Súčasťou Vrchárskej koruny Abova je každoročne aj okruh zložený z viacerých menej náročných bodov. V predošlých troch rokoch išlo o Hornádsko-Olšavský, Severovýchodný a Južný okruh. Rok 2023 zavedie cyklistov na sever od Košíc a organizátori tentoraz poriadne pritvrdili. Na štyridsať kilometrov totiž naskladali hneď niekoľko slušných vrchárskych prémií.
Ružínsky vrchársky okruh je vskutku náročný, no cyklistov zavedie na miesta, ktoré predtým s veľkou pravdepodobnosťou nepoznali. Chatu Zálom, vyhliadku Roveň či Koňovu skalu totiž poznajú len naozaj pravidelní návštevníci košického okolia.
Poďme ale pekne po poriadku. Prvým bodom dnešného okruhu bude rázcestník Findoráková. Ten je pre košických cyklistov určite známy, nachádza sa totiž na okruhu spájajúci Jahodnú a Čermeľské údolie. Štartovať teda možno z Čermeľa, pričom na Findorákovú nás privedie populárna cesta vedúca okolo golfového ihriska. Kvalitný asfalt sa od smerovníka Baba lúka poriadne zodvihne a neskôr sa mení na lesnú cestu. Tá je však po celý čas výborná a nie nadarmo ju denne využívajú desiatky bikerov. Pre mňa ako KVP-čkára je však lepšou voľbou vydať sa lesmi na Jahodnú a z nej je to už okolo zvieracieho cintorína na Findorákovú len pár minút.
Bod č. 1 – Findoráková 48.7868775N, 21.1424428E
Samotná Findoráková nepredstavuje nejaké očarujúce miesto. V podstate ide o smerovník uprostred lesa zvýrazňujúci spájanie troch ciest. Či už sme sem prišli z Čermeľa, alebo z Jahodnej, teraz už budeme pokračovať spoločne tou treťou cestou na Lieskovec. Keďže sme doposiaľ šliapali poctivo do kopca, teraz nás čaká veľmi príjemné postupné spúšťanie, ktoré pokračuje od smerovníka Lieskovec až nadol do obce Košická Belá.
V Belej naberáme smer Ružín a čaká nás párkilometrový úsek po hlavnej ceste. Ruch premávky končí tesne pred chátrajúcim areálom Zlatník. Keď som už tu, nahliadnem dnu a srdce ma zabolí pri pohľade na vyhorené budovy, porozbíjané okná a nápojovú chladničku smutne plávajúcu v bazéne, ktorý bol kedysi vyhľadávaný kvôli slanej vode. V hlave mi ožijú spomienky na televíznu reláciu Chalupárium, v ktorej tu so svojimi hosťami nôtil legendárny Michal Dočolomanský.
To všetko sú už ale bohužiaľ iba spomienky. Od Zlatníka sa teda vraciam pár desiatok metrov späť a bočím na cestičku, ktorú preasfaltovali počas rekonštrukcie mosta pri Bradane pred pár rokmi. Autá sa už sem zásluhou rampy nedostanú, no pre nás cyklistov tu ostal parádny asfalt, ktorý výrazne uľahčí priam brutálne stúpanie.
Výškové metre naskakujú rýchlym tempom a pohľad na horizont pred nami pripomína stúpanie do neba. Naberaním výšky sa však zároveň otvárajú pekné výhľady. Vytúžený výdych prichádza až pri drevenom smerovníku Roveň, na ktorom je pripevnená aj tabuľka VKA.
Bod č. 2 – Vyhliadka Roveň 48.8225075N, 21.0721233E
Po zaobstaraní povinnej fotografie pokračujeme smer Opátka, pričom ak sme si mysleli, že sme už na vrchole kopca, tak sme na omyle. Stúpať budeme ešte pár stoviek metrov a až potom príde vytúžený zjazd. Ten je však poriadne strmý a na tomto úseku naberieme najvyššiu rýchlosť dnešného dňa.
Prepájacia asfaltka nás vypľuje až na hlavnú cestu medzi Ružínom a Opátkou. Pokračujeme smerom doľava, pričom po necelom kilometri nás zastaví nenápadná tabuľka na strome s nápisom Zálom.
Opúšťame hlavnú cestu a údolím popri Viničkovom potoku začíname jemne stúpať. Táto cestička nás privedie priamo k málo známej chate, ktorú však možno pokojne nazvať ukrytým pokladom. Jej prostredie je totiž priam čarovné.
Ešte predtým, ako nás však pri chate privítajú drevené medvede strážiace osviežujúci prameň, zapotíme sa počas intenzívneho stúpania. S priateľmi sme sa zhodli, že toto miesto nemuselo byť súčasťou okruhu, ale úplne pokojne mohlo ísť aj o samostatný vrchol VKA.
