mal mať skúšku. To boli ešte len začiatky online výučby.

Nuž a keď mi skončila karanténa, tak bol prvý lockdown v Izraeli. Čiže moja karanténa len pokračovala, no myslím, že každý si na to musel zvykať a naučiť sa v tom žiť, trvalo to istú dobu. Pre mňa to bolo ťažké, ja som človek, ktorý potrebuje mať termíny, krátkodobé a dlhodobé ciele, vždy viem, za čím si idem. Nielen my hudobníci sme zvyknutí, že vieme, čo bude o rok v marci, o dva roky, rok dopredu si vieme približne naplánovať. Zrazu sme nevedeli, čo bude o týždeň, nie o dva – tri mesiace. To bolo pre mňa psychicky náročné, okrem toho, že som nevedel, či sa dostanem domov, aj to, že či sa mám pripravovať na koncerty, ktoré ma čakali. V tom roku som mal hrať sedem koncertov s orchestrom. Mám sa pripravovať, nemám sa pripravovať? Mám teraz čas cvičiť... A vlastne čo mám cvičiť? Bolo to zložité.

Čo to naučilo mňa osobne? Dá sa povedať, že moja generácia nezažila vojnu alebo nejaké silné vojnové obdobie, kde bola obmedzená sloboda ľudí. Cestovanie a to, že vlastne môžeme takmer všetko, čo si zmyslíme, moja generácia berie ako samozrejmosť. Ale naši rodičia nemali také možnosti a ani cestovanie nebolo vždy samozrejmosťou. Takže ma to tiež donútilo sa nad tým zamyslieť...

Ťažké pre mňa tiež bolo, že aj keď človek s niečím počítal, tak si nebol stopercentne istý, že to aj naozaj bude. Aj v októbri sa mi zrušil koncert 45 minút pred skúškou. Celé to bolo také neisté. Takže som sa naučil veci brať tak, že s nimi síce počítam, keď vyzerá, že majú byť, ale nie som na nich taký upnutý.

Inak, mňa vždy zaujímalo, či si niektorí ľudia vyberajú hudobný nástroj, na ktorom budú hrať aj podľa jeho veľkosti. Dívam sa na to prakticky, že sa asi ľahšie cestuje s flautou ako s violončelom? Ako sa s tým napríklad lieta?

Je to ako extra drahá frajerka, ktorá sedí vedľa mňa a nemá nárok na večeru, aj keď si platí plný lístok smiley. Violončelo sedí vedľa mňa na sedadle. Ale je to komplikované, aj keď ja som si už zvykol, no na tých kontrolách mi zvyknú hovoriť, že je to dosť veľké, keby som hral na menšom nástroji. Tiež si niekedy hovorím, že keby som hral na flaute, bolo by to jednoduchšie... Takže je to komplikované, na druhej strane, iba párkrát som letel bez violončela a pripadal som si ako nahý.  A violončelo má vždy prednosť, musí sedieť pri okne. Je to hlavne z bezpečnostných dôvodov, takže ja som vždy ten v strede, väčšinou vedľa mňa nesedí nikto.

Foto
Ján s priateľmi zo zahraničia, na fotke Antonino a Rafael z Brazílie i Michael z Dánska  / JB

Na konte máš mnoho ocenení, aj medzinárodných. Čo si vážiš najviac?

Pre mňa je najväčší úspech, že môžem robiť to, čo milujem. Úprimne som rád, že môžem povedať, že je toho stále viac. A stále si to aj viac uvedomujem, aký som vďačný za to, že môžem robiť to, čo robím.

Z tých diplomových či hmotných ocenení ťažko povedať. Mám veľmi rád ľudský potlesk, keď niekto príde za mnou, že sa ho dotklo moje vystúpenie a hudba, ktorú som hral, to je vždy veľmi krásne. Veľmi si cením prvé miesto na medzinárodnej súťaži Talents for Europe, bola to cena laureáta. O niekoľko rokov som potom mal aj tú česť zasadnúť si do poroty. Veľmi si vážím aj môj sólový debut v Izraeli. Predchádzalo tomu veľmi veľa výberových kôl a dalo to veľa námahy a veľa sebazaprenia. 

A keď si už spomenul ten potlesk, rozlišuje úspešný človek na pódiu druhy potleskov?

