V aktuálnom článku budeme pokračovať v našom rozprávaní o histórii kinematografie v Košiciach, pričom sa zameriame na udalosti bohatého medzivojnového obdobia.
Vznik nového štátu zmenil tvárnosť východného Slovenska, a teda i jeho metropoly. Košice definitívne prešli pod československú správu 29. decembra 1918, keď naše mesto obsadil 30. peší pluk čs. armády. Nastal rozpad verejnej správy a zároveň začalo presadzovanie slovenských kultúrnych záujmov.
Z rozkazu veliteľstva boli priestory kina Schalkház odovzdané spoločnosti YMCA, aby „slúžilo propagácii, na prednášky, zábavy a kinopredstavenia“. Skutočnosťou ale bolo, že uvedené priestory slúžili predovšetkým potrebám vojenského veliteľstva. Vyhláškou ministra kino licencie ostali aj naďalej v platnosti. V základoch sa mení situácia v dodávaní filmových programov. Do utvorenia republiky to boli požičovne sídliace v Budapešti (cca 15), ktoré zásobovali kiná filmovým programom. Po oslobodení pozostával program košických kín hlavne z dodávok pražského zastupiteľstva „American film comp" a z časti „Nordiak filmu". Filmy museli byť schvaľované pražskou cenzúrou. To nutne obmedzovalo filmové podnikanie na Slovensku.
V revolučných časoch v roku 1919 bol film stredobodom pozornosti revolučných orgánov, či už ako propagačný prostriedok, alebo zábava. Na území Slovenskej republiky rád považovala revolučná rada otázku výroby spravodajských filmov za dôležitú časť. Z dovtedajšieho Esti hiradó (Večerné správy) vznikol Vörös film (Červený film) vydávaný pravidelne týždenne a premietaný vo všetkých kinách obsadeného územia. Filmovanie frontových udalostí sa považovalo za také vážne, že k vlakovej súprave hlavného veliteľstva maďarskej červenej armády pripojili zvláštny vozeň, v ktorom režisér a kameramani boli v stálej pohotovosti. V 11. čísle Vörös filmriport sú zábery z príchodu Červenej armády do Košíc, slávnostný prejav Bélu Kuna a prejavy ostatných funkcionárov zo slávnostnej prehliadky armády. V ďalších záberoch sa oboznamujú diváci so situáciou na severnom fronte.
Program kín v roku 1919 sa nevyznačoval žiadnou podstatnou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu až na to, že sa pri filmoch uvádzali aj slovenské titulky. Významným momentom bolo uvedenie dokumentárneho filmu Pohreb M. R. Štefánika v kine Korzó 30. augusta 1919. V nasledujúcom období sa na programy kín dostávajú atraktívne filmy ako Kniha Ester, Tarzan, Panna Orleánska, Osudný krok a pod.
Slovenský kultúrny život v Košiciach sa nemohol naplno rozvíjať bez vhodných priestorov. Za týmto účelom sa Československá beseda snažila získať v Košiciach výhodný objekt. Za asistencie vtedajšieho košického mešťanostu Vladimíra Mutňanského investovala do budovy na Kasárenskom námestí č. 4. Vytvorila sa akciová spoločnosť, ktorá za tri mesiace upravila miestnosti a 28. marca 1920 začala činnosť pod názvom „Československý dom".
Spoločnosť však nemala dostatok financií na krytie nákladov, t. j. na kúpu objektu a jeho zariadenie, a tak budovu odkúpil Slovenskofilm. Táto spoločnosť dostala od mesta Košice povolenie na prestavbu budovy pre zriadenie kina a tiež na úpravu záhrady pre záhradné kino. Nové kino dostalo názov Centrál (dnešné Kino Úsmev). Slovenskofilm tu zriadil i svoju expozitúru pre oblasť východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Filmovou senzáciou letnej sezóny v roku 1922 sa v kine Korzo stal program, ktorý noviny uvádzali titulkom: „Senzácia prvý slovenský film".
Denník Kassai újság pri tejto príležitosti prináša veľký článok, v ktorom oboznamuje svojich čitateľov s filmom Jánošík v réžii J. Siakeľa z roku 1921. Zaujímavé je hodnotenie filmu:
„Prvý slovenský film Jánošík je i prvým veľkolepým výrobkom továrne na filmy Tatra. Účinkujú najpoprednejší slovenskí ochotníci. V hlavnej úlohe najcennejšia osobnosť českého herectva Teodor Pištek, ktorý stelesňuje Jánošíka a Maria Fábryova, slovenská ochotníčka, ktorá predstavuje Aničku.“
Košické kiná postupne zaplavujú veľkofilmy amerických, nemeckých a francúzskych spoločností. V roku 1924 došlo v Košiciach i k významnej udalosti z hľadiska kinematografie: nakrútil sa tu celovečerný hraný film. Zaslúžil sa o to riaditeľ expozitúry Slovenskofilmu O. A. Kováč, ktorý nadväzoval široké styky v oblasti filmového podnikania a hľadal svoje vlastné uplatnenie v širšom meradle, než mu mohla poskytnúť jeho doterajšia náplň práce. Táto skutočnosť vytvorila technicko -materiálne podmienky k nakrúcaniu, ktoré z postoja svojej funkcie Kováč i využil. V tom čase boli v kinách uvádzané rôzne filmy z cirkusového prostredia a okrem toho i balet Národného divadla uviedol „baletnú pantomímu".
