Prvé tričko vyšila ešte na základnej škole. Časom jej to išlo tak od ruky, že ju profesorka na vysokej škole zahriakla, že tú kúpenú vyšívanú aplikáciu si mohla odpustiť. Aktuálne sa výšivke venuje naplno už siedmy rok a jej rukopis poznajú už na celom svete. Módna návrhárka Jaroslava Wurll Kocanová je dôkazom toho, že ľudové motívy z módy len tak ľahko nevymiznú.
V dnešnej dobe, keď každý niečo vyrába, tvorí a predáva, je konkurencia obrovská. Určite je veľmi ťažké sa v tomto umeleckom svete presadiť a zaujať. Vám sa to však podarilo. Vaše meno už mnohí poznajú, a to nielen na východe Slovenska. Čo všetko stojí za úspechom značky Atelier de Couture?
Neexistuje návod, ako sa živiť tým, čo nás baví a ja som veľmi rada, že sa moja tvorba páči každým dňom viac a dokážem sa posúvať ďalej. Aj dnes, keď moja značka má už pevné základy, mám svoj sen učiť sa od tých najlepších z prvej ruky. Nemôžem povedať, čo presne mi pomohlo dostať moje meno tam, kde je. Patria medzi ne bezpochyby moji blízki, rodičia a manžel, ktorí mi pomáhajú každý deň. Dlhé dni a noci vymýšľania, skúšania. Je zaujímavé sledovať, ako sa dizajn, nad ktorým sedím aj mesiace nedostane pod kožu ľudí ako ten model, ktorý vytvorím za pár hodín bez prípravy a špekulácii.
Čím sú špecifické vaše modely, čím sa vyznačuje rukopis Jaroslavy Wurll Kocanovej?
Snažím sa tvoriť jednoduché nositeľné modely dotvorené drobnou ručnou prácou, doplnkami, detailmi, ručnou prácou, ako je hlavne v posledných rokoch mojej tvorby ľudová výšivka. Na začiatku mojej tvorby bolo cítiť viac ukončenie školy, skúšala som rôzne techniky, maľbu na textil, korálkovanie a vyšívanie. Po dvoch rokoch navrhovania som sa vydala na cestu ručného vyšívania, dnes nám pomáhajú s výšivkami aj stroje. Môj úplne prvý odraz spojenia módy a vyšívania začalo pred siedmimi rokmi, keď som jednoduché šaty antického strihu doplnila o opasok s ľudovým motívom. Slovenský trh sa rozrastá a dnes už môžeme vidieť kopec nápadov a prevedení opaskov s ľudovou tematikou, čo ma teší a posúva ďalej.
Šaty a opasky, ktoré vznikajú pod vašimi rukami sú často celé vyšívané. Musí to byť veľmi časovo náročné. Spomeniete si, čo sa vám podarilo vyšiť raz dva a naopak, nad čím ste trávili celé hodiny?
Ani o jednej výšivke sa nedá povedať, že sa dá vyšiť raz dva. Nad každou jednou treba sedieť. Pri počítaní krížikov to ide určite pomalšie, plným predným stehom vyšívam radšej, je to pre mňa kreatívnejšie, viem sa s tým viac vyhrať. Zatiaľ najnáročnejšia výšivka je uložená u mňa v ateliéri a myslím, že ostane v súkromnej zbierke. Doslova, vysedela som pri nej pôrod našej dcérky, čo mi spôsobilo aj zdravotné problémy. Na tú sukňu budem dlho spomínať a začína mi vŕtať v hlave, že asi preto naša malá celkom rada nosí sukne.
Pracujete výlučne sama alebo máte aj nejaké pomocníčky?
V ateliéri pracujem ja a môj manžel. Celkom dlho mi pomáhala s ručnou výšivkou moja teta, s ručne vyšívanými flitrovými topmi mi sem-tam pomáhala aj moja sestra a švagriná mi popri materskej obstrihávala krajku. No manžel ma zásobil novými strojmi, tak pracujeme už len my dvaja. Každá pomoc sa ráta a som za to veľmi vďačná. Plánujeme pomaly rozširovať ateliér, tak dúfame, že nás tu bude pobehovať viac a opäť sa budeme vedieť priblížiť aj prianiam naším zákazníčok.
Kedy a ako sa vlastne zrodil nápad vyrábať takúto folklórnu módu pre dámy?
