Slanské vrchy sú plné pokladov a každá z ich častí ponúka krásnu cyklistiku v inej forme. Ja osobne mám najradšej južnú časť v okolí Slanca. Tá je totiž hotovým cyklorajom.
Keď som sa teda v utorok rozhodol vybehnúť na bicykli na pohárový futbal Kechnec – Prešov, skrsla mi v hlave myšlienka zokruhovať si to práve cez „Slaňáky“. A keďže som si dal za podružný plán ponúknuť vám aktuálny stav z niektorého z vrcholov Vrchárskej koruny Abova 2022, vybral som sa na obľúbený Ropík s najkrajším výhľadom.
Sú vrcholy, ktoré vám stačí absolvovať raz a potom sú také, na ktoré sa vraciate radi. Práve takým je ropík. Výhľad z betónového bunkra ukrytého v lesoch sa totiž jednoducho nezunuje. Prvýkrát som ho zažil ešte v zasneženom stave vo februári a v utorok som sa sem vrátil už štvrtýkrát v tomto roku.
Výhodou tohto miesta je aj fakt, že k nemu vedú viaceré trasy a zakaždým tak môžete vyskúšať niečo úplne iné. Ja som si tentoraz vybral dlhú verziu zameranú na elimináciu pohybu v hustej premávke. Z centra Košíc som sa teda po cyklotrase presunul až do Krásnej a odtiaľ cez Košickú Polianku, Olšovany, Ruskov do Slančíka. Málo frekventovaná cesta ponúka zastavenie pri prameni sv. Floriána, ale aj krásny pohľad na hrad Slanec z jeho severnej strany. Z obce Slanec sa potom ponúkajú až tri rozličné trasy, pričom zakaždým naberáme smer jazero Izra.
Šliapať do Slanca až z Košíc však nie je nutné a vysoko odporúčané je priblíženie vlakom. Keďže nechcem nikoho týrať, v nasledujúcich riadkoch si predstavíme práve okruh zo Slanca do Slanca.
Po vystúpení z vlaku mierime do obce Slanec a po hlavnej ceste si užijeme dlhý zjazd do Slanského Nového Mesta. Tento úsek je v podstate jediným, na ktorom si musíme dať zvýšený pozor na premávku. Po odbočení v Slanskom Novom Meste na Kalšu už hukot áut utícha a prichádza prvé stúpanie. Tep stúpa, následne však prichádza výdych pri zjazde do Kalše. V obci s diviakom v erbe naberáme pri neprehliadnuteľnom cyklosmerovníku smer Izra. Nasleduje pomerne dlhé, vyše 7-kilometrov dlhé stúpanie starou asfaltovou cestou. Tá je miestami rozbitá, miestami celkom kvalitná.
Na prvom križovaní so žltou turistickou značkou pokračujeme lepšou cestou doľava, keď sa však stretneme so žltou druhýkrát, nastáva čas zbystriť pozornosť. Pri drevenom prístrešku totiž nastáva moment, keď musíme uplatniť svoje orientačné schopnosti. Tak ako som už totiž spomenul, náš ropík je pekne ukrytý. Nepokračujeme teda po hlavnej cykloceste a nenecháme sa zlákať ani žltou turistickou trasou. V tejto chvíli potrebujeme zísť na úzky vychodený chodníček naľavo od žltej (viď foto).
Ak sme trafili cestičku, tak nám už ostáva iba držať sa jej. Väčšina je pre bicykel dobre zjazdná, na pár skalkami posiatych krátkych úsekoch zosadám zo svojho gravelu a tlačím. Stúpania tu už nie sú extrémne a chodníček ma spoľahlivo privedie až k betónovému bunkru. Áno, to je on, ropík s najkrajším výhľadom.
520 m n.m., GPS: 48.5798811N, 21.5012131E
Čo to vlastne ropík je? Názov vznikol zo skratky ŘOP (Ředitelství opevňovacích prací). Ide o sústavu bunkrov v pohraničných oblastiach Československa, ktoré boli vybudované pred druhou svetovou vojnou. V tejto oblasti Slanských vrchov ich nájdeme desiatky. Náš ropík z VKA je špecifický krásnym výhľadom na Zimné lúky a medzi lesmi ukrytú Izru. V diaľke je pekne vidieť obec Kuzmice i veľkú časť Zemplína. Pohľad napravo odhalí rozhľadňu na Milíči.
Zásluhou malého rebríka je možné pokochať sa výhľadmi zo strechy bunkra, no bicykel hore teperiť nemusíme a pre účely VKA je potrebná fotografia pri ktorejkoľvek strane bunkra.
Po naplnení telefónu peknými fotkami sa vraciame úzkym chodníčkom na cyklocestu k spomínanému drevenému prístrešku. Pokračujeme v smere predošlej jazdy nahor a prichádzame k Veľkému drevu. To ponúka občerstvujúcu studničku a napojenie na kvalitnú asfaltovú cestu. Smerom doľava sa spustíme dolu k jazeru Izra. To už síce iba márne spomína na časy veľkej slávy a pohľad na vypálené rekreačné stredisko je bolestivý, stále však ide o jedinečné miesto plné pokoja. Pozitívom je aj bufet v novšom dome na východnej strane jazera. Po zazvonení mi prichádza otvoriť milá pani, s ktorou si popri načapovaní kofoly zhodnotíme slabú turistickú sezónu. „Už sme si aj vraveli, že bufet zrušíme, ale prehovorili nás. Našťastie sem chodia aspoň ľudia z okolia a Maďari“, hovorí pani bufetárka.
Maďarské autá sa na Izru trmácajú po lesnej ceste z Pusztafalu a keďže som sa dnes vybral na futbal do Kechneca, pokračujem práve tam. Následne sa popod krásny hrad Fúzer presúvam okolo fabriky na slávny porcelán v Holloháze cez kopec do Kékedu a z Abaúvaru popri tekvicami posiatych poliach mierim cez Hidasnémeti späť na Slovensko. Pred futbalom si dávam na stom kilometri jedno orosené a následne sledujem hrdinský boj štvrtoligistu, ktorý je ešte v 80. minúte blízko k senzácii. Favorizovaný Tatran v závere otáča skóre a ja si po nahratí rozhovorov užívam dvadsaťkilometrovú časovku do Košíc.
Túto moju malú zachádzku si však nevšímajte a vráťme sa späť na Izru. Pre účely kompletizácie spomínaného okruhu Slanec – Slanec sa totiž potrebujeme vrátiť na Veľké drevo. Odtiaľ pokračujeme po kvalitnom asfalte, pričom po niekoľkokilometrovom miernom stúpaní prichádza zaslúžená odmena v podobe dlhého zjazdu. Dlhšou trasou sa spustíte až na kopec nad západnou časťou Slanca, kratšia vedie cez Slanskú hutu a Nový Salaš priamo do centra obce pod hradom. Ak máte ešte dostatok síl a času, vybehnite si hore na hrad so známou vežou Nebojsa. Potom už ostáva iba počkať si na vlak do Košíc.
