Súčasná situácia na Ukrajine, vojnová mašinéria a hrôzy zabíjania a ničenia nám pripomenuli aj dva najväčšie svetové vojenské konflikty, I. a II. svetovú vojnu. My si priblížime situáciu v Košiciach začiatkom leta 1914. Vojnová propaganda bola citeľná aj v našom meste. Prvá svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na Blízkom východe. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.
Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914. Manželský pár sa zúčastnil vojenských manévrov rakúsko-uhorskej armády v Bosne. Miesto ich konania bolo provokatívne blízko srbských hraníc. Na záver manévrov bola naplánovaná návšteva hlavného mesta Bosny, Sarajeva. V Bosne a Hercegovine bola v tom čase napätá situácia, domáce obyvateľstvo sa nezmierilo s pričlenením k Rakúsko-Uhorsku a zvlášť odbojne si počínala srbská mládež a študenti, ktorí aj zorganizovali v Sarajeve na Františka Ferdinanda atentát. Počas jazdy mestom v otvorenom aute naňho vystrelil študent Gavrilo Princip. František Ferdinand i jeho manželka podľahli zraneniam. Košice smútili za stratou kráľovského manželského páru rovnako ako zvyšok krajiny. Smútočné vlajky viseli na verejných budovách, ale i domoch Košičanov, konali sa smútočné omše v kostoloch všetkých vierovyznaní.
Vládnuce kruhy Rakúsko-Uhorska chceli preto využiť atentát na „potrestanie“ a oslabenie Srbska, ktorému chceli dokázať zorganizovanie atentátu, ale s vojnou nepočítali. Avšak pre nemeckého cisára Wilhelma II. a pre nemeckú vládu poslúžil sarajevský atentát ako vhodná zámienka na rozpútanie vojny. Nemecko začalo vyvíjať nátlak na Rakúsko-Uhorsko, aby sa so Srbskom tvrdo vysporiadalo. Pod týmto nemeckým tlakom predložila rakúsko-uhorská vláda Srbsku také ultimátum, ktoré Srbsko nemohlo prijať, ak sa nechcelo vzdať svojej štátnej samostatnosti. Preto 28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vypovedalo Srbsku vojnu, čím vyvolalo lavínu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca. Rusko bolo spojencom Srbska, a preto vystúpilo na jeho obranu a začalo mobilizovať. 1. augusta Nemecko vypovedalo vojnu Rusku a o dva dni aj Francúzsku. O tri dni neskôr 4. augusta vstúpilo do vojny na strane Dohody Anglicko a neskôr i Japonsko. Proti dohodovému táboru bojovalo najprv iba Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, pretože ich spojenci Taliansko a Rumunsko vyhlásili neutralitu. Pripojilo sa k nim však Turecko, nespokojné s výsledkami balkánskych vojen.
Po vyhlásení vojny Srbsku 28. júla 1914 bola vyhlásená čiastočná mobilizácia aj v Rakúsko-Uhorsku. Samotné boje začali 29. júla, kedy dopadli na Belehrad prvé delostrelecké granáty. Pešia ofenzíva začala 12. augusta.
Ako vnímali Košičania tieto rušné udalosti? Košické noviny spomínajú nadšenie zo sprievodov uskutočnených v meste po vyhlásení vojny, ktoré podľa nich nemali obdoby. Davy ľudí v sprievode, kapely prechádzali mestom a mávali trikolórami. O ôsmej večer sa pred divadlom zišli stovky mladých a začali spievať hymnu. Okoloidúci sa pridali a následne sa dav vybral ku kasárňam na Fő utca 34 (Hlavnej 34), kde sa opäť spievala hymna a k spevu sa pridali i vojaci. O chvíľu z jedného z domov vyšla vojenská kapela a v jej závese sa pokračovalo až ku kadetke s viacerými zastaveniami. Kapitán mesta Boroevics predniesol prejav z balkóna paláca v južnej časti Hlavnej. Následne sa dav presunul k župnému domu, kde opäť zaznela hymna a tiež i Rákocziho pochod. Odtiaľ dav pokračoval k farskému domu, kde zaznel prejav biskupa Žigmunda Bubicsa. Na mieste vojenskej kadetky odzneli i slová košického mešťanostu Bélu Blanára. Dav sa postupne tak rozrástol, že bola zaplnená veľká časť Hlavnej ulice a až do neskorých nočných hodín sprievod prechádzal mestom.