Myslím, že u mňa všetko prichádza spontánne. Už ako malú ma bavilo všetko strihať, všetky moje bábiky mali polovičné nohy a krátke vlasy, netuším prečo. Rada som si listovala v odborných časopisoch a knihách. Moje prvé tričko som si vyšila na základnej škole, bol to vtáčik. Keď sme na vysokej škole končili textilné práce semestrálnou prácou, ušila som posteľné prestieradlo s ručným krížikom, na ktorej bola žena so šatkou na hlave. Profesorka ma „sprdla“, že som si tú kúpenú vyšívanú aplikáciu mohla odpustiť a vyšiť niečo sama.
Obdivujem kroje, ich farebnosť a pestrosť, sama ich nenosím ani nevlastním, preferujem viac súčasnú módu na každodenné nosenie. Chýbal mi na šatách prvok, ktorý by poukazoval na môj pôvod, odkiaľ pochádzam. Vyrobiť sa dá hocičo, rada by som zachovala našu krásu ľudovej výšivky aspoň takto.
Pochádzate z Cabova, no vaše modely sa dajú kúpiť aj v Košiciach. Máte k metropole východu nejaký špeciálny vzťah?
Je to mesto, ktoré poznám, vyrastala som v jeho okolí a rada tam chodím. Viac, ako mesto mám radšej naše lesy a lúky, kde si môžem vyložiť nohy, kde chcem, prejsť sa, zabehať si.
Kde všade ešte nájdeme šaty z vašej dielne?
Posledný rok spolupracujeme aj s dizajnérkou Dajanou Rodriguez. V jej predajni v Bratislave tiež môžete nájsť pár našich modelov a v predajni S láskou, ktorý je taktiež v Bratislave.
Nepremýšľali ste nad tým, že sa s celým ateliérom presťahujete do Košíc?
Premýšľala, už sme mali vyhliadnuté aj priestory, obrovskú podkrovnú galériu. Ticho a zeleň ale vyhrali a ostali sme aj naďalej tvoriť u nás na dedine.
Šijete a vyšívate šaty aj na zákazku alebo si zákazníčky môžu vybrať len z vašej aktuálnej ponuky?
Povedala by som skôr, že je to ako na hojdačke. Momentálne sme maximálne vyťažení, vyrábame iba vlastnú tvorbu, ktorú sa snažíme v každej kolekcii priebežne dokladať podľa záujmu. Každý jeden model má svoj limit v počte vyrobených kusov, aj keď ich dokladáme. Ak dosiahnu hranicu, ďalej ich už nevyrábame, aby si aj takto zachovali svoju originalitu a jedinečnosť.
Šaty z vašej dielne asi nie sú na každodenné nosenie. Predsa si získali obdiv mnohých dám. Expandujete aj do zahraničia alebo šijete len pre slovenské devy?
Možno nie sú na prvý pohľad určené na bežný deň, ale prečo by nemohli byť. Ženy si zvykli nosiť nohavice pre ich pohodlie, že sú v nich rýchlejšie, viac toho postíhajú. Sukne im práve dodávajú elegantnosť a jemnosť, na ktorú by sme nemali zabúdať. Naše modely už nosia po celom svete.
Kde napríklad?
Čo si pamätám, tak je to Austrália, Amerika, Kanada, Nemecko, Francúzsko, Omán, Saudská Arábia, Taiwan, Japonsko, Švédsko.
Na väčšine fotografií, ktoré reprezentujú vaše modely, ste vy sama. Jedna z modeliek sa však veľmi podobá na Simu Martausovú. Ak sa predsa len nemýlim, ako vznikla táto spolupráca?
Sima si nás našla, už presne neviem ako, ale potrebovala šaty do programu Slovenka roka. Prišla k nám, bola veľmi zlatá. Bála sa, či jej bude niečo sedieť, vyskúšala a vrátila sa k nám aj pre ďalší model do jej klipu. A tak nejak medzi rečou aj s mojou fotografkou Maruškou sme ju oslovili, či by nemala záujem o spoluprácu a vyšlo to.
Vo svojej dielni trávite zjavne väčšinu času. Čo rada robíte, ak nemusíte šiť a vyšívať?
Rada cestujem a spoznávam nové kraje. Ale úplne najradšej sa prechádzam po našich sadoch, keď rastú huby, chodíme na huby. Aj tri hodiny sa motáme po lese kvôli dvom dubákom, ale ten pocit, keď niečo nájdete len tak v lese, to je ako poklad.
Autorka: LEA HEILOVÁ