Ako hráč bol ukážkovým príkladom pracanta a svedomitosť vyžaduje aj od svojich zverencov. Vyznávač kréda, že iba poctivá práca môže priniesť zaslúžené výsledky, dnes oslavuje 60. narodeniny. Milan Staš.
Z Medzian až k majstrovským titulom
Prešovský rodák vyrastal v neďalekej dedinke Medzany a do Košíc ho pritiahol spoločne s Igorom Libom začiatkom 80-tych rokov tajomník klubu Pavol Matis.
„Pán Matis mal perfektný skauting,“ rozhovoril sa Milan Staš. „Navštevoval zápasy nižšej súťaže a poznal každý talent. Takto dotiahol do Košíc Juraja a Petra Bondrovcov, Peťa Slaninu, Moja Božíka či Igora Libu. Všetko to boli výborní hráči, ktorých navyše stmelili tréneri Ján Selvek a Július Kovács. Pán Selvek mi dal naozaj veľmi veľa a doteraz máme výborný vzťah a uznávam ho ako odborníka i človeka. Vďačný som však aj trénerskej dvojici Ján Faith – Ján Šterbák, ktorá nás doviedla k druhému titulu.“
Roky budovaný tím VSŽ vykazoval výrazný progres, ktorý vygradoval ziskom majstrovských titulov v rokoch 1986 a 1988.
„Na to obdobie si spomínam iba v superlatívoch. V Košiciach sa zišla vynikajúca partia a ako tím sme si všetci sadli. Či sme boli z Prešova, Liptovského Mikuláša, Banskej Bystrice, alebo Popradu, ťahali sme za jeden povraz,“ prízvukuje jubilant.
Svoj prvý federálny titul oslávili Košičania na domácom ľade po rozhodujúcom piatom finálovom súboji proti Dukle Jihlava. V dramatickej sérii samostatných nájazdov naskákal celý tím po góle Vladimíra Sviteka na ľad, no rozhodca eufóriu schladil a v súlade s pravidlami umožnil dokončiť sériu hosťujúcemu Žákovi. Ten sa nemýlil a dráma pokračovala.
„Na tú Jihlavu spomínam veľmi rád. Po tom góle Sviteka nastal chaos a celá hala sa už tešila z titulu. Ešte však nebol koniec a napokon to rozhodol až nebohý Vilo Belas. To, čo nastalo potom, bolo jednoducho nezabudnuteľné,“ zaleskne sa aj po vyše tridsiatich rokoch iskra v oku Milana Staša.
Podobné pocity si Košičania užili aj o dva roky neskôr. Staš však pri preberaní pohára na ľade pražskej Sparty chýbal. „V tej sérii som mal smolu a v druhom domácom zápase som si zlomil zápästie. Do Prahy som už preto necestoval. Nikdy nezabudnem na ten majstrovský gól v podaní Libu s Vodilom. Ukázali tam nesebeckosť nášho tímu.“
Dva federálne tituly urobili z košických hráčov v metropole východu nesmrteľných a ľudia ich doslova nosili na rukách.
„Ľudia boli veľmi prajní a nebola tam taká zákernosť, aká sa objavuje teraz. Hala bola vždy natrieskaná. Keď sme strelili gól, tak diváci vyskočili a už si pomaly nemali kam sadnúť. Na tých laviciach sa to totiž všetko posúvalo. Sám som kupoval na zápasy rodine a kamarátom po sto lístkov, pretože dostať sa ku vstupenkám nebolo ľahké. Išli na dračku. Ešte aj teraz mi ľudia na úradoch či v obchodoch pripomínajú, že to boli krásne časy košického hokeja,“ usmieva sa Staš.
Za prvý titul dostali Košičania po päťtisíc korún. „Na tú dobu to boli slušné peniaze. Okrem toho sme dostali poukazy na dovolenku v Bulharsku. Neboli to nejaké horibilné odmeny, ale my sme v prvom rade cítili vďaku ľudí a to nám stačilo.“
Húževnatý útočník vytvoril v Košiciach skvelý útok s Vladimírom Svitekom a Miroslavom Žabkom.
