Každý ročník Vrchárskej koruny Abova obsahuje kopec, na ktorý hundre väčšina cyklistov a po jeho absolvovaní sú radi, že to majú za sebou. V roku 2020 to bola Kloptaň, vlani Kobylia hora a tohtoročným favoritom číslo 1 na toto nelichotivé označenie je Osadník.
Ja osobne som tento pocit nadobudol po jeho prvom zdolaní, no to bolo výrazne ovplyvnené marcovými podmienkami spojenými s výdatnou snežnou pokrývkou. Tá mi vtedy neumožnila užiť si plynulú jazdu a moja prvá návšteva vrcholu na hrebeni Volovských vrchov s nadmorskou výškou 1160 metrov bola o tlačení a trápení. Už vtedy som si povedal, že sa sem musím vrátiť počas príjemných letných podmienok a až potom vyrieknem definitívny ortieľ nad týmto vrcholom. Na popud štvorice kamarátov sme tak spoločne urobili v piatok a výsledné hodnotenie je len o čosi priaznivejšie. Tlačiť sme museli aj teraz a samotný Osadník bol rovnaký ako v marci – značne ovplyvnený lykožrútovou kalamitou a skúpy na výhľady. To však neznamená, že by sme tento výjazd ľutovali. Niekedy je totiž cesta krajšia ako samotný vrchol.
Najjednoduchší prístup na Osadník je zo Štóskeho sedla, do ktorého sa dá vyšliapať zo Štósu, alebo zo Smolníka. Dlhšia a náročnejšia je prvá alternatíva, no ja osobne tie serpentíny milujem. Počas nášho posledného výjazdu s priateľmi sme však vyskúšali úplne inú alternatívu a práve tú si dnes predstavíme. Je totiž lesnejšia a obsahuje menej času stráveného v cestnej premávke. Navyše – v rámci samotného záverečného výstupu na Osadník vyžaduje menej tlačenia. Tomu sa totiž nevyhnete tak či onak.
Základom je dostať sa do Smolníka. My sme vzhľadom na limitované časové možnosti zvolili auto, ktoré sme odparkovali na Štóskom sedle a následne sme cyklotúru odštartovali príjemným zjazdom do Smolníka. Priaznivci ekocyklistiky však určite uprednostnia príchod vlakom do Mníška nad Hnilcom. Odtiaľ je to do Smolníka približne desať rovinatých kilometrov, pričom zahrievanie nôh pred blížiacim sa stúpaním uľahčuje nový asfaltový povrch.
V Smolníku nás zaujme stará tabaková fabrika, vozík s rudou a zbíjačkou pripomínajúci banícku minulosť mesta a pomaly naberáme smer Úhorná. Okolo cintorína vychádzame z mestečka smer Rožňava, no približne na polceste k tajchu Úhorná zabočíme na účelovú lesnú asfaltovú cestu. Pre lepšiu orientáciu povedzme, že z hlavnej zídeme tesne za prvým semaforom, ktorý reguluje premávku počas opravy mosta cez potok Smolník.
Už po pár stovkách metrov sledujeme na ľavej strane schátranú horáreň a nasleduje príjemná jazda po lesnej asfaltke Veľkou kotlinou. S priateľmi sa zhodujeme, že to pripomína prejazd známejšou Perlovou dolinou vedúcou z Gelnice na Kojšovskú hoľu.
Na prvom delení ciest mierime doprava a po približne 4,4 kilometroch prichádzame k veľmi peknej horárni, pod ktorou sa vinie Veľkokotlinský potok. Našu pozornosť upútajú dve „kadibudky “, pričom zaujímavejšou je tá staršia s nápisom – šikmé WC na jednom klinci.
Po doplnení kalórií pri horárni pokračujeme v stúpaní, ktoré sa z asfaltového postupne mení na klasické lesné, pričom – tak ako sa dalo očakávať – výškové metre začínajú pribúdať drastickejším spôsobom. Vzhľadom na slušnú kondíciu cestičky to však zvládame v sedle a stále bez potreby tlačenia. Po prechode dvoma výraznými zákrutami prichádzame na ypsilonku a pokračujeme smerom doprava.
Pohľad do mapy hovorí, že táto cesta je dlhšia, ale zaujímavejšia. A naozaj – po chvíli prichádzame na nádhernú lúku a po ďalších pár minútach objavujeme po výjazde z lesa krásny prameň s názvom Zimná voda.
