Dnes sa nachádza v Ruskove a v Kokošovciach.
Po zbúraní hradu Slanec v 17. storočí si majitelia panstva Forgáčovci vybudovali v polovici 18. storočia v obci na úbočí pod hradom kaštieľ v klasicistickom slohu. Podľa Diany Kunderovej zo Štátneho archívu v Košiciach mal 55 izieb rôznych veľkostí. Nad jeho verandou bol mramorový výčnelok trojuholníkovitého tvaru, kde sa nachádzal hodinový stroj, ktorý zhotovil vlastnoručne gróf Štefan Forgáč.
Žiaľ, počas druhej svetovej vojny bol kaštieľ poškodený a vyrabovaný. Po vojne ho dostal do správy lesný závod, ktorý ho dal v roku 1947 zbúrať a na jeho mieste postavil dom pre riaditeľa lesného závodu. „Zachrániť sa podarilo iba organ z kaštieľa. Polovica sa dnes nachádza v Ruskovskom kostole, nakoľko sa tam nezmestil celý, a druhá polovica je v obci Kokošovce pri Prešove,“ upresnila Kunderová.
Ako ďalej uviedla, prvé písomné zmienky o miestnom kostole pochádzajú z roku 1332. Kostol bol zasvätený sv. Štefanovi, avšak do dnešných dní sa nezachoval. Súčasný rímsko-katolícky kostol v obci, zasvätený taktiež tomuto svätcovi, totiž pochádza až z roku 1754 a pre svoju rodinu a služobníctvo ho dal vybudovať gróf Štefan Klobušický.
„V roku 1901 ho dal gróf Štefan Forgáč obnoviť a postavil aj novú vežu. Na čelnej strane kostola je erb práve tohto donátora – grófa Štefana Forgáča. Počas druhej svetovej vojny bol značne poškodený, keď v jeho blízkosti vybuchla mína, ktorá strhla aj časť plechovej strechy kostola.“
Sídlo Obvodného notárskeho úradu
V obci je aj ďalší kostol – Evanjelický reformovaný kostol, ktorý bol vybudovaný z podnetu grófa Mikuláša Forgáča v roku 1784. Miestne spory medzi protestantmi a katolíkmi o drevený kostol, ktorý stál v obci už v prvej polovici 18. storočia, ukončila až výstavba už spomínaného rímskokatolíckeho kostola.
„Ďalej je z písomných prameňov známe, že v roku 1715-1720 mala obec mlyn, avšak len tri domácnosti. Naproti tomu o sto rokov neskôr, v roku 1828 už mala 77 domov a 546 obyvateľov. Tu vidieť aj dosídlenie obyvateľstva grófom Forgáčom, ktorý si priviedol Maďarov z južnej časti Uhorska,“ priblížila Kunderová.
V roku 1831 bola obec jedným zo stredísk roľníckeho povstania. Podľa pečatidla obce z roku 1842 bol Slanec v tom čase poľnohospodárskym mestečkom. Miestne nepokoje pri stavbe železnice potlačilo v roku 1870 vojsko. Niekedy v druhej tretine 19. storočia sa Slanec stal sídlom Obvodného notárskeho úradu.
„Na základe zachovaných dokumentov uložených aj v Štátnom archíve v Košiciach vieme s istotou potvrdiť, že existoval už v roku 1885. Do jeho notárskeho obvodu patrilo okrem sídelnej obce Slanec ďalších šesť obcí, t.j. Kalša, Nový Salaš, Rákoš, Slančík, Slanská Huta a Slanské Nové Mesto,“ vymenovala Kunderová.
Po zavedení štátnych matrík v Uhorsku podľa zákonného článku XXXIII z r. v roku 1894 bol zriadený v obci Slanec Matričný obvod v Slanci. Začlenené doň boli všetky obce slaneckého notárske obvodu okrem obce Rákoš, ktorá pripadla do Matričného obvodu v Bohdanovciach. Avšak Rákoš patril až do 1. 1. 1908 aj naďalej do notárskeho obvodu v Slanci.
„Táto skutočnosť môže byť zaujímavá práve pre ľudí, ktorí sa snažia vyhotoviť si svoj rodostrom na základe dochovaných matrík, nakoľko tieto matriky – štátne matriky, aj matrika obce obvodného matričného úradu v Slanci sa nachádza v Štátnom archíve v Košiciach.“
Némethy bol notárom najdlhšie
Obvodný notársky úrad v Slanci existoval v uvedenom zložení už bez obce Rákoš až do Viedenskej arbitráže, teda do 2. novembra 1938. Prvým známym obvodným notárom pôsobiacim v tomto notárskom úrade bol Bartolomej Némethy. Bol vedúcim notárom v Slanci už v roku 1885 a pôsobil tu vo svojej funkcii až do júla 1915 – teda 30 rokov.
„Po ňom potom nastupujú a pôsobila ďalší vedúci notári, avšak ani jeden nemá také dlhé pôsobenie a neúčinkuje obci tak dlho, ako tento vedúci notár. Čiže po Bartolomejovi Némethovi nastupujú ďalší, a to Andrej Ferdinand, Dionýz Miron Čollák, Elemér Bednár, Gustáv Sokol a Ján Kulkovský,“ vymenovala Kunderová zo Štátneho archívu v Košiciach.
Práve posledný z menovaných pôsobil v úrade až do Viedenskej arbitráže v roku 1938. To však neznamená, že notársky úrad neexistoval aj po Viedenskej arbitráži, existoval aj v rámci Slovenského štátu.
Ako doplnila Kunderová v notárskom dome, ktorý patril obci Slanec a bol vybudovaný v roku 1907, bola zavedená elektrina až v roku 1930. Predtým vlastnila obec taktiež notársky dom, ktorý bol umiestnený v obci na križovatke župnej a obecnej cesty, ale pre rôzne nevyhovujúce podmienky ho obec zamenila s miestnym obyvateľom Vincentom Grünertom. A to za jeho pozemok s domom, ktorý stal v miestnej chotárnej časti s názvom okres – maďarsky „Járás“. Obvodný notársky úrad v Slanci definitívne zanikol 7. apríla 1945.
Autorka: LEA HEILOVÁ