Cyklistický víkend neodštartoval ideálnym počasím, no nebude to až také zlé, aby sme nemohli pomýšľať na splnenie ďalšej výzvy Vrchárskej koruny Abova.
Z ponuky dvadsiatky vrcholov si dnes vyberieme jeden z tých najkrajších. Mňa osobne očaril natoľko, že som sa tam od otvorenia tohtoročnej VKA vybral už tretíkrát – Pomník zradenej lásky na Hornádskych lúkach.
Impulzom pre návrat na toto čarovné miesto bola tentoraz výzva priateľov z Technickej univerzity, ktorí sa tam rozhodli vybrať v rámci zberu športových zápočtov. Ani jeden z nich tam ešte nebol a tak ma poprosili o radu. Pohľadom na mapu pôvodne naplánovanú trasu som im otočil na ruby a po samotnej cyklotúre mi dali za pravdu. Tam nahor totiž vedie viacero ciest, pričom väčšina z nich núti v istých fázach k zosadnutiu a tlačeniu bicykla. My sa však vydáme trasou, ktorú absolvujeme kompletne v sedle.
Z veľkej miery k tomu dopomôžu skúsenosti z vlaňajšej VKA a objavení vrcholu nad Bujanovským tunelom s názvom Kozinec. Aj tentoraz sa teda môžeme na úvod presunúť z Košíc vlakom na zastávku Ružín a odtiaľ štartujeme dlhé stúpanie po parádnej lesnej asfaltovej ceste dolinou Diaľava.
Päťkilometrový stúpajúci úsek človeka poriadne zahreje a pozornosť zaujme niekoľko jedinečných prvkov, ktoré možno nájsť iba tu. Bývalý sklad výbušnín či obrovská ventilačná rúra sú totiž úzko spojené s Bujanovským tunelom a jeho niekdajšou výstavbou. Veľmi pekné je však aj samotné prostredie cesty obkolesenej skalami a lesmi.
Zablúdiť tu nie je kam, pretože potrebujeme dôjsť až na samotný koniec asfaltky. Tá potom v ostrej zákrute plynule prechádza do pevnej lesnej cesty, ktorá vedie ďalej nahor. S kamarátmi tu ostávame na chvíľu stáť a fučíme ako parné lokomotívy v Čermeli. Uff, bola to veru drina a hoci vieme, že ešte nie sme úplne hore, tie najväčšie výškové metre sme už nabrali a na asfalte to bolo určite znesiteľnejšie, ako keby sme sa vydali napríklad modrou značkou z Malej Lodiny.
Po vydýchaní a odvrátení blížiaceho sa infarktu pokračujeme ďalej nahor. Doposiaľ stále kopírujeme vlaňajšiu cestu na Kozinec. Po príchode na ypsilonku, čiže rázcestie, však tentoraz nemierime doľava, ale na pravú stranu. Po približne kilometri prichádza napojenie na modrú turistickú značku, ktorá vedie od Klenova.
Vtipným prvkom tohto úseku sú odrazové stĺpiky, ktoré poznáme z asfaltových ciest pre autá. Tu uprostred lesa celkom prekvapia. Spojenie sa s modrou znamená, že sme na hrebeni a teraz to už bude paráda. Príjemnou lesnou zvážnicou míňame lúku s krásnym výhľadom na Miklušovce a pomaly prichádzame na veľké lúky s turistickým smerovníkom Bystrá (popod samotný vrchol Bystrá sme prešli pár minút predtým).
Fotogenické lúky ponúkajú krásne výhľady, pričom priamo oproti sa týči vysielač na Kozinci a v diaľke vykúka meteorologická stanica na Kojšovskej holi. Hoci to nie je povinné, od smerovníka odporúčam vyšliapať ešte približne sto metrov nahor. V hornej časti lúky totiž dominuje krásny solitérny, košatý dub. Oproti nemu zaujme lesnícka chatka na okraji lesa. S kamarátmi absolvujeme malú fotosession a vraciame sa k smerovníku Bystrá.
