Východniarka Nikola precestovala štyridsať krajín sveta, na domovinu ale nedá dopustiť

Dvadsaťosem ročná východniarka plná energie je „studnicou“ zážitkov a inšpirácií. Kus Európy precestovala ešte kým aktívne hrala basketbal. Po tom, ako ukončila kariéru a úspešne absolvovala vysokú školu, si nevedela nájsť prácu a tak sa za ňou vydala do Švajčiarska. Keď si čo-to zarobila, kúpila si letenku do Panamy. Ako hovorí, ani nevie prečo, no odvtedy cestuje.

„Cestovanie ma tak veľmi očarilo, že už ma nepustilo a v podstate cestujem celý čas. Zatiaľ to robím tak, že niekde som, pracujem, potom dám výpoveď a odídem, až kým sa mi neminú všetky peniaze,“ priblížila Prešovčanka Nikola Ciulisová.

Chcela by vidieť všetko, no zatiaľ ju najviac očarila Ázia. Aj keď jej návštevu pôvodne nemala v pláne. Rozhodlo však niekoľko fotografií, ktoré jej ukázal kolega. „Na fotkách to vyzeralo super, a keďže som už mala v hlave chrobáka, išla som jednosmerne do Bangkoku. Vedela som že mám nejaký badžet, že si hneď nemusím kupovať spiatočnú letenku. Predtým som si vyhľadala informácie, čo by som chcela navštíviť, napríklad džungľu na Sumatre. Postupne som prešla Thajsko, Indonéziu, Filipíny, potom som sa vrátila do Thajska, tak som bola vo Vietname, Kambodži, Malajzii a na tri týždne som si odskočila do Austrálie. Vietnam som si prešla na motorke,“ spomína Nikola a dodáva, že v Indonézii sa niekedy cítila ako celebrita. V tom čase mala ešte dlhé blonďavé kučeravé vlasy, čo priťahovalo oči zvedavcov a viacerí sa s ňou chceli fotografovať.

Ako dlho sa na danom mieste zdrží, závisí od víz. Mesiac strávila aj na Malorke, tri a pol mesiaca na Bali. „Neskutočne sa mi tam páčilo. Je ťažké si vybrať, ale na celej Ázii sa mi páči energia, ktorá tam je. Je tam tiež neskutočná príroda, vysmiati, spokojní, šťastní a pozitívni ľudia. Pritom je tam jednoduchší život.“

Keď sa povie Bali, väčšina si povie, že je to príliš drahé miesto na oddych. Podľa Nikoly ale samotné cestovanie nestojí „majland“. Do Ázie odchádzala so sumou 6000 eur a bola tam rok. Medzitým si stihla pozrieť aj Austráliu, aj keď ako hovorí, tá je o niečo finančne náročnejšia. Na cestách pritom nepracovala, maximálne sa venovala dobrovoľníctvu. Vypomáhala s deťmi v škole alebo sa na farme starala o slony, ktoré boli už, ako to nazýva, „na dôchodku, lebo turisti sa veľa vozili.“

„Keď som robila dobrovoľnícke práce, mala som ubytovanie zadarmo. To je taký štýl work - away . Pomáhaš niekde, dajme tomu štyri hodinky a máš ubytovanie zadarmo, teda spíš na zemi. Alebo skôr môžeš spať na zemi,“ hovorí s úsmevom.

Vo vietnamskom Hanoji bol pre ňu najväčší šok doprava. „Na križovatke bolo asi milión motoriek, na ktorých boli celé rodiny, aj s kozou, ovcou a tak, a nevieš čo máš robiť. Len sa pomaličky posúvaš. Aj životný štýl je tu úplne iný. Človek keď to nezažije, tak nepochopí. Pre mňa to bolo celé magické, neboli tam striktné pravidlá, že toto musíš, toto nemôžeš. Tam si proste žiješ.“

Nikola hovorí, že sa jej ľudia často pýtajú, či sa za hranicami necíti sama. Ona to vidí naopak. „Na cestovaní je nádherné to, že keď chceš, môžeš byť sama a vyhýbaš sa ľuďom. Ideš úplne inde, než všetci. Na druhej strane sa môžeš k niekomu pridať, začneš sa s niekým rozprávať, v ubytovni stretneš skupinu ľudí a ak si sadnete, vymýšľate si plány spolu.“

Cestovať začala sama, no po štyroch mesiacoch na Filipínach stretla svojho dnes už partnera, a tak cestovali spolu. „Keď cestuješ sám, je to úplne niečo iné, si nútený rozprávať sa s ľuďmi, postarať sa sám o seba, spoznáš mnohých priateľov, mne to dalo veľmi veľa. Cestovanie s priateľom to je nádherné trošku inak, to už máte spoločné zážitky. Mala som aj také obdobie, že som s niekým cestovala, stretla som sa aj s kamošom zo Slovenska, ktorý žil rok v Austrálii. Ani neviem, ako sme sa spoznali, bolo to cez nejaké cestovateľské stránky, stretli sme sa na Bali a bolo to milé vidieť človeka zo Slovenska ďaleko od domova. Potom sme sa dohadovali, kde má kto cestu a vymieňali sme si skúsenosti a tipy. Doteraz sme v kontakte,“ skonštatovala sympatická Prešovčanka.