To sme už len kúsok od napojenia na červenú turistickú značku – cestu hrdinov SNP. Tá je klasicky frekventovaná a aj my stretávame zopár SNP-čkárov, ktorí sa rozhodli prejsť Slovensko z Dukly na Devín.
Po červenej prechádzame cez kopec Orlia studňa (1103) metrov a po následnom zjazde ďalšou krásnou lúčkou prichádza záverečná fáza výstupu. Tá je už spojená lesným tlačením, no ide len o pár stoviek metrov a nejde o nič tragické.
V závere už len ostáva prekľučkovať sa mladým porastom a priamo na červenej značke nás stopne smerovník Osadník – 1160 metrov.
1160 m n.m., GPS: 48.6683064N, 20.7338075E
Počasie máme krásne, no samotný Osadník ani zďaleka neponúka také krásne výhľady, aké sme si užili cestou. Tak ako bolo totiž spomenuté v úvode, ide o bývalý les zdevastovaný lykožrútom. Skazu pripomínajú pozostatky stromov pripomínajúce filmové kulisy. V snahe zahliadnuť Vysoké Tatry či Pipitku vyskakujem na najvyšší peň a naskytajú sa mi aspoň aké-také výhľady. V tom však prichádza spása – kamarát vyťahuje z batohu dron. Bzučadlo sa vznáša nahor a my v jeho mobile sledujeme úžasné panorámy. Výsledkom sú jedinečné fotografie, ktoré dokazujú, že hoci je vrchol Osadníka vo fáze opätovného zarastania mladým porastom, jeho okolie je brutálne nádherné.
„Pustím ho až k Pipitke ,“ vraví kamarát s dronom a my len uznanlivo kývame hlavami, že to má teda pekný dolet. Protiľahlá Pipitka je totiž vzdialená približne päť kilometrov. Po pár minútach však dostávame informáciu, že dron stratil signál. Našťastie, táto vecička je taká múdra, že sa vráti ku svojmu majiteľovi automaticky. Netrvá teda dlho a dron je už opäť nad mladými briezkami, pod ktorými popíjame prinesené nápoje.
A keďže sme všetci zástancami okruhov, naspäť k autu nepôjdeme rovnakou cestou. Späť na Štóske sedlo nás dovedie práve kratšia cesta, ktorá je uvedená aj v oficiálnych propozíciách VKA.
Najťažší je úsek medzi Osadníkom a smerovníkom Bodovka (1034 m). V zime som tu absolvoval náročné tlačenie snehom smerom nahor, teraz nám zjazd komplikujú popadané stromy, kamenistý úšust a úzka cesta pripomínajúca ihličnatý tunel. Toto sa smerom nahor vyšliapať v sedle nedá – súhlasia moji parťáci.
Pri Bodovke stretávame ďalších štyroch SNP-čkárov, ktorí pôsobia poriadne unavene. Pred stúpaním na Osadník preto volia oddych a vyťahujú plynové variče. Zo srandy ich žiadame o trenčiansky párok s fazuľou, no v skutočnosti ich určite nechceme oberať o ťažko vláčené zásoby jedla. Nás už totiž čaká iba jednoduchých 9 kilometrov na Štóske sedlo.
Cestou nadol príjemnou lesnou cestou nás nútia zastaviť dve nádherné výhľadové miesta a krátko po prechode okolo turistického smerovníka Skorušina (rovných 1000 metrov) sa necháme malou odbočkou do lesa zlákať k ďalšej peknej lesníckej chate s altánkom.
Po návrate na červenú značku sa pri ďalšej studničke pri ceste zdravíme s ďalšou dvojicou SNP-čkárov. Z rozhovoru s mladou manželskou dvojicou sa dozvedáme, že doma nechala tri deti, o ktoré sa počas ich putovania stará ochotný brat. Vodu z prameňa naberajú s radosťou, ako by išlo o ten najchutnejší nápoj na svete. V duchu sa už však tešia na návštevu smolníckej reštaurácie.
V závere našej cesty ešte zdravíme známeho bežca a člena Diamantového klubu MMM Jozefa Sciranka. Ako nám počas krátkej debaty prezrádza, tieto končiny sú pre neho ako pre člena Spartaku Medzev dôverne známe a v rámci tréningov ich pobehal zo všetkých strán.
Vraciame sa na Štóske sedlo a záverečný verdikt päťčlennej skupinky je jednoznačný – Osadník stál za to, no nejde o vrchol, ktorý by sme túžili zdolávať viackrát ročne. Raz sa sem určite vrátim, no na rok 2022 mi dva výjazdy na toto miesto stačili.