Ja rozlišujem už úvodný potlesk, keď prídem na pódium, ešte predtým, ako začnem hrať. Cítim atmosféru v sále, ktorú ľudia vytvoria. Je to podľa mňa tak, ako to vníma poslucháč, keď sedí v hľadisku a vidí, ako príde interpret, ako naňho zapôsobí. Tak je to aj opačne, aj na mňa pôsobí publikum a veľakrát je tá atmosféra taká skvelá, že si poviem, toto je spojenie toho, že si to užívam ja aj ľudia. Aby to bol skvelý zážitok, musia sa na tom podieľať všetci ľudia v sále. Aj interpret či orchester.

Veľakrát vie inšpirovať aj publikum. Vie to dokonca pomôcť k lepšiemu výkonu, človek dokáže veci ešte viac precítiť, je to ešte väčší náboj tých emócií, podľa mňa to musí byť taká symbióza všetkých zúčastnených. Nemám rád, keď sa to delí, keď je medzi nimi odstup, radšej nech sa to prepája. Veď ja by som tam nestál bez tých ľudí a tí ľudia by neprišli, keby tam bolo prázdne pódium. Sme tam jeden pre druhého.

Foto
Počas koncertu v Štátnej filharmónii Košice / JB

Ty máš 27 rokov a už teraz si inšpiráciou pre malé deti. Na Instagram ti napísala iba šesťročná Sárka, že si jej vzor. Odpísal si jej, že jej praješ veľa vytrvalosti, odhodlania a aby milovala hudbu celý život ako doteraz. Je toto taký trojboj, vďaka ktorému sa to dá?

Určite áno. Človek v prvom rade musí milovať to, čo robí, pokiaľ sa to dá. Ak je to tak, pravdepodobne má nejakú predispozíciu, čo ľudia volajú talent. Talent je vždy len malé percento, len nejaká predispozícia na niečo, na čom musí človek tvrdo pracovať. Podľa mňa sa to vždy láme v okamihoch, nie keď všetko ide, ako má, ale v ťažkých chvíľach, keď sa nedarí. A človek ani nemusí mať dôvod, veď niekedy sa zobudíme a cítime sa nie najlepšie a ani nevieme prečo. Preto si myslím, že je dôležité mať rôzne impulzy z rôznych strán, lebo keby bol človek úplne sám... nedá sa to. Človek sa vždy motivuje, potrebuje nejaké impulzy z okolia, ktoré ho povzbudia. A ten druhý ani nemusí vedieť, že vyslal impulz, to môže byť len úsmev niekoho na ulici.

Keď som prvýkrát pricestoval do Izraela, zmocnil sa ma taký obrovský pokoj, ktorý sa ťažko opisuje, ale bolo to niečo veľmi špeciálne, čo som ešte nikdy nezažil. 

Aké iné záujmy, okrem hudby, máš?

Keď sa dá, rád sa venujem športu. To je pre mňa taký aktívny oddych, potrebujem to hlavne mentálne, lebo si pritom čistím hlavu. U mňa je väčšinou psychické vyčerpanie väčšie ako to fyzické. A keď mám možnosť oddychovať, tak som rád, keď nemusím mať nič naplánované. Inak rád oddychujem aktívne. Robím úplne inú činnosť, mám rád manuálne práce, rád rúbem drevo napríklad smiley.

Brigádoval som aj ako čašník v bare, to ma veľmi bavilo, práca s ľuďmi. Skrátka, mám rád rôzne aktivity, ktoré sa netýkajú hudby, ale napríklad, rád niečo vymýšľam. V Kavečanoch sme vo voľnom čase v kostole organizovali koncerty. Nebolo jednoduché ich pripraviť a zorganizovať, na poslednom koncerte bol zbor, sláčikový orchester, moji spoluhráči. Na jednej strane ma to vyčerpávalo, na druhej strane bolo fajn venovať sa niečomu inému. Ale inak, asi to bude ten šport, dobré jedlo a dobré víno.

V tomto pandemickom čase je odvážne hovoriť o budúcnosti, ale nedá mi. Plánuješ sa ešte niekedy natrvalo vrátiť do Košíc? Alebo ti už svet veľmi učaroval?

Človek nikdy nevie, svet mi učaroval, otázka je skôr, aká bude situácia na Slovensku a v Košiciach. Momentálne mám ešte v pláne ostať rok v Izraeli, potom ma, verím, čaká magisterské štúdium určite mimo Slovenska. Časom sa uvidí, záleží aj od spoločenskej situácie na Slovensku, z ktorej som občas, bohužiaľ, smutný. Ale človek nikdy nevie. Momentálne plánujem ostať ešte v zahraničí a v prostredí, ktoré ma dokáže posúvať a môžem sa rozvíjať. To je pre mňa taký cieľ. Nehovorím nie, no zatiaľ to tak nevyzerá, že by som sa tu vrátil.

Komentáre