V Ázii vyskúšala aj miestne špeciality. Výrazné a štipľavé chute si pochvaľuje spolu s množstvom ryže a čerstvými ingredienciami. „V Bangkoku je najväčšou atrakciou jesť na ulici Khao San Road. Nájdete tu rôzne červíky, škorpióny, kobylky, hadíky. Ja som veľmi zvedavý človek, chcem vedieť, vidieť, cítiť, počuť, išla som do všetkého. Jediné, čo som nevyskúšala, tak to bola tradícia na Filipínach – jesť embryo vajíčka. To som vizuálne nedala.“

Okrem gurmánskych zážitkov, ktoré boli poväčšine príjemné, k tým naj patrí aj potápanie sa so žralokmi na Filipínach, návšteva chrámov v Thajsku, ryžové polia i pláže. Dostalo ju aj kŕmenie goríl banánmi. Niekedy je ale takým dobrodružstvom aj samotné ubytovanie.

„To som väčšinou riešila cez booking, agodu alebo airbnb. Niekedy som mala dokonca aj klímu, tá sa zíde, ak sa chce človek v tých horúčavách trochu vyspať.“

Ponúk je dosť, no väčšinou rozhoduje cena. „Nie vždy sa fotografia zhodovala s realitou, ale napočudovanie, na Bali sa mi podarilo ubytovať za štyri eurá a bolo to krásne ubytovanie. Inde, napríklad v Kambodži som sa zas zobudila na to, že mi všade po posteli chodili šváby. To bola naháňačka so šľapkou, vtedy som sa zbalila a odišla,“ spomína dnes už s úsmevom.

Pochvaľuje si aj dormy, čo je zmiešané ubytovanie. „Bolo to najlacnejšie riešenie, vyšlo zhruba na dve, tri eurá na noc. V izbe nás bolo niekedy šesť dievčat a spali sme na poschodových posteliach. Bolo to fajn aj preto, že sme sa porozprávali a na niektoré miesta sme potom vyrazili spolu.“

Spoznávanie krajín nie je len o zážitkoch, ale aj o nejakom uvedomení si mnohých vecí. Nemilo môžu prekvapiť kopy odpadu. Áno, aj na krásnych plážach stretla deti, ktoré sa hrali s kúskom plastu a naokolo boli plastové hory, s ktorými sa príroda musí pasovať stovky rokov. Na indonézskom ostrove Lombock zas deti po pláži predávajú náramky, čím pomáhajú rodine a takto si zarábajú aj na učebnice či školské uniformy.

„Potom si uvedomujem, aké som mala bezproblémové detstvo, ako som mala všetko. Bolo o mňa postarané, mala som kde spať. Vtedy ďakujem rodičom a niekedy ma až pichne pri srdci, aké som ja nevďačné decko.“

To, čo je niekedy samozrejmé, tak ale v skutočnosti až také jednoduché nie je. „V Ázii sú také tety, ktoré si privyrábajú tým, že vám vyperú. Takto som jednej z nich dala všetky svoje veci, nechala som si len plavky, ktoré som mala na sebe. Keď som mala na druhý deň všetko čisté a voňavé, hneď som písala domov, že si to budem viac vážiť, lebo človek to len tak hodí a berie to tak, že veď mamka navarí, operie. Ale aj vďaka cestovaniu si vážim také veci ako čisté oblečenie, teplá voda, mäkká posteľ a žiaden komár. Aj keď, človek je na chvíľu naspäť v Európe a už je opäť rozčičíkaný,“ smeje sa Nikola.

Naopak, Amerika sa s ňou veľmi nemaznala. Napriek tomu, že USA je pre mnohých snom, pre ňu to bola skôr cesta za známymi, ktorých spoznala v Paname, a túžba zdokonaliť sa v angličtine. V Chicagu bola ale len štyri hodiny. Stopka prišla už na hraniciach, kde ju otočili späť a zrušili jej ESTA víza.

