Zajakavosť trápi nielen deti, ale aj dospelých. Ako im môžeme pomôcť?

SlovenskoZaujímavosti

Tento problém treba podchytiť hneď.

Koktanie, respektíve zajakávanie má rôzne formy a príčiny, napríklad aj stres. V prípade, že nejde len o príležitostné zakoktanie sa, je potrebné tento problém podchytiť čím skôr.

„Je to syndróm komplexného narušenia koordinácie orgánov podieľajúcich sa na hovorení. Prejavuje sa rôznymi spazmami, pauzami, vsuvkami, ktoré narušujú plynulosť hovorenia a pôsobia rušivo na komunikačný zámer človeka. Prvé fázy zajakavosti, najprv je to vývinová neplynulosť reči. Ak sa predlžuje, tak je to incipientná zajakavosť, potom je to fixovaná zajakavosť chronická zajakavosť,“ vysvetlila klinická logopédka Dagmar Kobulská s tým, že zajakávanie patrí medzi ťažšie formy narušenej komunikačnej schopnosti:

„Zajakavosť vzniká už v detskom veku. Prvá zajakavosť je okolo dvoch – troch rokov. Nenazývame to zajakavosť, ale vývinová neplynulosť reči. Pozorujeme to u detí, ako fázu neplynulého hovorenia, keď dieťa má vývinové difluencie, čiže neplynulosť reči, keď je nevydretý artikulačný aparát a dieťa nevie ešte dokonale rozprávať a chce niečo rýchlo povedať.“

Bežná zajakavosť sa vyskytuje u viac ako 50 percent malých detí. Dá sa to však riešiť, no približne 20 percent tejto vývojovej zajakavosti pretrvá až do dospelosti, čo potvrdila aj Kobulská:

„Dieťa opakuje, predlžuje slabiky, ťažšie rozpráva, vyskytujú sa rôzne spazmy v reči. Deti začínajú pociťovať nejakú psychickú záťaž v reči, majú už problém s rečou. Vtedy už začíname hovoriť o incipientnej, začínajúcej zajakavosti. Tá môže byť začiatkom školského roka alebo keď dieťa začína chodiť do školy a postupným uvedomovaním si svojho hendikepu a zhoršovaním sa všetkých príznakov začíname potom hovoriť o fixovanej zajakavosti.“

Foto
Ilustračná fotografia / TASR

Najvyšším, 4. stupňom je chronická zajakavosť. Ide o neplynulosť reči, súčasťou je nadmerná námaha a psychická tenzia u mladistvých či dospelých. Príčiny vzniku zajakavosti sú rôzne, môžu byť orgánové, ale často je to prostredie alebo rôzne psychické problémy. Ako skonštatovala Kobulská, zajakavosť sa najčastejšie vyskytuje u detí, no sú aj výnimky:

„V literatúre sa opisuje, že zajakavosť sa vyskytuje častejšie u osôb mužského pohlavia, ale ja to vo svojej ambulancii nepociťujem. V dnešnej dobe je to u detí rovnako. Prvotná detská zajakavosť sa vyskytuje viac u introvertných detí, ktoré sú na začiatku dobré, tiché, poslušné a potom príde fáza, keď chcú veľa rozprávať. Veľakrát je to vtedy, keď deti prídu do materskej školy alebo keď príde rodina a chcú jej niečo rýchlo porozprávať a vtedy si to rodičia všimnú.“

Ide o komunikačný problém na oboch stranách. Na jednej je problém vyjadriť sa, na tej druhej rozumieť či pochopiť hovoriaceho, preto je potrebné to riešiť.

„Gro terapie zajakavosti je postupné odstraňovanie všetkých troch symptómov, čiže disfluencie, neplynulosti, psychickej tenzie aj nadmernej námahy. Zajakavosť odstraňujeme v spolupráci s odborníkmi, čiže nie je to len terapia u logopéda, ale potrebujeme na to aj psychológa, neurológa, prípadne aj pedopsychiatra. Veľmi dôležitá je diagnostika a pre rodičov čím skôr, nečakať, nepýtať sa známych, kamarátov, každé dieťa je individuálne,“ skonštatovala Kobulská.

Je potrebné pri komunikácii s balbutikom dopĺňať jeho slová či vety alebo ho nechať samého dopovedať?

„Nie vždy je dobré doplňovať druhého človeka, zvyk dávať mu nápomocné otázky. Ak dieťa niečo nevie, počkať, kým to dieťa niečo povie alebo dať mu ľahkú otázku, nezahlcovať. Veľakrát dieťa si to musí premyslieť, my mu už dávame ďalšiu otázku alebo mu chceme pomôcť. Veľakrát sa hovorí, počítajte aj do desať pomaličky a často nám aj na tú osmičku dá odpoveď,“ dodala Kobulská s tým, že v porovnaní s minulosťou nastali viaceré zmeny:

„V dnešnej dobe nielen zajakavosť, ale komplexne narušený vývin reči stúpol. Stále, keď sa ma rodičia pýtajú, prečo, ja hovorím nie vinou rodičov, ale dobou a prostredím. Deti sú zahltené počítačmi, telefónmi, mobilmi, je to internetová doba. Nemôžem povedať, že málo, ale rozprávame práveže veľa, nie jednoduchou, ale ťažkou formou, a tým pádom sa zhoršuje nielen zajakavosť, ale celkovo oneskorený narušený vývin reči.“

Pomoc psychológa

U starších pacientov hovoríme najčastejšie o chronickej zajakavosti, ktorá súvisí s orgánovými príčinami, traumou či nejakým úrazom alebo veľmi ťažkou psychickou záťažou.

