„Ceremoniel vyžadoval, aby sa vysmrkavší, člen společnosti po vysmrkaní svojim spolubesedníkom poklonil.“ I toto patrilo v minulosti k bontónu v urodzenej spoločnosti.
Pri prechádzaní košickej dobovej tlače sme natrafili na zaujímavý článok, ktorý bol publikovaný presne pred 100 rokmi, 28. februára 1925 v novinách Slovenský východ a venoval sa tradícii a histórii používania vreckoviek. Dnes sa už vreckovky ako také skoro úplne vytratili z domácností a pritom pred 100 rokmi boli neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. V článku sa autor snažil pozrieť do minulosti, a tak sme sa ho rozhodli po 100 rokoch opäť oprášiť a publikovať v našej rubrike. Upozorňujeme, že článok je v pôvodnom znení, bez jazykových úprav. V druhej časti článku publikujeme dobové reklamy na predaj vreckoviek, ako aj novinky ohľadne ich používania v období prvej republiky (1918 – 1938).
„Vreckovky za starých časov. Vreckovka nie je tak starým predmetom potreby, akoby sa snáď malo za to. Až do 16. storočia nebola známa vreckovka vôbec. A to hlavne preto, že vtedajší odev nemal žiadnych vrecák. Šiatka na stieranie potu, predchodca dnešnej vreckovky, nosila sa síce už vtedy, ale bola vkladaná do ľavého rukáva. Nosili ju však nemnohí. K účelom, ktorým dnes slúži vreckovka, používalo sa vtedy totiž rukáva. Vznešeným dámam bolo síce už dosť nemilé, keď musely si kaziť rukávy svojich drahocenných hodvábnych šiat tým, že bolo ich treba používať na čistenie nosu. Tu a tam prišla niektorá na to, že by sa k tomu vlastne hodil lepšie kúsok látky, ktorý možno ľahko vymeniť.
Prvý známy prípad toho druhu je prípad Klementiny Uhorskej, ktorá zomrela v roku 1328, zanechajúc po sebe medzi inými hodvábnu vreckovku. V pozostalosti Charlotty Bavorskej boly nájdené až tri vreckovky, vyšívané zlatom a hodvábom. Vtedy boly totiž vreckovky považované za veľký luxus. Avšak už v roku 1545 doporučuje spisovateľ Jean Sulpice v svojej knihe dobrých mravov dôrazne používanie vreckovky, a Erazmus Rotterdamský prináša v svojej „Výchove detí“ presné pokyny ako má byť tohoto nového rozmnoženia garderóby používané. „Deti,“ píše tento spisovateľ v svojej knihe, „nesmejú mať v nose príliš mnoho hlenu, lebo je to nečistota. Už Sokrates bol kvôli tomu káraný. Len sedliaci smrkajú do čapice alebo do rukávu. Utierať si nos rukou, je už dokonca neslušné. Kto sa chce chovať pôvabne a jemne, ten zachytí hlen z nosu do vreckovky, pri čom je nutné, keď sme v slušnej spoločnosti, aby sme sa trochu odvrátili.“ V druhej polovici 16. storočia rozšírilo sa užívanie vreckovky voj väčšine krajín západoeuropských. Vreckovka bola nazývaná vtedy „fazzoletto,“ ktoré slovo je italského pôvodu. Vreckovky zhotovovaly sa z dobrého materiálu, boly zdobené vyšívaním a čipkami a v rohoch striebornými alebo zlatými strapcami. Nosily sa len v ruke.
Ale ani v 17. storočí neboly ešte vreckovky všeobecne užívané. To vidno najlepšie z toho, že sú vždy znovu a znovu udávané pravidlá, ako si treba počínať pri nosení vreckovky. Pokiaľ sa však vreckoviek vtedy používalo, boly nádherné.
Zhotovovaly sa z najjemnejších čipôk, boly často zdobené našitými perlami a pod. Pre nos nebola táto ozdoba najpríjemnejšia, ale móda je móda. Vreckovka, ktorá patrila madame La-Valliére bola predaná v 80. rokoch minulého storočia za 35-tisíc frankov. Jedna knižka, rokujúca o bontóne a pochádzajúca zo 17. storočia („Zákony galenterie“) predpisuje, že vreckovka, má byť vždy nosená tak, aby ju bolo videť a prv než sa jej použije, má byť ako sa patrí roztiahnutá a rozložená na kolenách len aby mohol kde-kto obdivovať jej drahocennosť. Vedľa toho sa v knihe vraví, že smrkánie nesmie byť príliš hlasité, že treba odvrátiť sa pri tomto úkone od susedov, preč a že je neslušné, ak ponúka niekto svoju vreckovku niekomu inému k použitiu. Ceremoniel vyžadoval, aby sa vysmrkavší, člen společnosti po vysmrkaní svojim spolubesedníkom poklonil. Skoro po zavedení vreckoviek musely už úrady zakročovať hodne energicky proti nesmyselnej nádhere, ktorá bola s vreckovkami prevodzovaná. V saskom ráde, týkajúcom sa nariadení ohľadne prípustnosti nádhery v odeve, čítame zákaz, ktorým sa osobám stavu meštianskeho zakazuje nosiť vreckovky zdobené perlami a vyšívaním. A v minulom storočí stala sa vreckovka všeobecne používanou súčiastkou odevu, prežila ovšem tiež rôzne módy tu nádhernejšie, tu zase prostejšie. Dnes by sme si nemohli predstaviť, ako by bolo možno obísť sa bez vreckovky.“ Slovenský východ, 27. február 1925
Na začiatku 20. storočia, keď vypukla hospodárska kríza, vreckovky zostali často jediným módnym a luxusným artiklom, ktorý si ženy mohli dovoliť. Striedaním tohto malého kúska látky sa snažili zvýrazniť svoje oblečenie a prispôsobiť ho móde. Nebolo tomu inak ani u mužov, hodvábna vreckovka v hornom vrecku saka slúžila len na módne účely a často sa menila.
A akú dôležitú úlohu zohrávali vreckovky ako módny doplnok v období prvej republiky, vystihuje ďalší z článkov denníka Slovenský východ zo dňa 7. októbra 1934.
Dnešné vreckovky. Každoročne vymýšľa móda pre ženy mnoho rôznych noviniek a nezabudne ani na vreckovky. Tohoto roku odporúča jednoduché vreckovky, či už plátěné alebo linonové a batistové pre dennú potrebu. Prizerá najmä k jemným odtieňom pastelových bariev a tieto uplatňuje menovite v okrajoch. Prirodzene, že nechýba dosť veľký monogram. Tieto vreckovky hodia sa ale najmä k anglickým šatám. K odpoludňajším a večerným ich móda nepripúšťa a tu nastupujú vreckovky hodvábne, biele, bohato zdobené, či už tylom, čipkou alebo vsadeným motívom. Taká vreckovka dá iste hodne práce, ale je predmetom obdivu a dodáva majiteľke istého pôvabu. Slovenský východ, 7. október 1925
V 30. rokoch 20. storočia sa objavil praktický rival dekoratívnych vreckoviek, papierová vreckovka, ktorá slúžila predovšetkým na hygienické účely. Za svoju popularitu vtedy aj dnes vďačí tomu, že sa dá vyhodiť a vymeniť za druhú. Paralelne s nimi sa až do 60. rokov 20. storočia udržali obľúbené súkenné vreckovky. Papierová verzia si vydobyla dominantné postavenie začiatkom 21. storočia.
