Keď sa včera ráno opreli slnečnú lúče do našej spálne, bežala manželka vyťahovať plavky. Okej, horúčavy sú už minulosť, ale babie leto predsa len dorazilo a po upršanom období je tu počasie, na ktoré čakali všetci cyklisti. Ideálne pre návštevu nášho posledného bodu Vrchárskej koruny Abova 2022 – Bradla.
Reč bude o dominantnom kopci viditeľnom priamo z Košíc. Okrem hubárov ho v posledných rokoch vyhľadávajú aj fotografi. Môže za to predovšetkým známy parádny záber Mila Vassa, ktorý trpezlivo pokúšal šťastie, až napokon trafil ten správny deň s dokonalými podmienkami. Výsledkom bola fotografia metropoly východu s Vysokými Tatrami v pozadí. Áno, takýto pohľad sa z Bradla ponúka. Musíte mať však naozaj veľké šťastie. Ja som tam už párkrát bol, no hoci som videl Košice i Tatry, viditeľnosť nebola nikdy dokonalá a smog či opary hrali proti mne. Navyše, s mojim mobilom by som toho asi aj tak veľa nenarobil. Pre inšpiráciu tak na úvod ponúkam krásnu fotku výborného košického fotografa...
Poďme ale pekne po poriadku. Na vrchol Bradla vedie iba jedna cyklistická cesta – z Veľkej Márovky. Ako sa tam dostať? Ja volím spravidla klasickú cestu zo Slanského sedla, alternatívou sú ťažšie lesné výstupy zo Skároša či Vyšnej Myšle. Tie si tentoraz spomenieme na spiatočnej ceste.
Štartujem teda z Košíc a do Slanského sedla sa pachotím nepríjemným tiahlym stúpaním z Bohdanoviec cez Rákoš. Iste, tento úsek je pomerne stresujúci, pretože niektorí vodiči áut frustovaní z trčania v zápche na Jazere sa tu snažia dohnať časové straty a lietajú ako blázni. Po dosiahnutí vrcholu stúpania pred Slancom ma obleje pot. Hasiči, sanitka, polícia. Nie, bohužiaľ nejde o zložky, ktoré mi prišli zatlieskať k vrchárskemu výkonu. Krížom cez cestu stojí rozbité auto a ja si v duchu hovorím, že som mal šťastie. Ak by som tu prechádzal o pár minút skôr, možno by som bol jeho obeťou. Ak sa teda chcete vyhnúť podobným stresom, dopravte sa na parkovisko v Slanskom sedle autom, prípade si cestu skráťte vlakom do Slanca.
Stačí pár metrov a zrazu je všetko iné. Ruch áut utícha, na ľavej strane sa naskytá pekný výhľad na Slanský hrad a odteraz to už bude krásna lesná selanka. Zo Slanského sedla až na Veľkú Márovku vedia kvalitná asfaltka, na ktorej stretnete maximálne hubárov, alebo lesníkov. Prípadne otužilca, ktorý by sa rozhodol, že októbrová voda v Izre by už mohla byť dostatočne studená.
Každopádne, nasledujúcich päť kilometrov mierneho stúpania je skutočným cyklistickým zážitkom. Ten umocňuje jeseňou sfarbená príroda, ako aj machom obrastené skaly, ktoré sú pre Slanské vrchy typické. Tie na niektorých miestach pripomínajú trolov z animovanej rozprávky Ľadové kráľovstvo. Človek len čaká, kedy sa rozhýbu a začnú spievať.
Namiesto malých ušatých postavičiek však v lese stretávam len trojicu mladých hubárov. Na obligátnu otázku či rastú, dvíhajú nad hlavy poloprázdne košíky. „Rastú, ale inde. “ Odpovedajú s úsmevom.
To už sa mi na ľavej strane otvára krásny pohľad na Veľký Milíč a blíži sa smerovník Pod Dobrákom. Už je dobre. Veľká Márovka je na skok a aj nadmorská výška 670 metrov je už celkom slušná. Pravda, vrchol Bradla je vo výške 840 metrov a vyhraté teda ešte nemám.
Ešte minútka a prichádzam na rázcestie Veľká Márovka. Priľahlý drevený altánok volá po oddychu, no síl mám zatiaľ dosť a tak pokračujem k svojmu cieľu. Spomedzi všetkých ciest si vyberám jedinú neznačenú. Čiže asfaltku, ktorá vedie do lesa smerom na sever. Akoby som sa vracal na Slanské sedlo, no tentoraz stúpam lesom vyššie. Asfaltka je stále veľmi dobrá a táto pohoda sa skončí až po príchode k vysielaču.
