Ľudia sa dnes naučili volať záchranku na všetko. Od bolesti zuba až po „taxík“ do pôrodnice. Skúste si zlomiť ruku a zavolať záchranku napríklad v Londýne. Hneď vám príde faktúra na 800 libier, hovorí prešovský záchranár Dušan Kraus.
Záchranárom je 28 rokov. V roku 1992 začínal ako sestra na oddelení ARO v Bardejove. Od roku 2006 pracuje pre košickú štátnu záchranku v Prešove. S kolegyňou záchranárkou napísali v roku 2007 učebnicu pre zdravotné školy – Prvá pomoc v praxi. Mala obrovský ohlas, žiadna učebnica prvej pomoci pre stredné školy totiž dovtedy neexistovala. Koncom minulého roka vydali druhú knihu s názvom 100 príbehov záchranára.
S diplomovaným záchranárom a inštruktorom prvej pomoci Dušanom Krausom (46) sme sa porozprávali o tom, ako fungujú záchranári v čase korony, prečo a ako ľudia zneužívajú rýchlu zdravotnícku pomoc, ako sa za tridsať rokov posunulo záchranárstvo na Slovensku a či sme dnes viac zdraví, alebo chorí ako v minulosti.
Záchranár v čase korony 2.0. Ako teraz fungujete?
Už pri prvej vlne v marci sme prestali voziť prípady, ako napríklad seknutie v krížoch, zvracanie alebo hnačky. Jednak kvôli tomu, že sa ľudia báli, jednak sa to obmedzilo už na úrovni dispečingu – Krajského operačného strediska záchrannej služby, ktoré primárne rozhoduje o tom, kde a ku komu vyrazíme.
Tak často ako predtým už nechodíme ani k pôrodom do rómskych osád. Trochu sa teda znížilo aj zneužívanie záchranky ľuďmi, ktorí nie sú v bezprostrednom ohrození života. Toto je problém na celom svete. A Slovensko vôbec nie je výnimka, skôr naopak.
Ako sa záchranky zneužívajú? Dá sa to nejako riešiť?
Tínedžer sa po nočnej pitke ráno pozvracia a zavolá si záchranku. Potom nie sme tam, kde by sme naozaj mali byť. Pri zachraňovaní života. Niekoho dva dni bolí brucho prípadne chrbát, tak nás zavolá. Ľudia sa naučili volať záchranku na všetko. Od bolesti zuba až po odvoz do pôrodnice.
Ak by ste si zlomili ruku a zavolali záchranku napríklad v Londýne, hneď vám príde faktúra na 800 libier. To isté platí v Nemecku alebo v Rakúsku. Áno, záchranka k vám príde. Ale ak zistia, že ste ju zneužili, zaplatíte za to. Počúvame o tom na konferenciách po celej Európe. Samozrejme, že sa to dá systémovo vyriešiť, ale politicky to je nepriechodné.
Keď prídu dvaja ľudia s vysokou školou plus šofér k pôrodu a do sanitky vám nastúpi zdravé 18-ročné dievča s veľkou taškou, ktoré potom v nemocnici vyšliape na deviate poschodie aj s tou taškou na pleci, pýtam sa – načo sme tam išli? Načo potrebuje človek záchranku s dvomi profesionálmi, keď môže prísť do nemocnice sám?
K pôrodom vás volajú často. Koľkým deťom ste už pomohli na svet?
Mimo nemocnice, teda priamo na ceste v sanitke alebo v teréne, som už odrodil viac ako 60 detí.
Nikdy neviete, ku komu práve idete, obzvlášť dnes. Používate kvôli pandémii pri výjazdoch špeciálnu ochranu?
Ak ideme k človeku, ktorý mal teplotu nad 39 °C, musíme mať povinne ochranný oblek, dvoje rukavice, špeciálne ochranné rúško typu FFP2 a štít. Každý takýto prípad berieme ako možnú pozitivitu.
V centrále na to máme špeciálneho pracovníka. V prípade, ak sa potvrdí, že sme prevážali COVID-19 pozitívneho pacienta, všetko odkontroluje, dohľadá a zmanažuje. Prečo, kedy a kde sme ho viezli, či sme podľa predpisov mali potrebnú ochranu, či je potrebné niekoho z nás testovať, prípadne nariadiť karanténu.
Pocítili ste pri prvej vlne alebo teraz nejaké obmedzenia pri prijímaní pacientov?
Čo sa týka centrálneho príjmu v Prešove, zatiaľ sa mi nestalo, aby nám niekto pacienta neprebral. Momentálne nemám ani pocit, že by miest na oddelení bolo málo. Samozrejme, nemocnice sa pripravujú, upravujú – reprofilizujú sa oddelenia pre potreby pandemických pacientov.
Aj my sa v podozrivých prípadoch, napríklad ak nás volajú ľudia s teplotami, snažíme ešte počas cesty postup a stav pacienta odkonzultovať s nemocničným COVID-19 oddelením. Lekárovi opíšeme stav pacienta, môže nám napríklad povedať, že ho máme nechať doma. S tým, že mu telefonicky indikuje potrebnú liečbu a poskytne všetky inštrukcie.
COVID-19 sa dnes často porovnáva s chrípkou. Mali ste pred koronavírusom pacientov, ktorí volali zácharnku napríklad kvôli vážnym chrípkovým stavom?
Priamo na chrípku človek nikdy nezomrie. Ak zomrie, tak na komplikácie chrípky, ako je napríklad hnisavý zápal pľúc. Áno, pred koronou sme vyrážali aj k takýmto stavom prebiehajúcej vážnej virózy s ťažkým dýchaním a bolesťami na hrudníku.