Treba však poznamenať, že išlo o silnú propagandu. Bola vyvinutá veľká snaha o to, aby ľudia vnímali vojnu v pozitívnom duchu, čo im všetkým v konečnom dôsledku prinesie veľký osoh. Hovorilo sa o potrebe vojny a o takpovediac rýchlej záležitosti. Cítiť to z článkov dobových novín, ale i z nariadení mesta. V jednom z nich sa spomína, že majú byť potrestaní tí, ktorí šírili negatívne správy o vojne. Hovorilo sa o tzv. kuvikoch, ktorí nezmyselne a neopodstatnene šíria správy o neúspechoch rakúsko-uhorskej armády, pričom vojská tiahnu od jednej víťaznej bitky k druhej a ktorí tak vraj úmyselne šíria strach medzi obyvateľmi mesta. Nariadením hlavného kapitána mesta mali byť šíritelia týchto negatívnych správ potrestaní.
Ako zaujímavosť spomeňme, že 24. augusta sa skončilo prvé ťaženie rakúsko-uhorskej armády, ktoré skončilo porážkou. Celkové straty rakúsko-uhorskej armády sa odhadujú na 38-tisíc mŕtvych a zranených, čo je asi pätina nasadených vojsk. Srbská armáda utrpela stratu 18-tisíc mužov.
Z územia dnešného Slovenska museli koncom leta 1914 najproduktívnejšie ročníky mladých mužov opustiť svoje domovy a boli odvelení na ruský front v Haliči, v dnešnom Poľsku. Potom sa ich cesty rôzne vetvili. Po dnes už nepredstaviteľných útrapách niektorí padli, ďalší umreli na choroby, hlad a vysilenie. Len niekoľko šťastlivcov sa vrátilo domov väčšinou z ruského zajatia, často ťažko zranení a invalidi. O rozsahu tejto tragédie nemo svedčia, že nielen v mestách, ale takmer v každej dedine stoja pamätníky obetí prvej svetovej vojny.
Do Košíc začali prúdiť v lete i utečenci. Napríklad práve z oblasti Haliče prichádzajú do mesta obyvatelia, ktorí hľadali ubytovanie. V septembri takto dorazila do mesta skupina zo severovýchodnej Galície, kde už prebiehali boje. Išlo o 30 mužov, žien a detí. Nakoľko boli z bohatšej vrstvy, rýchlo sa šíril chýr o ich príchode do mesta a Košičania sa núkali s možnosťou ubytovať ich.
Začiatkom septembra priviezli do Košíc prvých vojenských ranených, v štyroch vagónoch ich bolo 120. Väčšina z nich bola ranených ľahko, guľkami alebo schrapnelmi, traja z nich mali ťažké zranenia a všetci boli odvedení do vojenskej nemocnice. Následne prichádzali vozne, ktoré prinášali stovky ďalších zranených, až bolo problematické nájsť dostatok miesta i prostriedkov na ich ošetrenie. Prevažná väčšina Košičanov koncom leta 1914 i tých, ktorí sa spočiatku nechali uniesť eufóriou, už len dúfala, že hrôzy vojny čím skôr pominú. Vojna však utíchla až o dlhé 4 roky neskôr.
V období rokov 1914 – 1918 bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov (asi sedminu jeho vtedajšieho obyvateľstva), z ktorých 69-tisíc padlo, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí alebo ostalo trvalo nezvestných a vyše 61-tisíc bolo trvalo zmrzačených.
Mgr. Peter Anna, Archív mesta Košice