Útrapy zo stúpania však pominú vo chvíli, keď sa pred nami vynorí drevená chata. Tento rok som tu už tretíkrát, no zatiaľ čo v predošlých prípadoch som sa okamžite schladil tečúcim pramienkom čistučkej vody, tentoraz prichádza sklamanie. Potôčik pri medveďoch je totiž suchý.
„Vyschol? “ pýtam sa pána, ktorý prišiel otvoriť chatu na terénnom aute. „Nie, nie, vody máme dosť. Studňa je plná, ale niečo sa muselo stať s rúrkou pod zemou. Budeme to musieť celé rozkopať,“ vysvetľuje sympatický pán. Sledujúc sklamaný výraz mojej upotenej hlavy, ponúka mi vykúpenie v podobe plechovkového piva. Neváham, v tomto príjemnom slnečnom počasí sa totiž tekutiny zídu.
Bod č. 3 – Chata Zálom 48.8032619N, 21.0402494E
Po príjemnom posedení na lavičke pri chate sa vraciame rovnakou cestou na asfaltku a tentoraz smerujeme doľava k Ružínu. Po pár minútach prichádzame k známemu Bradanu a keďže čas pokročil, spálené kalórie dopĺňam borščom pripraveným ukrajinským osadenstvom reštaurácie. Chuť obedu dodáva jedinečný výhľad na vodnú nádrž, ktorú už namiesto kúpajúcich sa ľudí opäť využívajú hlavne rybári.
Z pohľadu nášho Ružínskeho vrchárskeho okruhu už máme najhoršie stúpania za sebou, no zatiaľ sme pozbierali iba tri z piatich vrcholov. Pokračujeme teda ďalej a prechádzame cez most smerom na Košice. Hneď za ním však bočíme doľava na cestu, ktorú cyklisti poznajú ako súčasť klasického Malého ružínskeho okruhu.
V najbližších minútach nás čaká pekné asfaltové mierne stúpanie, pričom naľavo si užívame pohľady na Ružín. Prvá odbočka na žltú turistickú cestu na Sivec nás ešte necháva chladnými. Po približne 600 metroch však prichádza druhé žlté odbočenie doprava. Tu už musíme hlavnú cestu opustiť a vydať sa smerom k chatkám. Za tou poslednou sa dostávame na rozsiahle Sivecké lúky, pričom tesne pred výjazdom z lesíka nachádzame na pravej strane murovaný pamätník. Ten pripomína celoslovenský zraz turistov z roku 1973 a v tomto prípade ide o štvrtý povinný bod nášho okruhu.
Bod č. 4 – Turistický pamätník pri Siveckých lúkach 48.8550822N, 21.0926944E
Od pamätníka pokračujeme cez veľké lúky a stále sa pritom držíme žltej turistickej značky. Pri pohľade dopredu už sledujeme výraznú Koňovu skalu, na ktorú sa čoskoro dostaneme. Po prechode lúkou vstupujeme do lesa a čaká nás mierne stúpanie cestičkou, ktorá je miestami nepríjemne skalistá. Bezprostredne po výjazde z lesnej pasáže sa pred nami otvára ďalšia lúka, pričom naše pohľady smerujú doľava. Práve tam sa nachádza strom, na ktorom je pripevnená tabuľka VKA.
Hoci si to na tomto mieste neuvedomujeme, stojíme nad Koňovou skalou, ktorú sme pred chvíľou sledovali z lúky. Názov dostala podľa povesti o povozníkovi, ktorému sa tu mali splašiť kone a on s nimi následne spadol zo skaly priamo do Hornádu.
Bod č. 5 – Koňova skala – 48.8652014N, 21.1014528E
Po fotke pri tabuľke vyšliapeme pár metrov nahor a tu sa nám otvára krásny pohľad na okolité lesy, no predovšetkým na vodnú elektráreň Ružín 1. Pre nás to zároveň znamená hlboký výdych, všetky stúpania už máme za sebou a čaká nás len klesanie po peknej lúke do chatárskej oblasti Ružinok. Potom už stačí prejsť cez most a počkať si na železničnej zastávke Ružín na osobný vlak, ktorý tu stojí každú hodinu.
Ja však vlaky v rámci Abova využívam len výnimočne a pokračujem teda dolinou Malého Ružinoka nahor na Gálovú a následne na Priehyby pod Sivcom. Keď som sa už toľko motal pod týmto známym vrchol, vybehnem nahor a poobzerám si všetko z tej najkrajšej perspektívy. Z Priehyby sa potom spúšťam po značke späť k Bradanu a odtiaľ absolvujem návrat cez Jahodnú na KVP. To všetko je už ale iba bonus pre fajnšmekrov.