Tu dávame zbohom modrej značke a presadáme na žltú – smer Malolodinské lúky. Už porovnanie výškových údajov dáva tušiť, že budeme klesať. Bystrá sa totiž nachádza v nadmorskej výške 756, Hornádske lúky sú vo výške pod 650 metrov.
Následné kilometre dávajú predtuche za pravdu a ide tak o pohodovú lesnú cyklistiku spojenú so stískaním bŕzd počas úsekov prudšieho klesania. Bez väčšej námahy tak prichádzame až k hlavnému cieľu dnešného výjazdu – neprehliadnuteľnému ihličnanu s drevenou tabuľkou.
620 m n.m., GPS: 48.8926528N, 21.1013708E
Na strome na vrchole Hornádskych lúk smutne visí Pomník zradenej lásky. Ten tu umiestnil sklamaný Jano, ktorého lásku zradila istá Deny. Počet čiarok na poctivo zalakovanej okrúhlej tabuľke vzbudzuje otázniky o tom, akú aktivitu si týmto spôsobom Jano počítal.
„Hornádske lúky boli ich rajom. Žiaľ, Deny lásku zabila.“
Týmto smutným odkazom pochoval Jano lásku, ktorá trvala od roku 2007 do roku 2015. Srdce romantikov zabolí, my si súcitne otvárame plechovky poctivo vyteperených nápojov a usadáme na rozkošnú malú lavičku. Krásne kvety – zrejme nejaký druh ponikleca (ospravedlňujem sa za svoju botanickú nevedomosť) už bohužiaľ odkvitli ako Janova láska, no ešte pred pár týždňami kvitli naplno a prikladám tak aj fotky z predošlého výjazdu.
Po oddychu nasadáme na bicykle a nasleduje famózny zjazd lúkami smerom nadol (severný smer). Spúšťame sa k rozprávkovej lesníckej chatke a ešte nižšie od nej sa nachádza samotný rázcestník Hornádske lúky. Modrou značkou smerom na juh môžeme absolvovať zjazd do Malej Lodiny, my si však vyberáme zaujímavejšiu alternatívu v podobe cesty na Horný Prokopov mlyn. Lesnou cestou sa teda spúšťame nadol do lesa a po pár minútach zjazdu prichádza pri smerovníku Prokopov mlyn napojenie na asfaltovú lesnú cestičku vedúcu dolinou riečky Sopotnica.
Horný Prokopov mlyn nazývam aj modrý, pretože sa nachádza na modrej turistickej značke. Tú však na asfaltke opúšťame a bočíme doprava. Príjemné kilometre bez hrozby áut nás privádzajú až k žltému Prokopovmu mlynu, čiže ďalšiemu smerovníku s rovnakým názvom, ktorý sa už ale nachádza na žltej značke. Oba Prokopove mlyny delí vyše 3,5 kilometra.
Pri dolnom Prokopovom mlyne schádzame okolo úľov po červenej značke k vykúkajúcemu schátralému domu. Ten s obľubou vyhľadávajú milovníci hororového prostredia. Už roky je totiž opustený, no v jeho vnútri sa stále nachádza pôvodný nábytok. Prepadávajúci strop, koža s kopytami či temné podpivničenie umocňujú desivý pocit domu duchov.
Po jeho prehliadke sa vraciame na asfaltku pri smerovníku a popri Sopotnici sa dostávame až k chatkám v lokalite ústí tejto riečky. Krátko pred jej spojením sa s Hornádom zaujme pamätník dvojice obetí Banderovských fašistov.
Po napojení sa na hlavnú cestu nasleduje rovinatý úsek do Kysaku a ak už máte cyklistiky dosť, ostáva si objednať pivo a kúpiť lístok na vlak. My ešte dosť nemáme a realizujeme tak iba prvú časť tejto úlohy. Následne sa vyberáme na ďalšie dva vrcholy VKA Kysacký hrad a Ujházyho kríž (ten sme si už v rámci rubriky TuristicKE predstavili). O Kysackom hrade si povieme niekedy nabudúce, no naznačím aspoň to, že ide o poriadku fušku, ktorá je hlavne o tlačení bicykla a frustrácie z absencie samotného hradu či výhľadu.
