Druhá svetová vojna, ktorej výročie ukončenia si dnes pripomíname, sa dotkla aj východného Slovenska a našich predkov. Zanechala po sebe veľa smútku a nešťastia, ale aj neobjavených záhad a tajomstiev. Niektoré sú ukryté napríklad v Dargovskom priesmyku, kde sa uskutočnili veľmi intenzívne boje. Odkrývať sa ich snaží bývalý vojak a bádateľ Martin Greša:
„Chodím po teréne dargovského bojiska a mám na jednej strane denníky bojovej činnosti alebo nejaké popisy taktickej situácie, kde sú popísané jednotlivé body a snažím sa to identifikovať, tie miesta v teréne, či sa dajme tomu pri zakresľovaní taktickej situácie nezmýlili, či teda dobre poňali tú topografickú situáciu. Robím túto činnosť aj v prospech toho, že chceme nejak to dargovské bojisko trochu zviditeľniť.“
V bojoch o Dargovský priesmyk sa použilo veľa munície, ktorá je v lesoch ukrytá dodnes a aj po 78-ich rokoch môže byť nebezpečná. Polícia preto často vyzýva ľudí, aby pri náleze nemanipulovali so starými podozrivými predmetmi. Okrem zbraní sa však pri prechádzke v lese môžete stretnúť aj so smutnejšími pohľadmi. Padlo tam totiž mnoho vojakov.
„Samozrejme, to sa na povrchu nachádza do dnešných dní, nevyhneme sa tomu, nakoľko tá pôda sa pohybuje, je tam kalamita, zosuvy a vývraty stromov. Často sa stáva, že vytrhnú zo zeme buď ten vojenský materiál alebo ľudské ostatky. Stretávame sa s tým aj v súčasnosti. Vtedy to bolo častejšie, keď som bol malý, tak podstatne toho bolo na povrchu viac. Väčšinou sa jednalo o vojenský materiál a muníciu rôznych kalibrov používanú práve v tých bojoch o Dargovský priesmyk z oboch bojujúcich strán,“ dodal Martin Greša.
V súvislosti s padlými vojakmi sa začali ozývať príbuzní, ktorí chceli poznať ich osud. To inšpirovalo bádateľov, aby sa snažili tieto obete identifikovať.
„Väčšinou na tú identifikáciu padlého vojaka z nemeckej strany stačí ID známka, on má pri sebe identifikačný štítok. Horšie je to na strane sovietskej, teda na strane Červenej armády – keď sa našli nejaké ostatky sovietskeho vojaka, tak ich bolo možné identifikovať len na základe čísla z vyznamenania, pokiaľ vojak mal vyznamenanie. To je unikátne číslo, ktoré bolo pridelené konkrétnemu človeku a potom spätne cez centrálny register sa dá krásne dopátrať k majiteľovi toho vyznamenania.“
Pri dokumentovaní osudov padlých vojakov sa Martin Greša stretol s ich rôznymi príbehmi:
„Roky sme pátrali po zostrelenom sovietskom lietadle, vedeli sme, že pilot sa zachránil. Boli sme s jedným pamätníkom, on identifikoval jedno miesto, s druhým pamätníkom druhé miesto a niekde presne na spojnici tých dvoch miest sa to lietadlo našlo, dodnes je v teréne. Zaujímavosť toho celého príbehu spočíva v tom, že on vyskočil, dopadol na teritórium protivníka a celé nasledujúce hodiny sa akoby prebojoval k vlastným. On to krásne potom všetko spracoval do svojich memoárov a presne detail po detaile je popísané, ako postupoval k vlastným vojskám a nakoniec sa mu to podarilo.“
Aj v súvislosti s aktuálnou situáciou u našich východných susedov sa však bádateľská skupina stretávala s rôznymi negatívnymi reakciami.
„Ja som to vždy robil kvôli tomu, lebo som sa snažil upozorniť ľudí na to, aká škodlivá je vojna, aký má dopad na osud jednotlivca – to je opäť dôvod pátrania po padlých vojakoch, odkrývania a zverejňovania ich osudov. S ohľadom na to profesionálne vojenské pozadie mám vzťah k tomu, že sa viem možno vžiť do situácie tých ľudí, ktorí boli nútení bojovať na obidvoch stranách, z väčšej časti, samozrejme, nedobrovoľne a padli, ako sa hovorí, za výstrelky, huncútstva mocných,“ uzavrel bádateľ.
Na hrôzy vojny nesmieme zabúdať a do istej miery si ich aj pripomínať, aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo.