Východniarka Jana Pitková lieči bolesti duše smútkovým poradenstvom

Vediete Občianske združenie Kolobeh života. Prečo ste sa ho rozhodli založiť a čo je jeho náplňou?

Združenie Kolobeh života sme založili spolu s Majkou Demitrovou a s Ligou za duševné zdravie na čele s Martinom Knutom. Doposiaľ nebola žiadna organizácia, ktorá by sa venovala priamo práci so stratou a konkrétne so smútkovým poradenstvom a smútkovou terapiou. To, prečo sme to začali robiť, je náš vlastný životný príbeh, kedy sme si sami prešli takouto stratou a zistili, že v istom momente sme potrebovali vyhľadať pomoc. Pretože sme nevedeli naložiť so smútkom v súvislosti s tragickým úmrtím.

Aké boli vaše začiatky?

Združenie sme založili v roku 2013 a na začiatku sme sa snažili celé poradenstvo zviditeľniť a zverejniť na webovej stránke. Aby si každý mohol vyhľadať na internete všetky informácie vo svojej intimite a nekontaktnej forme, aby nás nemusel priamo oslovovať, pokiaľ to tak necíti. To bol prvý najdôležitejší krok, a potom sme k tomu pridali konkrétne aktivity prostredníctvom piatich projektov. Za najdôležitejšie pokladám letné terapeutické tábory pre deti a mladých ľudí od 6 do 30 rokov a víkendové pobyty, ktoré organizujeme štyrikrát do roka pre mladé vdovy a vdovcov spolu s ich maličkými detičkami na Podbanskom. Za veľmi zaujímavú a liečivú aktivitu pokladám dramatoterapeutické dielne, ktoré sme v spolupráci s učiteľmi a študentmi herectva Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša začali realizovať v Prešove. V minulom roku vzniklo naše prvé autorské divadelné predstavenie „Päť jazykov lásky“, ktoré sme predstavili verejnosti, a na ktoré som veľmi hrdá, najmä pre úžasnú emóciu, ktorú deti vytvorili. Tohto roku chystáme nové autorské divadelné predstavenie „Čiernobiely svet“.

Čo môžu ľudia na stránke Kolobehu konkrétne nájsť?

Na webovej stránke www.kolobehzivota.sk je poradenstvo v smútení ponúknuté prostredníctvom jednotlivých krokov – čo robiť, keď nám niekto zomrie, kde hľadať pomoc, ako si pomôcť, ako smútiť, ako smútia deti, ako usporiadať rituál poslednej rozlúčky, ako sa naň pripraviť.

Zaoberáte sa smútkovým poradenstvom, čo to presne znamená?

Je to sprevádzanie pozostalých, ktorí nás oslovili v tej najkrehkejšej a najzraniteľnejšej chvíli. A my máme tú česť ich na chvíľku sprevádzať. To sprevádzanie je naša prítomnosť, objatie, rada, čokoľvek, čo potrebujú. A takisto sú to aj možnosti zúčastňovať sa našich aktivít. Napríklad stretávanie mladých vdov a vdovcov je o tom, že sa stretnú ľudia s rovnakou okolnosťou straty. A to, čo sa im udialo, je pre nich tak zbližujúce, že samotné liečenie nastáva už len tým, že tam prídu. I keď na prvom stretnutí vôbec neprehovoria, len sú tam. S tým súvisí aj ďalšia práca Kolobehu, a to je osveta a vzdelávanie. Jednak vzdelávanie ohľadne smútenia a smútkovej práce. A jednak osveta pre verejnosť, ako sa správať ku pozostalým.

Prečo je pre ľudí smútenie takým náročným obdobím?

Smrť sme vytesnili z našich životov za brány nemocníc, už nie je súčasťou našich rodín tak, ako to bolo len jednu, dve generácie pred nami, keď sa zomieralo doma. Telo zosnulého bolo doma aj tri dni a blízki sa mali šancu s ním rozlúčiť. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahových väzieb. Dnes, keď sa všetko deje mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka, tak nám to robí veľmi veľké problémy a vznikajú nám obrovské strachy. To, že sme smrť vytesnili z našich životov, je dôsledkom toho, že tých strachov je oveľa viac. Smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu. Tým, že sme si tým prešli, vieme, aké je dôležité pracovať so smútením a naučiť sa pracovať so stratami. Myslím si, že zomieranie by sa malo vrátiť do rodín a o smrti by sa malo hovoriť už od základných škôl, lebo deti k tomu majú najprirodzenejší vzťah. A to už je ten druhý rozmer – učiť pozostalých, ako sa správať ku svojim blízkym.

Prečo je to potrebné?

Pretože práve to vidieť na pohreboch, že ľudia nevedia, čo majú hovoriť, nevedia, že slová sú tu mnohokrát ubližujúce. Akoby sme nevedeli byť ticho. Máme pocit, že stále treba niečo povedať a hovoríme čokoľvek, buď konvenčné – úprimnú sústrasť alebo frázy a klišé, a čo je najhoršie nevyžiadané rady. A ľudia netušia, že smútiaceho to ešte viac rozjatruje a to nie sú veci, ktoré smútiaci potrebuje počuť. Keď si uvedomíme, že stratu si potrebujeme odsmútiť, a že neexistujú slová, ktoré by nám v tom momente pomohli, stačí vyjadriť podporu. Napríklad povedať, že sme tu pre smútiaceho, kedykoľvek a čokoľvek bude potrebovať. Preto by sa o tom mali učiť deti už od základnej školy. Pretože je aj veľká dilema v tom, či deti brať na pohreby alebo nebrať vôbec, či ako ich pripraviť na smrť a na pohreb.

A je vhodné zobrať dieťa na pohreb?

Pohreb sa nám môže zdať priťažký a nevhodný pre deti, pretože ich nechceme vystavovať takému zážitku. Niektorí dospelí však spätne cítia smútok, že sa ako deti nemohli na pohrebe zúčastniť a majú pocit, že boli z toho akoby vylúčení.

Ako teda dieťa na pohreb pripraviť?

Ak dieťa má záujem zúčastniť sa na pohrebe, je dobré, ak ho na to pripravíme. Preberieme s ním, čo sa na pohrebe bude diať. Je dobré mu vysvetliť, že telo, ktoré sa pochová, už nefunguje, necíti bolesť, nedokáže sa hýbať. Ak dieťa nemá záujem zúčastniť sa na pohrebe, je dôležité to rešpektovať. Ak chce, môže sa so zosnulým rozlúčiť aj iným spôsobom, napríklad doma spolu zapálime sviečku, môžeme si vymyslieť vlastný rituál, zasadíme kvet alebo strom na počesť zosnulého. Deťom môže viac vyhovovať nejaká tvorivá činnosť, môžu nakresliť obrázok, napísať list, niečo vytvoriť na pamiatku. Napríklad koláž zo spoločných fotografií či poviedku o spoločných zážitkoch, aby si zosnulého uchovali v príjemných spomienkach.

Aký je rozdiel medzi smútkom dieťaťa a dospelého človeka?

Deti smútia najprirodzenejšie. Mnohokrát počúvame z rozprávania mladých vdov a vdovcov, že deti ich zachránili. Jednak tým, že sa nemohli zrútiť a úplne opustiť alebo keď sa zrútili, či ráno nemali silu vstať z postele, tak sa museli zmobilizovať kvôli deťom. Videli, ako deti nevedome, intuitívne, prirodzene smútia. Keď to na nich príde, plačú, keď ich zaujme nejaká vec či aktivita, tak sa nechajú do nej úplne vtiahnuť a na ten moment dokážu zabudnúť. Dokážu byť autentickí, žiť tu a teraz, my nie. Myseľ sa nám zablokuje a nie sme schopní sa ponoriť do nejakej činnosti natoľko, aby sme prestali myslieť na to, čo sa nám stalo. Prechádzame rôznymi stavmi a fázami – šokom, popieraním, zlosťou, sebaľútosťou a tak ďalej. A s tými emóciami potrebujeme pracovať, potrebujeme ich prijať, prejaviť sa, ísť s nimi vonku. Napríklad prostredníctvom dýchania, plaču, rôznych arteterapeutických aktivít. Alebo ako to prirodzene robili naši predkovia, vyspievať sa zo žiaľu.

Zvládajú smútok ženy na rozdiel od mužov ťažšie, alebo to všetko závisí od osobnosti človeka?

Smútenie je tak individuálna záležitosť, že vôbec netušíme, čo to s nami urobí. Hlavne, ak hovoríme o nečakanej smrti. Aj keď očakávaná smrť je stále len smrťou a v konečnom dôsledku je to rovnako ťažké. Ale nečakaná smrť o to zvlášť. Človeku sa akoby v tom momente zrúti svet. A do toho vstupuje dispozícia človeka, jeho povahové vlastnosti, vzťah so zosnulým, vzťahy v rodine. Je to veľmi individuálne, čo sa potom ukazuje v dynamike rodinných vzťahov. V mnohých prípadoch smútenie veľmi naruší vzťahy v rodine, pretože každý smúti individuálne, a tým pádom jeden smútiaci nerozumie tomu druhému. Mnohokrát sú tam pocity viny, krivdy alebo obviňovania, že ten druhý nedostatočne smúti a tak ďalej. Bolesť každého tak obnaží a izoluje, že smútiaci má pocit, že mu nikto nerozumie.

Vyhľadávajú vás ľudia sami z vlastnej iniciatívy?

Pokiaľ o nás počuli alebo si zadajú do internetového vyhľadávača kľúčové slová ako smútok, smútkové poradenstvo, smrť , tak ich to už navedenie k nám. Potom sa nám ozývajú mejlom alebo zatelefonujú. Mnohokrát poradenstvo prebieha po telefóne alebo mejlom, prípadne je to individuálne stretnutie alebo účasť na víkendovom pobyte. Všetko je bezplatné.

Prežívate príbehy ľudí s pozostalými alebo sa snažíte od všetkého odosobniť?

Tým, že som si prešla veľmi komplikovaným smútením, tak sa ma samozrejme táto téma vždycky dotýka. A ja na tú chvíľu som s nimi v smútku. Ale dnes už viem, že každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote. A v konečnom dôsledku je každá bolesť posilňujúca a transformujúca. Tento postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie. Pretože na konci smútenia je dar „nálezu“, že už sa nemusia báť, a že už vedia, ako pracovať so stratou. Vedia, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame je, že už nemáme strach pred neznámym a tým, že to neprežijeme. Vieme, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť.

Aké sú vaše rady pre smútiacich?

Pre mňa sú najzmysluplnejšie štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť , uvedomiť si, ako je na tom a pochopiť, či má odsmútené. Prvou úlohou je prijať smrť. Prijať, že sa to stalo. V tom nám veľmi pomáha rituál poslednej rozlúčky, kde si uvedomujeme konečnosť a neklameme sa, že náš blízky je len niekde na služobnej ceste. Druhá, veľmi dôležitá úloha je, dovoliť si smútiť. To znamená, vstúpiť do smútku, nosiť napríklad čierne oblečenie, ak to potrebujeme. Je to spôsob ako ukázať okoliu, že teraz sa nemáme chuť smiať, komunikovať a chceme byť sami. Takisto hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von, nielen plačom, ale aj fyzickým pohybom, či rôznymi formami arteterapie. Mnohí ľudia sa z toho vyspievajú, vypíšu, vymaľujú. Takže dovoliť si smútiť, nepotláčať to, nejsť hneď do roboty a tváriť sa, že sa nič nestalo. Tretia úloha je dovoliť si začať žiť nový život popri smútení. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný. A posledná štvrtá úloha smútenia je, vytvoriť si nejaké rituálne miesto, oltárik, hrob na cintoríne, spomienkovú knihu, ktoré vyhradíme zosnulému. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život.

Je v poriadku, keď si vdova alebo vdovec nájde po čase nového partnera?

Práve pri práci s vdovami a vdovcami vidíme, že si nedovolia mať ďalší vzťah. Štvrtá úloha spočíva v uvedomení, že nášho zosnulého nezradíme, len mu vytvoríme nový priestor v našom živote, ktorý bude večnou spomienkou. Nie zabudnutím, nie tým, že by sme ho zradili, ak si vytvoríme nejaký nový vzťah. Toto je veľmi dôležité. S tým majú ľudia problém, pretože majú pocit, že si už nemôžu dovoliť mať ďalší vzťah. Samozrejme to potrebuje čas. A času si doprajme, koľko chceme a potrebujeme. Ale naša transformácia spočíva v tom, že si dovolíme dávať lásku bez podmienok a slobodu každej bytosti v našom živote. Čiže dovolíme ľuďom odísť z nášho života, ale hlavne to isté doprajeme sebe. Dovolíme si rovnakú lásku bez podmienok a slobodu ísť ďalej pre seba.

Baví vás táto práca? Beriete ju možno ako také poslanie?

Dnes je najzmysluplnejšie pre mňa hovoriť o týchto veciach, hovoriť o možnosti premeny každého. Pretože celý život niečo strácame a čakajú nás dve najväčšie straty – strata mladosti a zdravia. Samozrejme, keď sa toho dožijeme. Telo starne, i keď my sme si dnes vymysleli ilúziu a hru na mladosť, šťastie a úspech. Naše instagramy a fejsbuky ukazujú len jednu polaritu nášho žitia. A táto pasca, ktorú sme si na seba vymysleli, raz každého dobehne. Hovoriť ľuďom aj o tej druhej polarite mi práve v súčasnosti dáva zmysel. Najmä kvôli rovnováhe, ktorá je princípom Vesmíru a všetko, čo neprijmeme nás v živote bude dobiehať ako tieň. A tiež kvôli strachu zo smrti, aby sme od nej neutekali, nevyhýbali sa jej, aby sme sa nehrali, že nie je v našich životoch, aby nás prestala desiť. Prijímať neistoty života a nebrániť sa zmenám je také dôležité, že keby sa ľudia tomu začali vedome venovať a učiť, táto spoločnosť by bola oveľa zdravšia.

