Cesty sú rozpálené ako gril Zdeňka Pohlreicha a každý súdny cyklista sa momentálne utieka k vode, alebo do lesa. Súčasné pekoty sú tam predsa len znesiteľnejšie a trasu s minimom priameho slnka si preto vyberáme aj v rámci dnešnej etapy Vrchárskej koruny Abova.
Nepôjde o nič jednoduché, no zároveň spoznáme niečo nové. Kobylia hora totiž nepredstavuje žiadny vychytený vrch, na ktorý by mierili hordy cyklistov. Práve naopak – väčšina tam zrejme nebola nikdy. Mnohí ju pritom určite videli počas výstupu na Kojšovskú hoľu a ľahko rozpoznateľná je zásluhou vysielača, ku ktorému sa dostaneme práve dnes.
V snahe vyhnúť sa spaľujúcemu slnku vyrážam z Košíc skoro ráno. Cez Myslavu a Nižný Klátov smerujem na Zlatú Idku, no tri kilometre pred ňou bočím doľava smer Rudník. Krátke stúpanie ma privádza na Sedlo Podkova a práve tu stáčam volant doprava. Na konci lúky slúžiacej ako skládka dreva sa nachádza turistický smerovník.
Červená značka smeruje ku kostolíku sv. Anny (navštívili sme ho v rámci vlaňajšej VKA), ja si však nastupujem na žltú trasu. Na tej však zotrvám veľmi krátko. Už po pár stovkách metrov sa totiž objaví zeleno-biela značka, ktorá vedie smerom doľava. Náznak pochybností o správnosti riešim kontrolou GPS, no poriadne štipľavý zásah ovada urýchľuje rozhodnutie pohnúť sa ďalej. Pokračujem teda po náučnej značke a absolvujem niekoľko stúpaní. Obchádzam lesnú škôlku, neskôr zaujímavý lesnícky posed a pomaly prichádzam k Žabej skale.
Tento zaujímavý skalný útvar sa nenachádza priamo pri cestičke a je preto potrebné sledovať značky na stromoch. Jedna z nich hovorí jasnou rečou – práve tu je potrebné zabočiť doľava do lesa. Potom je to už len pár desiatok metrov a z lesa sa vynára smerovník. Žabia skala pôsobí zhora nenápadne a pripomína skalnú tabuľu vhodnú pre piknik. Stačí ju však podísť a človek si zrazu pripadá maličký. Naozaj pôsobivá a celkom monumentálna skala, ktorá by si zaslúžila oveľa väčšiu pozornosť.
Po krátkom občerstvení a doplnení tekutín smerujem späť na hlavnú lesnú cestičku a pokračujem po nej v smere jazdy nahor. Stúpanie je to naozaj slušné. Za všetko stačí povedať, že zo Sedla Podkova sme štartovali z nadmorskej výšky 550, Žabia skala má 695 a Kobylia hora 882 metrov nad morom.
Pomaly teda stúpam vrstevnicami nahor a v hlave mi bežia úvahy o tom, prečo sa táto hora volá Kobylia. Vzhľadom na to, že som začínal stúpať zo Sedla Podkova si domýšľam, že tu využívali kone v rámci ťažby. Po tých tu už teraz niet ani stopy, no píly hučia naplno a o tom, že sa tu ťaží hlava-nehlava, sa presvedčím aj neskôr počas klesania na druhú stranu.
V tejto chvíli ma však zaujíma niečo iné – kedy budem konečne hore? Tento kopec v tomto smere nepatrí medzi vďačné a cieľový vysielač zbadáte až vo chvíli, keď ste priamo pred ním. Ja ho už vidím a nastáva teda chvíľa výdychu. Výhľady? Žiadne! Toto veru nie vrchol z kategórie výhľadových a márne by ste tu hľadali aj nejaký prístrešok či nebodaj altánok so studničkou. Jednoducho vysielač uprostred lesa a žiadna satisfakcia za dlhé stúpanie. Robím si teda fotku pre účely VKA a smerujem ďalej.
Od vysielača nasleduje zjazd širokou cestou a neskôr sa zvážnice delia. Smerom doprava sa môžete spustiť do Zlatej Idky, za atraktívnejšiu však považujem cestičku doľava. Tá ma privádza k malebnej lesníckej chate Anička. To, čo neponúkla Kobylia hora, nachádzam tu. Príjemné posedenie pri drevenom stole a osviežujúca studnička.
Pokračujem smerom nadol a dokonalý zážitok z lesnej cyklistiky mi kazí iba cesta „zhumpľovaná“ ťažbou. To už začínam v mobile hľadať správnu cestičku k „Návratu k čistým prameňom“. Ide o pôsobivé miesto zveľadené zásluhou členov Rotary Klubu a po príchode naň im za odvedenú prácu úprimne ďakujem. Parádne miestečko uprostred lesa.
Ostáva spustiť sa dole do Petrovej doliny, pričom moju pozornosť zaujme ešte zvláštna zelená voda vyvierajúca z bývalej štôlne Agnesa. To už sa pomaly pripájam na asfaltku, ktorá ma privádza popri zruinovanými priemyselnými budovami až do Poproča.
Návrat domov už nechávam na vás. Azda najjednoduchšie je spustiť sa z Poproča cez Jasov do Moldavy a tam nasadnúť na vlak. Ja osobne však volím lesnú skratku, ktorá vedie ponad Popročom k spomínanému kostolíku sv. Anny a okolo zaniknutých Rudníckych kúpeľov ma vracia späť na Sedlo Podkova.
Keďže však pečie a ja netúžim po osude kurčaťa v pipigrile, nevraciam sa hlavnou asfaltovou cestou, ale zo sedla pokračujem okolo protiľahlej rampy po červene lesnej značke a tá ma privedie až na Bukovec. Rozhorúčené telo odsoľujem vo vodnej nádrži a potom je to už len o letnej pohode a návrate domov. Kobylia hora je odškrtnutá zo zoznamu a nechýbalo ani letné kúpanie v jazere.
