Vyhliadkové veže boli vždy lákavými dominantami vrchovín. Už v časoch bez dronov ponúkali turistom parádne výhľady na okolité prostredie i poriadne vzdialené kraje. Takéto veže nerastú ako huby po daždi, z času na čas na mapu ale nejaká predsa len pribudne.
Tú najmladšiu oficiálne otvoria 18. novembra v lokalite Kremenec nad Kluknavou, no verejnosti je dostupná už dnes. A tomu moja objaviteľsko-cyklistická duša odolať nemohla.
Novučičká rozhľadňa s anglickým názvom Green Point sa nachádza v oblasti Slovenského rudohoria, presnejšie v pohorí Čierna hora. Jej najvyšším vrchom je známa Roháčka (1028 m), na ktorú som sa naposledy brodil snehom ešte v januári. Samozrejme peši. Teraz som si povedal, že sa tam vyškriabem aj na bicykli a následne si užijem zjazd k veži.
Hneď na úvod musím povedať, že Roháčka nepatrí medzi pôžitkárske cyklovrcholy a je to skôr výzva pre cyklomasochistov, ktorým nie je cudzie ani tlačenie. Ak teda uprednostníte pešiu túru so začiatkom v Kluknave, Margecanoch či z oblasti nad Klenovom, urobíte iba dobre.
Ja som si však povedal, že si užijem pekný jesenný deň osvietený zubatým slniečkom na mojom dvojkolesovom kámošovi. Z Košíc vyrážam na Jahodnú a následne sa spúšťam k Ružínu. Semafor za mostom pri Bradane dáva tušiť, že postupná výmena asfaltu na ceste do Veľkého Folkmaru je stále v plnom prúde. Čas stratený čakaním na zelenú sa nadržaní vodiči snažia dohnať rely jazdou v jednom pruhu a pustiť sa medzi týchto účastníkov pretekov do vrchu na bicykli predstavuje novú časť Hier o život. Volím preto bezpečnejšiu alternatívu a od Bradanu smerujem do obce Opátka.
V tejto malebnej koncovej dedinke pokračujem po modrej turistickej značke a za poslednou chalupou začínam stúpať výbornou asfaltovou cestou. Tá ma po niekoľkých kilometroch privedie na známe Sedlo pod Suchým vrchom. Žltá značka smerujúca ďalej nahor by ma priviedla k chate Tolhájska a následne na Zlatoidské lúky. Ja však smerujem nadol a okolo lezcami vyhľadávaných Turnísk sa spúšťam po asfaltke priamo do rodiska maestra Juraja Jakobiska – do Kojšova.
Odtiaľ pokračujem do Margecian. Ja volím rýchlejšiu cestu po hlavnej ceste, ale vyhnúť sa premávke možno celkom komfortným spôsobom prejazdom cez Veľký Folkmar a následne cestičkou okolo rybníka priamo do Margecian. Tu odporúčam cyklocestu popri železničnej trati, ktorá ponúka z oblasti cyklomostu cez Ružín nádherný pohľad na protiľahlý kostol.
Margecianska cyklocesta ma vypľuje rovno k mostom pred oblasťou Rolova huta, či známejšej pláži Počkaj beach. Tu pokračujem hlavnou cestou smerom na Klenov a čaká ma tretie solídne stúpanie dňa. Metre pribúdajú pomaly a štvorkilometrovú drinu preruší až pohľad na tabuľu – Chata Klenov, strelnica.
Ak som si myslel, že to bola doposiaľ makačka, tak teraz to bude ešte ťažšie. Nastupujem na modrú turistickú značku a hoci zvládam lesné stúpanie v sedle, lístím pokrytou cestičkou sa posúvam slimačím tempom. Modrá značka párkrát pretne zvážnicu, ktorá je pre bicykel rozhodne lepšou možnosťou ako turistická trasa. Ak sa totiž budete držať striktne modrej značky, tlačeniu sa nevyhnete.
Pomaly sa končiacou sezónou vycepovaní cyklisti to v pedáloch došliapu až na Sedlo pod Roháčkou. Tu už však musím kapitulovať a priznať, že záverečný úsek na Roháčku už bude o nepríjemnom tlačení. Možné je samozrejme pokračovať príjazdovou zvážnicou. Tá by ma nasmerovala za hlavným cieľom (rozhľadňou), no obíde samotný najvyšší vrchol Čiernej hory. A ako sa už o pár desiatok minút presvedčím, pripravil by sme sa tým o krásne pohľady na severnú stranu pohoria.
Samotná cykloturistika má vo svojom názve i turistiku a tlačenie nahor beriem ako súčasť zahriatia v chladnom počasí. Po približne dvadsiatich minútach prichádzam z ihlanu vytvorenému z drevených kolov a zapisujem sa do knihy návštev vrcholu Roháčka. Zatiaľ bez možnosti výhľadu.
Pokračujem v tlačení úzkym chodníčkom popod skalami a odmenou za vynakladané úsilie je krásna, priam tatranská príroda. Po pár minútach zatlačím naposledy a prichádzam k veľkému kovovému krížu. Áno, toto je to jedinečné výhľadové miesto, odkiaľ sa naskytá nádherný pohľad na oblasť Braniska, ale aj prešovskej oblasti Šariša. Výhľad na južnú stranu maria vysoké stromy a na pomoc teda vypúšťam dron.
Krásne výhľady v kombinácii s privezeným občerstvením predstavujú skvelú bodku za vynaloženým úsilím. Odteraz to bude už len jazda nadol a bezbolestné užívanie jesenných lesov.
Z Roháčky na rozhľadňu Green Point je to približne päť kilometrov. Na bicykli je to však smerom nadol záležitosť pár desiatok minút, pričom rada je jednoduchá – stále sa držať modrej turistickej značky. Tá nás privedie k niekoľkým zurčiacim studničkám i lesníckej chate U smelého srnca. Atraktívnou možnosťou výhľadu je odbočka na paralelnú modrú značku vedúcu na skalnaté bralá Koľvek. Pozor ale, toto už rozhodne nie je trasa pre bicykel a ten treba v takom prípade ponechať pred začiatkom stúpania a nahor vybehnúť po vlastných.
Na Koľveku som už párkrát bol, ale teraz ma necháva chladným. Podobný výhľad – a pritom bez námahy – totiž očakávam od novej rozhľadne. Spúšťam sa teda ďalej a zrazu sa predo mnou v lese vynorí obrovská kovová konštrukcia obložená drevenými latami. Tak to je ona – rozhľadňa Green Point.
Anglický názov dvíha mnohým turistom žlč, jeho hlavným cieľom je však poukázať na ekologický podtón tejto veže. Energiu na osvetlenie (spúšťa sa aj v noci v prípade zaregistrovania pohybu) si vyrába sama, pričom dolné poschodie ostáva neosvetlené v rámci ohľaduplnosti voči lesným obyvateľom. Výšku celej stavby pocítite nekonečným stúpaním po 145 schodoch, ale aj kývaním celej konštrukcie. To nemusí byť každému príjemné, no umocňuje adrenalín plynúci zo stúpania do neba. A čo výhľad? Ten je jednoducho krásny. Ako na dlani máme Kluknavu, Krompachy, ale aj oveľa vzdialenejšie pohoria, vrátane Vysokých Tatier. Jednoducho výborne zvolené miesto pre rozhľadňu.
Po zídení schodmi nadol stretávam slušne vyobliekaný manželský pár. Čistota jeho šiat mi nejde do hlavy, veď lesné cesty sú teraz plné mlák, hnijúceho lístia a blata. Ich odpoveďou je, že sem prišli autom. Áno, aj to je možnosť. Ako mi však neskôr miestni obyvatelia Kluknavy hovoria, presne z tohto majú obavy. Návštevníci na autách blúdia a ničia aj cestičky, ktoré na to nie sú rozhodne určené. Rozhľadňa by mala slúžiť predovšetkým turistom a dôjsť sem po modrej značke z Kluknavy by nemal byť pre nikoho žiadny veľký problém. Hovoríme totiž o necelých dvoch kilometroch. Bohužiaľ, ľudia sú už dnes takí, vyhliadkové veže ich lákajú, no chodiť sa im nechce. Stačí sa ísť pozrieť na rozoranú plochu pri rozhľadni Čerešenka medzi Chrastným a Čižaticami, kde sú mnohí leniví prejsť aj dvestometrový úsek od cesty.
„Toto je obraz dnešnej doby. Radšej si tu budú rozbíjať podvozky a olejové vane, ako by mali pol hodinky šliapať do kopca,“ reaguje na moju skúsenosť milý pán, ktorého stretávam po zjazde do Kluknavy pred jedinečným múzeom obuvi. Tabuľka na bráničke oznamuje, že múzeum je otvorené na základe telefonickej dohody, no pootvárané okná a prítomnosť tohto pána svedčia o tom, že teraz by to šlo. A naozaj, z krátkej debaty sa dozvedám, že ide priamo o kluknavského starostu Radovana Zimmermanna, ktorý tu čaká na školskú exkurziu. O minútku už prichádzajú pani učiteľky so skupinkou žiakov. Využívam teda starostovo pozvanie a vstupujem dnu.
V múzeu zaujmú dobové artefakty, repliky kožených topánok praľudí, ale predovšetkým izba s obuvou slávnych osobností. Svoju obuv múzeu poskytli vedci, herci i športovci. Ako športového redaktora ma zaujmú predovšetkým topánky hokejistov Miroslava Šatana a Žigmunda Pálffyho, vodnopólovej legendy Romana Poláčika, autentické čižmy Štefana Svitka z Dakaru či lyžiarky Petry Vlhovej. Neprehliadnuteľné sú aj bežecké topánky otca Gombitu, v ktorých absolvoval jeden zo svojich charitatívnych behov skrz Európou a na ktorých sú odrezané špičky.
Návštevu múzea spríjemňuje vtipný výklad pána starostu, ktorého by som prial každej obci. Nadšenie pre históriu a kultúru z neho priam srší a v stručnosti mi prezentuje aj zaujímavé plány pre ďalší rozvoj turistického ruchu v Kluknave. Tajnou túžbou je napríklad oživiť aspoň časť kedysi slávnej papučkárne.
Kluknava však toho ponúka celkovo veľa. Chodníkom osobností a histórie sa dostanete k jedinečnej skale s runovým písmom, priamo v obci sa nachádza zrekonštruovaný kaštieľ a unikátnym dreveným mostom cez Hornád dôjdete až do Štefanskej huty, ktorej historickým skvostom je ruina huty.
No a teraz k tomu všetkému pribudla rozhľadňa Green Point. „Príďte 18. novembra. Budeme ju oficiálne otvárať, pripravíme dobrý guláš,“ lúči sa so mnou pán starosta Kluknavy. Milé pozvanie musím zdvorilo odmietnuť (v daný dátum už mám v kalendári poznačené preteky v skoku na trampolínach), no vrúcne pozvanie s radosťou posúvam ďalej. Objavte Kluknavu, určite neoľutujete. Za seba sľubujem, že sa sem určite vrátim aj s deťmi.