Tieto námety dali podnet Kováčovi k nakrúteniu filmu, ktorý sa do dejín našej kinematografie zapísal pod názvom Pajácov osud podľa toho, ako bol premietaný v pražskom kine Lucerna, v Košiciach bol ale uvádzaný pod názvom Komediantský osud. Hlavnú úlohu Pierota hral sám autor filmu O. A. Kováč. Príbeh filmu sa odohráva v rôznych ročných obdobiach. Nakrúcalo sa výlučne v prírodných scenériách, bez interiérov a bez umelého osvetľovania. Letná časť sa nakrúcala neďaleko Košíc, v blízkosti kopca Furča v lete 1923 a zimná časť vo Vysokých Tatrách. Premiéra bola v Košiciach na jeseň 1924 v kine Centrál. Žiaľ, film sa nezachoval.
Filmové programy kín boli stále plné zahraničných premiér, ale domáca produkcia sa dostala na program zriedkavo. Slovenský východ v článku Naše biografy píše: „Ľutujeme, že sme natoľko odkázaní na dovoz zahraničnej výroby a zabúdame na domácu českú filmovú výrobu. Domáca novinka je takmer viac ako vzácnosťou.“
Horúčkovitú činnosť podnikateľov v oblasti kinematografie vyvolala výzva Rady mesta Košíc, v ktorej ponúkla dvor Mestského domu (dnes známy ako Stará radnica) na výstavbu kina. Nové kino začalo svoju činnosť 2. novembra 1927 pod názvom Forum s veľkou slávou a nie menším škandálom. Slávnostné otvorenie malo byť pri premietaní amerického filmu Don Juan v hlavnej úlohe s J. Barrymorom (starý otec známej americkej herečky Drew Barrymore). Škandál okolo uvedenia tohto filmu vyvolalo trestné oznámenie vedenie kina Apolló (sídlilo na dnešnej Moyzesovej ulici, neskôr bolo premenované na Elite), ktoré dokazovalo, že na uvedenie filmu malo uzavretú zmluvu skôr ako kino Fórum, a preto na zásah súdu bol film zabavený. Keďže súdne orgány prišli do kina po začatí slávnostného predstavenia, nechali predstavenie ukončiť a až potom film zapečatili. Táto aféra znamenala začiatok konkurenčného boja medzi oboma kinami.
Hudobný sprievod k nemým filmom v kine Apollo zabezpečoval vlastný orchester kina, ktorého zostava sa menila podľa potreby od 12 do 27 členov, podľa „veľkoleposti" filmu. Neskoršie sa kino modernizovalo. Orchester nahradil gramofón a bývalý dirigent sa stal akýmsi dramaturgom, ktorý vyberal skladby na gramofónových platniach k jednotlivým filmom podľa tematiky. Po dlhšej prestávke činnosť kina Apolló prešla pod vedenie spoločnosti Unio-film a po menšej úprave začala svoju činnosť pod novým názvom Bio Elite.
Keď filmy skutočne nerozprávajú
Pokojnú hladinu filmového života v Košiciach rozrušila správa o preinštalovaní kina Forum na premietanie zvukových filmov. K revolučnej premene došlo 12. decembra 1929, keď slávnostne uviedli prvý zvukový film v Košiciach Štyria diabli. Kino Forum bolo prvým zvukovým kinom východného Slovenska a zároveň v celej ČSR. Spontánne nadšenie pre zvukový film však na druhej strane vyvoláva i nedôveru, ktorú sa snažili využiť kiná s nemým filmom. Keď Kino Forum propagovalo svoje filmy, „že skutočne rozprávajú", kino Korzo hrdo hlásalo „že jeho filmy skutočne nerozprávajú".
Filmová história zaznamenáva tento prerod ako „opojenie zo zvuku", lebo obrazová časť ustupovala do pozadia pred zvukovými efektami, často na úkor deja. Za krátky čas však došlo k vytriezveniu ako u filmových producentov, tak i u majiteľov kín a postupne všetky kiná prešli na zvukovú prevádzku. Konkurenčný boj sa preniesol do programovej časti košických kín.
Forum sa orientovalo vo veľkej väčšine svojho programu na uvádzanie nemeckých a amerických filmov. Korzó uvádzalo rôznorodejší program a vyhľadávalo „fajnšmekrovské" senzačnosti. Elite sa zameriaval na domácu tvorbu, vďaka čomu sa do Košíc dostáva veľké množstvo českých filmov. Kino Centrál nemalo vyhranenejší charakter a uvádzalo všetko. Bio Rádio naďalej ostávalo na programovej periférnosti s najlacnejším vstupným.
Koncom 30. rokov sa počet kín v Košiciach nerozširoval. V roku 1937 otvorilo svoje brány kino Tatra, ktorého majiteľmi boli bratia Necelovci, ale zároveň zaniklo kino Elite.
Na kultúrny vývoj v meste mala v ďalších rokoch najväčší vplyv politická situácia v Európe. Mníchovský diktát znamenal rozbitie Československej republiky, odtrhnutie jej južného územia a podriadenie pod správu horthyovskébo Maďarska.
Autor: HistoricKE