„Čo sa týka psychických problémov alebo tikov, tak samotnými symptómami porúch plynulosti súvisia aj psychické symptómy. Jedným z nich je určitá psychická tenzia alebo akýsi vnútorný nepokoj, ktoré prežíva balbutik aj pri bežnom hovorenom prejave, také určité vyvedenie z miery alebo strach, ktorý môže viesť až k vzniku logofóbie, čiže chorobného strachu z vlastného hovoreného prejavu,“ vysvetlila Jana Tverďáková zo Psychosociálneho centra Košice s tým, že to sprevádza červenanie sa, tiky, časté odkašliavanie, potenie rúk či vyhýbanie sa očnému kontaktu:

„Okrem psychickej tenzie vnútorne prežívanej, balbutik musí vynakladať nadmernú námahu aj pri všednom prejave. Toto jeho patrné fyzické úsilie môžeme pozorovať napríklad pri nápadnej gestikulácii, rôznych grimasách, vegetatívnych prejavoch, ktoré sú niekedy ešte rušivejšie ako samotná zajakavosť. Toto všetko môže viesť k tomu, že sa u balbutika vyvinie vyhýbavé správanie, ktoré ho dovedie až k izolácii od okolitého sveta.“

Z tohto dôvodu je potrebné tento začínajúci problém podchytiť hneď. Jednoducho povedané, venovať dieťaťu čas a dostatok pozornosti.

„Určite v prvom rade počúvať, čo dieťa hovorí a bez hodnotenia, nesústreďovať sa na to, ako to hovorí a neposudzovať. Keď nám dieťa chce niečo zdieľať, treba sa na neho koncertovať, venovať mu plnú pozornosť, vyjadriť to napríklad fyzickým kontaktom, čupnúť si k nemu a dať mu najavo, že ho plne počúvame a plne sa na neho sústredíme. Určite je dôležité byť trpezlivý, dieťa nepoháňať, nedokončovať za neho vety a dopriať si dostatok času ho vypočuť,“ doplnila Tverďáková.

Dôležité je dieťa pri rozprávaní povzbudzovať, aby si nevytvoril strach z hovorenia. Pre deti by sme mali byť vzorom, preto je potrebné hovoriť spisovne a správne artikulovať. Ako dodala Tverďáková, vo vzácnych prípadoch hovoríme aj o takzvanej získanej zajakavosti:

„Vzniká v dospelom veku. Je to buď dôsledok nejakej neurologickej udalosti, v prípade nádoru alebo nejakého mozgového poškodenia, zranenia hlavy, ale aj napríklad ako následok užívania drog. Tiež to môže byť reakcia na silný traumatický zážitok. V tomto prípade ale ide skôr o opakovanie častí slov alebo celých slov. Nejde o tie rečové bloky alebo o predlžovanie slov, ako je to v prípadoch klasickej vývinovej zajakavosti.“

Koktanie je komunikačný problém sprevádzaný nielen viditeľnými javmi, ale aj tými, ktoré prežíva sám hovoriaci vo svojom vnútri.

„Malá časť ľadovca, ktorú vidíme, sú tie na prvý pohľad zrejmé prejavy koktavosti, ale tá väčšia časť problémov sú tie, ktoré nevidíme, a to sú práve tie rôzne negatívne emócie spojené s touto poruchou, ako sú pocity hanby, frustrácie, strápnenia, strach, hnev. Práve tieto negatívne emócie ešte zvyšujú stres, napätie, námahu, ktorú balbutik vynakladá a zhoršujú rečové problémy, pretože tie rečové orgány a svaly sú stiahnuté v kŕči,“ zdôraznila Tverďáková, pričom hovorila aj o vplyvoch zajakávania na rôzne oblasti života:

„Či je to spoločenský, emocionálny život, mentálne zdravie. Samozrejme, aj úroveň zajakavosti môže byť rôzna. U niekoho to môže byť len mierne zajakávanie, ale u niektorých to môže byť v takej miere, že úplne znemožňujú komunikáciu. Preto je dôležité, aby človek s touto poruchou chodil nielen k logopédovi, kde pracuje na svojich rečových schopnostiach, ale aj k psychológovi, ktorý mu pomáha spracovať tie emócie.“

 

Autorka: TÍMEA UDVARDYOVÁ

 

Komentáre