Košičania postrehli, že obľúbená kaviareň Carpano je už minulosťou a dnes sa v jej priestoroch zriadil nový podnik zvaný Marai Bistro. My si v dnešnom článku zaspomíname na cukráreň Megay, ktorá bola predchodcom Carpana a rovnako bola košickou ikonou, a to takmer 70 rokov.
Dom na Hlavnej ulici č. 42 sa staval v roku 1835 na mieste, kde stáli predtým tri meštianske domy. Tie odkúpil v roku 1825 gróf Teodor Csáky, ktorý inicioval aj výstavbu modernej stavby na ich mieste. Ako podporovateľ revolúcie v rokoch 1848 – 1849 bol politicky prenasledovaný. Po jeho smrti bola majiteľkou domu jeho vdova Klára, rod. Rhollová a dom od nej neskôr odkúpil židovský obchodník s látkami Jozef Schäffer. V roku 1880 sa novým vlastníkom stáva Emil Schirger.
V 60. rokoch 19. storočia zriadil cukráreň Gyula (Július) Szekerák vo svojom dome na Hlavnej ul č. 62. V roku 1892 ju prevzal Gusztáv Megay a premiestnil do domu na Hlavnej ulici č. 42, kde predtým bol obchod s látkami zvaný „U pažaťa“. Práve rodina Megay sa stala úspešnou cukrárskou rodinou, ktorá mala úspešnú prevádzku nielen v Košiciach, ale aj v Miskolci a v Rimavskej Sobote.
Jeho otec Gusztáv Megay sa narodil 23. marca 1827 ako druhé z troch detí rodičov neznámeho povolania. Z otcovej strany mal predkov z Gyulafehérváru a z matkinej strany z Kiskaránd a Nagyvárad (Veľký Varadín). Gusztáv Megay sa oženil 4. mája 1858 a jeho manželkou bola vtedy 15-ročná Amália Nánássy, rodená Brady (nar. 1. marca 1843). Manželia sa usadili v Zlatnej v dnešnom Rumunsku, kde sa im narodili štyri z ich jedenástich detí. Rodina sa odtiaľto presťahovala do Fogarasa, kde sa narodilo piate dieťa Oliver a následne Gusztáv (11. októbra 1867), ktorý zdedil otcovo meno a neskôr si zvolil povolanie cukrára.
V roku 1870 sa početná rodina presťahovala do Košíc a pre rodičov toto mesto znamenalo už trvalé miesto usadenia sa. Práve spomínaný syn Gusztáv prezval v roku 1892 cukráreň a presťahoval ju do domu na Hlavnej ulici č. 42. Prevádzkoval ju do roku 1920, kedy zomrel, rodina Megay ale pokračovala ďalej a vlastnila cukráreň až do roku 1945. Od konca 30. rokov ju viedol Dr. Eduard Varga, ktorý sa do rodiny priženil a posledným majiteľom bol Arpád Megay.
Cukráreň sa stala jednou z najobľúbenejších a mala svojich stálych hostí. Svojou jedinečnou atmosférou a kvalitnými zákuskami, zmrzlinou i kávou lákala hostí niekoľko desaťročí, aj v ťažkých rokoch v čase dvoch vojen. Po vojne ju prevádzkoval Štefan Králik a po znárodnení fungovala do roku 1967, kedy ju zrušili. Namiesto nej v nasledujúcom roku otvorili vináreň Carpano s ponukou talianskych vín, o ktorej bude nasledujúci článok.