Tu sa asfaltová cestička mení na lesnú a pokračujem v smere jazdy. Stále rovno, až prichádzam k ráznej ľavotočivej zákrute smerujúceho hore do lesa. Pár metrov ešte skúšam zabrať v sedle, no potom to vzhľadom na stav povrchu cestičky vzdávam a približne 100 metrov potlačím. Neskôr sa lesná zvážnica opäť zlepšuje a z predošlých skúseností viem, že cieľ je už blízko. Stačí sa držať najvyjazdenejšej cestičky, no ak ste tu nikdy neboli, pomôžte si pokojne navigáciou v mobile. Značenie tu totiž nie je žiadne a stratiť sa nie je až taký veľký problém.
Samotný záver stúpania sa odohráva na skalkách a prekážkou je aj spadnutý strom. Stačí však minútku potlačiť a som hore. Bielo-červená triangulačná tyč a na strome osadená tabuľka VKA. Tieto prvky potvrdzujú, že sme na správnom vrchole a môžeme si urobiť vrcholovú fotografiu. Kde je však avizovaný výhľad? No tu veru nie. Určite však nezúfajte a neurobte chybu ako môj kamarát, ktorý sa odfotil a vrátil domov. Ten slávny výhľad tu naozaj nie, no musíme ho nájsť.
840 m n.m., GPS: 48.6140442N, 21.4309531E
Od vrcholovej tabuľky sa teda vraciame pár desiatok metrov späť a na severnej strane sa v diaľke objavia skalné útvary. Presne k nim musíme zabočiť a po nenápadnom, pomerne slabo vyšliapanom chodníčku, postupujeme dole kopcom. Toto už nie je nič pre bicykel a nie je potrebné, aby ste ho zo sebou teperili až k výhľadu. Pokojne ho oprite o skalu, veď tu by ho nemal ukradnúť nikto. Ostáva zostúpiť skalnatým terénom nižšie a dostať sa na miesto, kde neclonia stromy. Zatiaľ čo v marci ma tu vítali stovky snežienok, teraz kľučkujem pomedzi vysoké bedle. Ej, tie by boli dobré vypražené. Ja ich však na bicykli vláčiť nebudem a nechám ich teda inému šťastlivcovi.
Po príchode na výhľadové miesto ma zdraví hubár s neveselým pohľadom. Dáme sa do reči a s povzdychom mi ukazuje plátenú tašku. Na jej dne je sotva pár bedlí a modrákov. Húb veľa nenašiel, no vytúžený výhľad áno. Iste, nie je to ten deň D a Vysoké Tatry sú zastreté oparom. Aj tak však môžeme sledovať Košice a značnú časť ich okolia. Z ruksaku vyberám nemecké pšeničné pivko a ponúkam pána hubára. Keď už je ten Oktoberfest, dajme si pár glgov. Kým sa z lesa vrátime do civilizácie, bude už dávno vyparené.
Čas mám totiž dobrý a niet sa kam ponáhľať. A tak si len sadám na skalu a pozerám na tú krásu. Milý hubár po chvíli vstáva a ide skúsiť šťastie do inej časti lesa. Ja ešte dojem pribalenú desiatu a potom sa vraciam rovnakou cestou na Veľkú Márovku. Odtiaľ naberám smer modrá turistická značka a po pár minútach prichádzam k pekne udržiavanej lesníckej chate Karolka. Ej veru, na tomto krásnom mieste sa už určite varil nejeden divinový guláš.
Z Karolky pokračujem smerom nadol po modrej. Inokedy skvelá cyklocesta však tentoraz ukrýva nepríjemné prekvapenie. Ťažba je tu v plnom prúde a tak na jedno mieste obchádzam pilčíkov a ich lanovku, kúsok neskôr kamióny nakladajúce guľatinu. Ich aktivita sa samozrejme podpísala aj na kvalite zvážnice, ktorá je rozrytá a blatistá. Mal som ísť radšej cyklocestou na Skároš.
Po ťažších úsekoch sa však neskôr cesta opäť zlepšuje a až do Vyšnej Myšle je to parádny zjazd. Ostáva vrátiť sa do Košíc, pričom najbezpečnejšou alternatívou je nejaká z cyklociest mimo hlavného ťahu. Bradlo je za nami a ak ste nám boli počas celej sezóny verní, odfajknutých už máte všetkých 20 vrcholov VKA. Užite si ešte príjemné jesenné počasie a v novembri sa stretneme na slávnostnom vyhodnotení.
