Vojtech Bukovský (Braun) bol iniciátorom založenia košického maratónu. Ako športový nadšenec a novinár sa zúčastnil olympijských hier v roku 1924 v Paríži. Počas svojho pobytu vo Francúzsku písal o priebehu olympiády do denníka Kassai Napló, ktorý vychádzal v Košiciach. Na olympiáde ho najviac oslovil maratónsky beh. Po návrate do Košíc sa začal zaoberať myšlienkou zorganizovania prvého maratónskeho behu aj v rodnom meste. Postupne získal súhlas a podporu východoslovensko-podkarpatského okrsku Československej atletickej únie, potom podporu náčelníka košickej polície a samotného mesta a len 107 dní po parížskom maratóne odštartovali 28. októbra 1924 (v deň republiky, výročie vzniku Československa) v Turni nad Bodvou historicky prvý košický maratón.
Maratón sa konal v rámci „ľahkoatletických dostihov“ košickej posádky na oslavu 6. výročia československej samostatnosti za účasti 8 bežcov. Asi nikto nečakal, že už prvý ročník maratónu pritiahne pozornosť tisícov divákov, ktorí s nadšením čakali pri trati odvážnych bežcov.
Vojtech Bukovský (*4. november 1894, Košice – † 30. november 1963, Krompachy) bol synom židovského obchodníka s farbami. Jeho rodné meno bolo Béla Braun. Študoval v rokoch 1900 – 1904 v meštianskej nižšej odbornej škole a v rokoch 1904 – 1912 vo vyššej odbornej škole. Telocvik ho vyučoval Ľudovít Kmeťko, ktorý bol pod menom Lajos Aradi-Kmetykó oporou strieborného tímu uhorských gymnastov na štokholmskej olympiáde v roku 1912. V štúdiu pokračoval v Budapešti, kde sa mal vyučiť za stavebného inžiniera, kvôli prvej svetovej vojne ale musel štúdium prerušiť. Na vojne slúžil v delostrelectve rakúsko-uhorskej armády. K štúdiu v Budapešti sa vrátil krátko po skončení vojny.
Vojtech sa v mladosti venoval viacerým športom, vrhu guľou, päťboju, neskôr aj šermu a lyžovaniu. Do histórie košického športu sa zapísal najmä ako iniciátor a organizátor viacerých podujatí. Boli to okrem maratónskeho behu aj Majstrovstvá Slovenska v zápasení, v šerme, v boxe a cyklistické preteky Košice – Tatry – Košice. Vďaka úspechu pri založení košického maratónu a znalosti množstva jazykov bol neskôr rozhodcom maratónskeho behu na olympijských hrách 1928 v Amsterdame, aj na prvých Majstrovstvách Európy v Turíne 1934 a v Paríži 1938. Bol aj veľmi vzdelaný a ovládal viacero jazykov, v dotazníku národnej spoľahlivosti z roku 1946 uviedol, že ovláda okrem slovenčiny a maďarčiny aj francúzsky, anglicky, taliansky a nemecký jazyk.
Béla-báči, ako ho volali, bol šťastne ženatý s manželkou Eleonórou Máriou Némethyovou pochádzajúcej z Gönczruszky (obec v Maďarsku neďaleko hraníc). Oženil sa s ňou 29. júna 1929 a manželka mu pomáhala v obchode, ktorý rodina naďalej prevádzkovala. V predajni rozšírili sortiment o koreniny a zmiešaný tovar a Vojtech sa v nej stal obchodným vedúcim. Výlučným vlastníkom obchodu sa stal v júli 1938, keď mu jeho spoločníčky odstúpili svoje podiely a po novom sa volal „Vojtech Braun obchod s koreninami, zmiešaným tovarom a farbami“. Vojtech s manželkou v tej dobe už žili v byte na dnešnom Drevnom trhu číslo 1 (vtedy Petőfi tér 11).
Jeho život, ako život všetkých Európanov, poznačil rozmach Hitlera a jeho stúpencov koncom 30. rokov a stúpajúci antisemitizmus. V novembri 1938 obsadilo Košice maďarské vojsko. Schyľovalo sa k svetovému konfliktu a v tom roku sa košický maratón prvýkrát nekonal. V prvých rokoch vojny rodina ešte viedla ako-tak normálny život, zhoršovať sa to začalo nástupom Nyilašov k moci v Maďarsku v marci 1944.
Koncom apríla začali košických Židov sústreďovať a transportovať do vyhladzovacích táborov. Otec košického maratónu sa musel začať ukrývať. Aspoň tak znie jedna z verzií o jeho úniku z transportov smrti. Podľa nej mu mala pomôcť samotná miestna polícia, s ktorou v minulosti mal dobré kontakty a ktorá mu zvykla pomáhať pri organizovaní maratónov. Skrývali ho v areáli polepšovne (dnes vysoká škola veterinárna na Komenského ulici), potom priamo v budove policajného veliteľstva v jednej z väzenských ciel a nakoniec mu azyl poskytli príbuzní jeho manželky.
