Pochádza z malého mestečka, ale učarovalo jej veľkomesto. Vždy sa rada vracia domov na svoj rodný Spiš, ale aj do metropoly východu, kde počas štúdia na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča žila niekoľko rokov.
23-ročná rodáčka zo Spišskej Belej už niekoľko rokov žije v Bratislave. Spočiatku chcela študovať herectvo, no vietor ju síce zavial na Divadelnú fakultu VŠMU, ale na odbor Divadelná veda. Paula Lopatovská sa však už po strednej škole ukázala na doskách, ktoré znamenajú svet a dnes hviezdi na televíznych obrazovkách. Ako sa teda u nej zrodila myšlienka venovať sa herectvu?
„Ja vlastne ani netuším, kedy a kde vznikol tento nápad, nejaká idea. Viem, že na základnej škole ku mne jedného dňa prišla spolužiačka, že chodí na divadelný krúžok, či nechcem aj ja. A zrazu tam som prišla do styku s divadlom a s herectvom a odtiaľ ma to tak nejako vtiahlo do tohto sveta. Zrazu prešli asi dva roky a mala som si vybrať strednú. Popri tom ma ešte bavili kone, takže som uvažovala, či veterina alebo agropodnikanie. Potom mi napadlo, že by som skúsila možno herectvo, tak som začala hľadať, bádať, kde sa niečo také vyučuje a našla som konzervatórium. Pôvodne som sa chcela hlásiť do Banskej Bystrice, potom som našla Konzervatórium Jozefa Adamoviča, tak si hovorím, že to je bližšie ako do Bystrice a prihlásila som sa. A tak to so mnou nejako išlo od momentu, ako som sa prihlásila do divadelného krúžku, tak som začala divadlom žiť a v Košiciach na Exnárovej sa to ďalej rozvíjalo,“ zaspomínala si Paula.
Po maturite skúšala šťastie aj za hranicami, no napokon vyhralo Slovensko. Do veľkého sveta šoubiznisu sa však nedostala mávnutím čarovného prútika.
„Prvý rok to bola prioritne Bratislava a Praha, myslím. Na strednej som pokračovala v piatom a šiestom ročníku, čiže popri piatom som ešte skúšala Brno a Bratislavu – to opäť nič. A potom v šiestom ročníku som išla na Divadelnú vedu. Takže šiesty ročník som absolvovala externe v Košiciach a začala som prvý ročník na vysokej škole v Bratislave. Keď sa na to spätne pozriem, netuším, ako som to zvládala. Pamätám si, že pondelky a piatky som mala školu v Košiciach a utorky, stredy a štvrtky v Bratislave. Štvrtok, keď mi skončila posledná prednáška, tak som nasadla na prvý vlak, aby som išla domov. V piatok som išla do Košíc, potom naspäť a potom v pondelok ráno som išla z domu do Košíc, aby som tam bola dve hodiny a išla som odtiaľ naspäť do Bratislavy. Bolo to zaujímavé obdobie. Netuším ako sa to dalo zvládnuť, ale dalo sa to,” zamyslela sa mladá herečka.
V Bratislave sa už za niekoľko rokov udomácnila, no ako sama hovorí, domov sa vždy rada vracia:
„Keď som prišla do Bratislavy, už som na život pozerala inak. V Košiciach som sa sústredila na školu a neužívala som si život mimo školy a povinností. A potom v Bratislave – samozrejme, škola je stále prioritou – ale zrazu som objavovala život veľkomesta. Košice mám stále rada, je to tu nádherné, ale Bratislava je podľa mňa živšia, človek sa neustále ponáhľa. Potom, keď prídem do Košíc, je to taká nostalgia, človek sa zastaví a vie sa porozhliadnuť okolo seba.“
Napriek tomu, že Paula plánovala študovať herectvo, divadelnú vedu si zamilovala.
„Zaujalo ma, že sú tam dejiny slovenského, českého a svetového divadla, mali sme čítať knihy, čo ma tiež zaujalo, pretože veľmi rada čítam. Už na strednej ma zaujímali teoretické predmety ako rozbor drámy a dejiny divadla. Teraz končím bakalárske štúdium a stále uvažujem, že sa môžem hlásiť aj na magisterské, ale nejde mi o to, aby som vyšla z VŠMU s vyštudovaným herectvom. Ale škola pre budúcich hercov a umelcov otvára dvere do divadla. Mala som možnosť účinkovať v košickom Národnom divadle v inscenácii Liliom, ale ďalej je to o šťastí. VŠMU dáva viac možností divadlu, lebo do televízneho či seriálového herectva sa vie dostať každý tretí,” myslí si mladá herečka.
Aké je to teda pre ňu stáť na javisku a aké pred kamerami?
„Mám pocit, že filmové alebo televízne herectvo je omnoho ťažšie ako to divadelné. Sú tam kamery, zvukári, nie je to podľa mňa až také intímne ako v divadle. Za kameru sa nevieš skryť, je priamo na tebe a sníma všetko. V divadle si divák v piatom rade nevšimne, že si sa zasmiala, ale kamera to všetko vidí. Pri kamere musíš byť prirodzený – síce aj v divadle – ale tá kamera si to vyžaduje.”
Mladá východniarka si ide nebojácne za svojím snom. No ak by sa v budúcnosti neživila herectvom, v hereckej brandži by určite chcela ostať?
„Tento odbor je veľmi blízky dramaturgii. So študentmi réžie a dramaturgie máme spoločné predmety. Keď to zjednoduším, tak dramaturgia je veľmi podobná divadelnej vede, plus oni majú praktické predmety, sú na skúškach a vytvárajú inscenácie priamo na škole s režisérmi a hercami. A my zas máme kritiku, chodíme sa pozerať na inscenácie a píšeme k tomu kritiku a recenzie,“ hovorí Paula.
V týchto dňoch ju môžete vidieť na obrazovkách v obľúbených denných seriáloch. Jej herecká púť pred kamerami sa začala iba nedávno a už má za sebou niekoľko hlavných aj vedľajších postáv. Pri prvých dňoch pred kamerou ju však čakalo hektické obdobie.
„Ešte počas strednej školy som sa zaregistrovala do rôznych kastingových agentúr. Od jednej mi prišla správa, či by som si nechcela vyskúšať kasting do seriálu Pán profesor, vtedy sa natáčala asi piata séria. A potom mi prišla správa, že si ma vybrali. Bolo to hektické, lebo sme mali začať točiť na začiatku leta. A ja som mala v pondelok absolventské skúšky z herectva, ktoré som spravila a hneď v ten deň mi volali z produkcie seriálu, že sa im zmenil plán a že by ma potrebovali na druhý deň. Mala som síce čas, ale mali sme skúšať, pretože v stredu som mala absolventské skúšky zo spevu a tanca. Bola som v Košiciach, ale sľúbila som, že prídem. A zaujímavé bolo, že v ten deň mi poslali scenár,“ spomína si Paula.
Ako sama hovorí, čo čert nechcel, na pľaci sa v tomto chaotickom období mala stretnúť s jedným z najlepších slovenských hercov:
„Mala som točiť obraz, ktorý mal tri, štyri strany. A tá postava bola v situácii, kedy sa to v nej vnútorne bije a je tam bod zlomu. Takže bolo veľmi zaujímavé, keď som ráno prišla na pľac a predstavila sa Tomášovi Maštalírovi. Keď videl, že som rozhádzaná a že to zo stresu nejde, tak mi vedel pomôcť a povzbudiť ma. Keď máš vedľa seba ľudí, ktorí ti pomôžu zabudnúť na stres, tak je to ľahšie.“
Po čase však prišli ďalšie príležitosti a Paula sa objavila v ďalších dvoch seriáloch na rovnakej televíznej stanici. V týchto dňoch ju môžeme vidieť v úlohe Martiny v dennom seriáli z 80. rokov. Atmosféru na pľaci si mladá východniarka pochvaľuje:
„Tým, že to je denný seriál, tak mám do mesiaca do 15 filmovacích dní. S partiou sme tam skoro stále, niekedy aj od rána do večera. Takže je to iné, ako keď napríklad točím Dunaj, mám iba epizódnu postavu a objavím sa v niekoľkých častiach, tak tam prídem dvakrát alebo raz za mesiac,“ porovnáva herečka.
V tomto seriáli je aj ďalšia hlavná postava Adriána Brnčalová z východu, ktorá takisto vyštudovala košické konzervatórium, takisto Prešovčan Kristián Baran, Kristína Sisková z Popradu, ale napr. aj herecké esá ako Vlado Kobielsky, Gabika Dzuríková, Zuzana Tlučková, Anna Jakab Rakovská, Peter Nádasdi či Eva Pavlíková. Dobrá nálada je tak aj podľa Pauly na natáčaní zaručená. Aká je ale jej postava?
„Ja sa smejem, že sa mi ľahko hrá a ani ju v podstate nemusím hrať, lebo má veľmi mne blízke vlastnosti a charakter. Áno, občas je naivná a zbrklá, čo ja úplne nie som, ale jej humor a nadhľad na svet a problémy – to máme spoločné. Takže mne táto postava veľmi sadla a ľahko sa mi hrá. Nemusím sa prekonávať a hľadať emócie, lebo zo mňa idú prirodzene.“
Paula Lopatovská v tomto období ešte iba štartuje hereckú kariéru. Jeden sen sa jej tým pádom už splnil, no spýtali sme sa jej aj na to, akú postavu by si chcela zahrať.
„Mám veľmi rada drámu. Moja najobľúbenejšia je Hedda Gablerová, ju by som chcel stvárniť. Ponúka veľmi širokú škálu toho, čo žena v sebe dokáže niesť, s čím sa musí stretávať alebo bojovať. Na strednej bol môj sen zahrať si na doskách Slovenského národného divadla. Ale asi nemám nič také vysnívané, som rada za to, čo je prítomné,“ uzavrela Paula.
„Herectvo ma vnútorne napĺňa a aj teraz, keď sa ma niekto opýta, čo iné by som robila, tak poviem, že neviem, lebo asi nič iné neviem ani robiť. Ale cítim to tak, že cez herectvo predám ľuďom niečo a veľmi ma baví aj analyzovať postavy a precítiť ich život. Takže nechcem byť prioritne slávna herečka, vôbec. Napĺňa ma to umenie.“