Myslím si, že ak by ľudia videli pacientov, ktorých odpoja z ventilátora a ktorí vám v tom momente povedia, že si nikdy nemysleli, že im choroba postihne pľúca tak, že to bez pomoci nebudú vedieť udýchať, vôbec by nešpekulovali, či nosiť rúško.
A nehovorím o starých ľuďoch. Často sú to zdraví ľudia v strednom veku, športovci. COVID-19 im doslova „odpáli“ pľúca do takej miery, že sa nevedia ani nadýchnuť. Je to, samozrejme, individuálne. Tak, ako existujú bezpríznakoví ľudia, ktorí chrípku či COVID-19 v pohode prechodia, iní môžu v dôsledku komplikácií virózy zomrieť.
Základné veci ako krvácanie a zlomeniny si v minulosti ľudia vedeli ošetriť sami. V každej dedine bola babka, ktorá vedela odrodiť dieťa. Hlavne tínedžeri a mladí ľudia boli oveľa zdravší. Dnes sa záchranka volá ku všetkému.
Prečo sú dnes v názoroch na prevenciu, opatrenia a nosenie rúšok ľudia rozdelení viac ako pri prvej vlne?
Problém je v tom, že ak to človek prechodí bez príznakov, jednoducho si povie: áno, bol som pozitívny, mal som COVID-19 a prešiel som tým úplne ľahko. Bude mať na to takýto názor. A pravdepodobne ho bude šíriť ďalej.
To je síce fajn, ale ak by nám tu malo zomierať 700 ľudí denne ako pri prvej vlne v Taliansku alebo Španielsku, ničomu a nikomu to nepomôže. Stáli by sme pred najťažším rozhodovaním. Komu poskytnúť starostlivosť, pľúcny ventilátor a komu nie. Opatrenia a nosenie rúšok by som vôbec nepodceňoval.
Nejde iba o kapacitu nemocníc a oddelení alebo o drahé prístroje. V tom priestore musí niekto byť a prístroje musí niekto obsluhovať. Ak nám z oddelení ARO kvôli karanténe vypadnú profesionálni lekári s praxou, nenahradí ich nikto. Ani vojaci, ani medici. Takíto lekári a zdravotnícky personál nám v krízovom stave budú chýbať.
Ako sa zmenili záchranárske technológie a pomôcky od zažitej predstavy záchranára v plášti s kufríkom v ruke a fonendoskopom na krku spred tridsiatich rokov?
Tak napríklad klasické nosítka a sedačky za zmenili na sofistikované „schodolezy“, ktoré majú vzadu pohyblivé pásy. Pomocou takéhoto schodolezu dokáže aj 50-kilová záchranárka úplne sama z dvanásteho poschodia zniesť 110-kilogramového pacienta.
Pri infarkte vieme pomocou moderných dátových aplikácií už pri prevoze, online zo sanitky, komunikovať s kardiológom. Lekár stav posúdi a v predstihu vie, o aký typ infarktu ide, personál sa môže perfektne pripraviť. Keď pacienta privezieme, ide rovno na operačnú sálu. Ak je to Prešovčan, dokáže byť na operačnom stole v kardiocentre o 15 – 20 minút. Na tretí deň od zákroku už môže byť späť doma.
Posunulo sa aj zvládanie bolesti?
Dnes už nie je problém naozaj superrýchlo a efektívne utlmiť bolesť. Máme farmaká, ako je napríklad Penthrox, ktoré aj veľmi krutú a ťažkú bolesť dokážu okamžite zmierniť tak, že do nemocnice vás aj pri trojnásobnej zlomenine nohy dokážeme doviezť, ak nie úplne bez, tak iba s minimálnou bolesťou.
Je to úžasný preparát, funguje ako cigareta. Človek si ho sám inhaluje a dávkuje potrebné množstvo podľa bolesti. Štyrikrát sa nadýchnete a bolesť je odstavená.
Zachraňujete ľudí už takmer tridsať rokov. Ako sme na tom na východe Slovenska v porovnaní s minulosťou? Sme viac zdraví alebo chorí?
Keď som začínal, neplatilo to, čo platí dnes – že laik nevie posúdiť svoj zdravotný stav. V menších mestách bola jedna záchranka, ktorá stíhala celý okres. Ľudia mali dobré znalosti. Základné veci ako krvácanie a zlomeniny si vedeli ošetriť sami. V každej dedine bola nejaká babka, ktorá vedela odrodiť dieťa.
Budem sa opakovať, ale dnes sa záchranka volá naozaj ku všetkému. Mám taký pocit, že hlavne tínedžeri a mladí ľudia boli v minulosti oveľa zdravší. Mali oveľa viac pohybu. Dnes to máte od malička – pizza, čipsy, kola, zlé stravovanie, nadváha, žiadna fyzická kondícia. A potom to už ide, príde najmenší problém a volá sa záchranka. Na všetko.
Riešili ste v poslednej dobe podobný prípad?
Na poslednej službe si zavolal záchranku 17-ročný chlapec. Mal bolesti na hrudníku. Nastúpil, sadol si ku mne dozadu do sanitky, vytiahol mobil a začal četovať. Čo si o ňom mám myslieť? Úplne evidentné zneužívanie systému.
Alebo sme nedávno riešili 16-ročného mladíka, ktorý si z detskej izby zavolal záchranku. Bez toho, aby o tom jeho mama, ktorá bola v kuchyni, vedela. Keď sme prišli, mama sa nám ospravedlňovala, že o tom nevedela. Volal, lebo mal čiernu stolicu. Tak mu mamička vysvetlila, že ráno jedol čučoriedky. A bolo po výjazde. Zbytočnom.