V spomínanom dotazníku o národnej a politickej spoľahlivosti to opisuje inak. „Zaistený a uväznený maďarskou a nemeckou políciou, resp. gestapom som bol od 24. marca 1944 do 28. novembra 1944.“
O hrôzach, ktoré musel prežívať počas vojny, sa dočítame, že z celej jeho rodiny prežil vraždenie len on sám a manželka, tá však nebola židovského pôvodu:
„Z mojej rodiny v počte 29 bolo odtransportovaných, resp. deportovaných 28 a dosiaľ sa z nich ani jeden nevrátil. Bol som vždy československého smýšľania. Pracoval som do r. 1938 na poli československého športu. Podporoval som osoby slovenskej národnosti za okupácie, teda v čase ich ohrožovania zo strany maďarských úradov.“ Archív mesta Košice
Práve po skončení vojny sa rozhodol pre zmenu svojho mena z Braun na Bukovský. Pri žiadosti o politickú a národnú spoľahlivosť sa ho zastali aj viaceré významné osobnosti z Košíc.
„Potvrdzujem, že dňa 5. januára 1939 pricestoval som z Michaloviec, kde som pôsobil u štátnej polície – na priepustku do Košíc. Dňa 6. januára 1939 v odpoludných hodinách hľadala mňa maďarská polícia z dôvodov mi dosiaľ neznámych, avšak domnievam sa, že i preto, lebo dňa 6. januára 1939 bol podniknutý útok československým vojskom (tankovým oddielom) do vnútorného mesta Mukačeva. Vtedy požiadal som Ing. Vojtecha Bukovského, obchodvedúceho v Košiciach, ktorého som osobne dobre poznal, aby mi poskytnul ochranu pred maďarskými úradmi. Menovaný vystavia seba samého nebezpečenstvu, mojej žiadosť s najväčšou ochotou vyhovel a ukryl mňa od 6. januára do 4. hod. 8. januára 1939 vo vlastnom byte v Košiciach, na bývalom Pethőfyho námestí a taktiež ma informoval, že na hraniciach zo strany maďarských úradov nie sú učinné sprísnené opatrenia a tak podarilo sa mi bez akejkoľvek ujmy opustiť Košice a vrátiť sa do Michaloviec.
Pán Ing. Vojtech Bukovský týmto činom v čase, keď osoby slovenskej (českej) národnosti boli zvýšené ohrozené, preukázal skutok, ktorý nasvedčuje bezpochybne o jeho československom presvedčení a demokratickom smýšľaní. Taktiež menovaný poskytnul pomoc v apríli 1939 mojej manželke Kataríne rod. Tajtátkovej, ktorú maďarská polícia z územia Maďarska navždy vykázala. Ináč p. Ing. Vojtecha Bukovského poznám ako takú osobu, ktorá mala vynikajúce zásluhy na poli zveľadenia československého športu tak v minulosti, ako i v prítomnom čase.“ Vojtech Kováč, Obl. Veliteľ NB Košice I. 19. december 1945
„Byl jsem s ním ve stálem styku od r. 1920 až do listopadu 1938, byl hlavním činiteľem a pořadatelem všech takřka sportovních podniku pořádaných na východním Slovensku.
On to je, kterého môžeme nazvat zakaladatelem slovenského marathonu, ale i havnním pořádatelem. Se mnou spontáne založil východoslovenský okrsek čs. amaterské athletické unie v Košicích, jehož funcionářem byl až do přveratu 1938. Ing. Braun sa zastával športu slovenského a činil ak stále, i když mu z maďarské strany byly činěny výtky a on to byl, který obhajoval název „slovenského marathonu“ každoročne 28. október v Košicích pořadaného. O svetovém významu tohto závodu netřeba se snad ani zminovati. Význam jeho uspořádaní, výsledky atd. byly stále a stále příznivě kritisovány mnoha sveťovými journály.
Brauna jsem poznal jako muže loyálního a oddaného republikána – jeho antifašistické smyšlení bylo taktéž známé, což konečně dokazuje jeho členství v čs. národníh spolcích, ve kterých byli a jsou dnešní vedoucí našeho státu českoslvoenského.“ V Praze 9. července 1945, Pol. Pplk. Antnín Zikmund.[1]
V roku 1951 sa vrátil na čelo organizačného výboru košického maratónu. Pod jeho vedením v roku 1952 dostal názov Medzinárodný maratón mieru, ktorý nesie dodnes. V roku 1957 bol iniciátorom zrodu Maratónskeho klubu (pôvodne Maratónsky komitét) a jeho prvým predsedom. V roku 1963 sa na organizácii ročníka maratónu podieľal poslednýkrát. Nešťastne zomrel počas cesty na Plejsy, kde sa mala uskutočniť jeho prednáška na školení lyžiarskych rozhodcov. V roku 2014 sa stal členom Siene slávy slovenskej atletiky in memoriam.
Autor: Peter Anna/Archív mesta Košice