„Vybrali si ma z davu, keď som išla cez pasovú kontrolu. Pýtali sa ma, čo chcem v štátoch robiť, neverili mi, že idem navštíviť známych, mysleli si, že tu idem načierno pracovať, aj keď som im vravela, že im môžem dokladovať, že financie na užívanie si krajiny mám aj bez toho. Napriek tomu mi víza zrušili, prešetrili môj prípad a poslali ma domov. Bolo to nepríjemné, ale je to skúsenosť.“

Amerika síce nevyšla, ale za to si pozrela Austráliu. Konkrétne okolie Gold Coast pri Brisbane, kde má rodinných známych. No, ako hovorí, za ten čas sa krajina nedala úplne spoznať, aj keď je tam pokoj a všetko tam funguje.

„Povedala by som, že je to taká šťastná Európa alebo kultivovaná Ázia. Je tam veľa slnka. A krásni chlapi na surfe,“ dodáva so smiechom. „Všetci tu vyzerajú šťastní a robia si čo chcú. A žijú tu veľmi zdravo. Každý deň som videla, ako ľudia behajú, surfujú. Aj tu som bola v takom kultúrnom šoku, lebo po trištvrte roku v Ázii, kde nič nie je na čas a doprava je hrôzostrašná, som prišla na miesto, kde všetci dodržiavali nejaké pravidlá.“

S cestovaním prichádzajú aj kontakty, ktoré prinášajú i ďalšie cestovateľské príležitosti. „Už viem, kde môžem prespať na Filipínach, kde na Bali. Mám veľa kamarátov, a tým, že som niekoľko mesiacov cestovala sama, som spoznala neskutočné množstvo ľudí z rôznych krajín. Napríklad z Kanady, Afriky, Nového Zélandu, Austrálčanov, Portugalčanov. Je to dobrý pocit, keď viem, že ak do tých krajín niekedy pôjdem, môžem sa im ozvať, rozšíril sa mi okruh priateľov aj na mape.“

Zo skúseností ale hovorí, že ani niektorí Európania nevedeli kde je Slovensko. „Väčšinou som potom hovorila, že som zo strednej Európy,“ vysvetlila Nikola.

Čo sa týka komunikácie, vždy si kupuje aj lokálnu SIM-kartu, nielen kvôli číslu, ale najmä kvôli internetu, teda online mapám a rezervovaniu si ubytovania. A na škodu nie je ani naučiť sa základy v jazyku tej ktorej krajiny, pretože príbehy lokálnych ľudí sa dozvie najmä vtedy, nie každý totiž vie po anglicky.

„Na ostrove Sulawesi som bola asi jediná zahraničná beloška, vtedy som bola nútená naučiť sa zopár slov po indonézsky. Naopak, v Thajsku, na miestach, kde je veľa turistov, tam sa už aj obchodníci naučili niekoľko slov po slovensky.“

Napriek tomu, že si užíva chvíle keď je na ostrove sama s cudzími ľuďmi, vždy sa vráti domov. „Je to domov. Je to môj domov, ja to tu milujem. Mám tu rodinu, kamarátov. Proste Šariš. Milujem slovenskú prírodu, hrady, prejsť sa Vysokými Tatrami, našimi kopcami - to cítiš, že je niečo iné. Nikdy by som to nevymenila ani za Áziu.“

A nemyslí si, že život na Slovenku je čierno-čierny. Podľa nej niekedy možno treba popracovať sám na sebe a keď na niečom človek maká a váži si veci, to dobré príde. Ako príklad dáva Ázijčanov, ktorí sú podľa nej veľmi skromní.

„Oni nemajú skoro nič, ich životná úroveň je nízka, ale rozdelia sa so všetkým, pomôžu, poradia, dajú ti najesť a napiť, ak vidia, že si hladná a smädná. Keď sa mi pokazila motorka, jedna rodina ma vzala k sebe domov a nechala ma tam prespať. Síce som sa bála, či sa ráno zobudím, ale správali sa ku mne ako k svojej dcére. Žijú skromne, no sú šťastní.“

Navštíviť by chcela aj Afriku, zatiaľ bola len v Egypte v Káhire, kamarátke na svadbe „Chcela by som ale vidieť aj takú pravú surovú Afriku, ale ak mám byť úprimná, zatiaľ až taká odvážna nie som, možno ak by sme išli nejaká skupinka ľudí. Uvidíme.“

Vybrať krajinu, ktorá sa jej z tých desiatok navštívených páčila najviac a odporučila by ju, je podľa nej veľmi ťažké. Určite ale odporúča ísť a vidieť všetko na vlastné oči. „Na konci dňa, keď sa už všetky emócie vstrebali a sedím na terase s čajom v ruke a sledujem ľudí na vôkol, si vždy pomyslím, aký je tento svet krásny a pestrofarebná, chutný a voňavý a mám neskutočné šťastie, že ho môžem každý deň objavovať a vychutnávať si ho,“ uzavrela východniarka Nikola Ciulisová.

Autorka: DIANA SEMANOVÁ