Prednedávnom ste získali za svoju prácu Ocenenie Slovenka roka. Čo to pre vás znamená?

Už len nominácia bola pre mňa prekvapením. To, že si nás všimli a nominovali mňa, aj keď naša práca je kolektívna. Ale tu nejde o osoby, najdôležitejšia je myšlienka, misia toho, čo robíme a čo sa snažíme vrátiť do našej spoločnosti. Narodenie a smrť by mali byť prirodzenou súčasťou našich životov. Sú to dve najväčšie mystéria života.

Povzbudilo vás toto ocenenie?

Áno, určite ma povzbudilo a potešilo. Veľmi si vážim a ďakujem každému, kto mi poslal hlas. Ale tu nejde o nejaké súťaženie. Všetky ženy, ktoré boli nominované si to zaslúžili. Nehovoriac o tom, že je toľko žien na Slovensku, ktoré sú úžasnými matkami, učiteľkami, úradníčkami, predavačkami, upratovačkami, kaderníčkami, čímkoľvek. To je tak relatívne, kto si zaslúži cenu...

Aké máte ďalej plány so združením?

Plánujeme ďalej pokračovať vo všetkých aktivitách. Čo je pre mňa najdôležitejšie, je nastavenie systémovej pomoci, pretože zatiaľ je to o združení nadšencov. Zháňame peniaze, píšeme projekty, uchádzame sa o granty. Ale fundraising je pre nás veľmi náročný, pretože súkromný sektor, reprezentanti firiem o smrti nechcú počúvať. S tým sa spájajú v našej spoločnosti aj predsudky, že keď budeme o smrti rozprávať, tak si ju na seba pritiahneme. Takže sú to skôr jednotlivci, ktorí pochopili zmysluplnosť našej práce a podporujú nás zo svojho vrecka. V posledných dvoch rokoch nám veľmi pomohla Nadácia pre deti Slovenska, z ktorej sme dostali grant. A potom nadácie viacerých bánk. Tu sa nám mnohokrát sťažuje situácia tým, že grant je iba jednorazový a možností na Slovensku nie je veľa. Preto najdôležitejšie je, aby časť nákladov prevzal na seba štát, lebo takto to dlhodobo neudržíme.

Na čom presne stroskotala pomoc od štátu?

Štátna pomoc sa sústredí len na systémovú finančnú pomoc viacerými príspevkami. Pravdepodobne zatiaľ nebol vyvíjaný tlak, aby si štát uvedomil, že strata blízkeho nie je len o finančnej pomoci, aj keď tá je tiež veľmi dôležitá. Vdovský príspevok určite nie je dostatočnou starostlivosťou. Pritom agenda smútkového poradenstva je zaparkovaná na ministerstve zdravotníctva už od roku 2006. V koncepcii zdravotnej starostlivosti sa definuje starostlivosť o rodinu, ktorej cieľom je predchádzať psychickým ochoreniam, ktoré vznikajú z nespracovaných zážitkov a straty blízkeho človeka. Stres súvisiaci so smrťou blízkeho človeka je jeden z najvýraznejších spúšťačov veľmi ťažkých duševných a fyzických chorôb, a preto je veľmi dôležité, aby štát túto oblasť nezanedbával.

Čo by ste urobili ako prvé, keby vám podal štát pomocnú ruku?

To najpodstatnejšie je osveta a vzdelávanie v tejto oblasti, možnosť pokračovať v našich aktivitách a sieťovanie organizácií, ktoré súvisia a pracujú so smrťou. Pretože aj zomieranie, aj rituály poslednej rozlúčky veľmi úzko súvisia a ovplyvňujú smútenie. Spolu s Ligou za duševné zdravie sme v minulom roku začali s touto prácou, bohužiaľ, momentálne zápasíme s finančným zabezpečením pre naše aktivity. Mať možnosť vytvoriť informačnú kampaň, aby sme ľuďom pomohli v novom vnímaní smrti a hodnôt života, aby naša spoločnosť bola zdravšia, považujem za najzmysluplnejšie.

Autorka: LEA HEILOVÁ