Pripomíname si Deň obetí okupácie z roku 1968.
Náznak demokracie v bývalom Československu takmer umožnil slobodne cestovať, podnikať i vyjadrovať svoje názory. Vízia voľnosti sa však nestala. Demokratizačné iniciatívy v auguste 1968 potlačilo vniknutie armády Varšavskej zmluvy, ktorú tvoril Sovietsky zväz, Bulharsko, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR) a Poľsko.
Zásah armády sa začal presne 21. augusta pred 57 rokmi. Do konca decembra 1968 si vyžiadal 38 životov na slovenskej, a 70 obetí na českej strane. Tragickým udalostiam je venovaný aj dnešný pamätný deň – Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968.
O zaradení do zoznamu pamätných dni rozhodli poslanci 3. novembra 2020. Účelom vtedajšej novely bolo zaradiť dokopy dva pamätné dni, a to 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991.
Pamätné dni symbolicky vymedzujú 23 rokov okupácie Česko-Slovenska. Zároveň toto obdobie predstavuje zdĺhavý proces normalizácie, ktorá prispela k tomu, že komunistický režim v bývalom Československu vládol až do roku 1989.
O okupácii Československa sa rozhodlo v Moskve 18. augusta 1968 na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy. Táto akcia na čele Alexandra Dubčeka, ktorý bol prvým tajomníkom Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Československa (KSČ), mala zastaviť demokratizačný proces v Československu.
Podnietiť reformu mala aj vtedajšia výzva s názvom Dvetisíc slov, ktorú skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju množstvo literátov, vedcov, športovcov i široká verejnosť.
Vojenská invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968 pod krycím názvom Operácia Dunaj. Zúčastnilo sa na nej 27 bojových divízií a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700-tisíc vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.
Pri počiatočných bojoch najviac rezonovali práve mená prvých obetí okupačných dní. Väčšinu z nich zastrelili počas priamych stretoch s prechádzajúcimi vojskami.
„Výstrely pri Univerzite Komenského v Bratislave na poludnie 21. augusta si vyžiadali životy troch ľudí: Danky Košanovej, Jána Holíka a Stanislava Siváka. Na druhý deň, 22. augusta, počas demonštrácie na Námestí SNP, spustili vojaci streľbu, v dôsledku ktorej zomrel učeň Peter Legner a neskôr zraneniam podľahol aj Jozef Szvityel,“ uvádza sa na stránke Ústavu pamäti národa.
Obete vpádu pribúdali po celom Slovensku. O život prišiel aj študent Jozef Bonk, keď sa obyvatelia Popradu snažili zastaviť postup tankov zátarasami, na čo vojsko reagovalo streľbou. K streľbe došlo aj v Košiciach, a to počas ostrých protestov proti okupácii. Pri nich zahynulo celkovo sedem osôb. Po strete s tankami vo Zvolene zomrel zase robotník Jozef Levák a v Detve okupanti zastrelili Rudolfa Gavorníka a Štefana Zdechovana. Príčinou smrti neskorších obetí bol zvyčajne stret s vojenským vozidlom či dopravná nehoda.
Uvoľnenie utláčania a odchod Sovietov z nášho územia sa začal približne štyri mesiace po páde Železnej opony, a to 26. februára 1990. Posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu.
Pamätný deň je venovaný viac ako 400 obetiam okupácie. Samotný komunistický režim v Československu si však vyžiadal niekoľkonásobne viac padlých obetí. Mnohé z nich odviedli do sovietskych gulagov, kde zomreli v táboroch nútených prác a v pomocných technických práporoch.
Zahynuli aj mnohí politickí väzni, odsúdení, disidenti, chartisti či ľudia, ktorí sa pokúsili o útek cez Železnú oponu. Všetkých týchto ľudí pripomínajú verejnosti nielen samotné pamätné dni, ale aj Múzeum obetí komunizmu v Košiciach, ktoré komplexne dokumentuje vtedajšie útrapy ľudstva.
Zdroj: TASR