„Ja som hral brániace krídlo a v play-off som mal skôr úlohy psa obranára. Vlado bol technický hráč a zakončovateľ, Miro mal výborný výber miesta a kvalitnú prihrávku. Ako útok sme si sadli a preto to fungovalo,“ pokračuje dlhoročný majiteľ košickej osmičky. Toto číslo mu na dres prišili po návrate z vojenčiny v Dukle Trenčín. Dovtedy ho fanúšikovia poznali ako majiteľa čísla 22, ktoré zdedil po Štefanovi Onofrejovi.
Nech hrajú, keď sú takí majstri
Výkony v košickom drese dostali Staša až do nabitej československej reprezentácie. Svoje jediné majstrovstvá sveta zažil v roku 1986. Na ľade moskovskej hale v Lužnikách zažili hráči s levom na hrudi v úvode turnaja dve veľké sklamania v podobe šokujúcich prehier s Poľskom a Nemeckom. Neskôr síce zdolali Kanadu či USA, no výsledkom bola iba konečná piata priečka.
„Rok predtým sme boli majstri sveta. Mužstvo sa generačne obmenilo a z Košíc nás nominovali až šiestich. Mal som taký dojem, že si niekto povedal – keď sú takí majstri, tak nech hrajú. Partia však nefungovala tak, ako na klubovej úrovni. Nebolo to ideálne,“ spomína Milan Staš, ktorého stále mrzí predovšetkým úvod šampionátu. „V zápasoch proti Poľsku a Nemecku sme inkasovali veľmi smolné góly a stále ich mám pred očami. Potom sme to zlepšili, ale piate miesto bolo neúspechom. Dnes by sme si také umiestnenie cenili, no vtedy sme boli obhajcovia titulu.“
Skúsenosť to však bola každopádne obrovská, veď v Moskve si Milan Staš zahral proti legendárnej sovietskej formácii Fetisov, Kasatonov, Makarov, Larionov, Krutov, či zámorským hviezdam ako boli Brett Hull, Denis Potvin, Dale Hawerchuk či Marcel Dionne.
Ponuky na emigráciu odmietol
V časoch svojej najlepšej formy bol Milan Staš hráčom európskeho formátu, no spoza železnej opony sa odchádzalo na západ iba za cenu jednosmernou formou s následkami.
„Počas vianočných zájazdov do Nemecka a Švajčiarska som mal niekoľko ponúk na emigráciu. Nikdy som však nad tým vážne neuvažoval, pretože by na to doplatili moji blízki. Otec bol štátny zamestnanec, sestra učiteľka. Trpeli by za mňa,“ podotýka Staš. „Neľutujem však. Po otvorení hraníc som si na západe zahral a spoznal som mentalitu týchto národov. Chápem preto, prečo sú takí dobrí a stále napredujú.“
Chuť legionárskeho chlebíka si tak užil až po roku 1989. Postupne si zahral v Juhoslávii, Rakúsku, Nemecku i Maďarsku. Z ľadovej plochy potom prešiel prirodzeným spôsobom na trénerskú pozíciu.
Začínal pri Selvekovi
Túžbu stať sa trénerom v sebe pocítil ešte počas pôsobenia na západe.
„Popri hre som tam trénoval žiačikov a keď som potom ukončil kariéru, dostal som priestor pri košickej juniorke. Potom ma k sebe zobral za asistenta pán Ján Selvek a v kritickej sezóne košického hokeja sa nám podarilo s mladým tímom zachrániť najvyššiu súťaž. Pre mňa to bola veľká škola po boku veľkého trénera,“ pokračuje v spomienkach M. Staš, ktorý to dotiahol do reprezentácie aj ako tréner. V pozícii kormidelníka národného tímu pôsobil pri výberoch do 16 a 18 rokov a absolvoval majstrovstvá sveta v Kazani a Plzni.
„To obdobie mi dalo veľmi veľa. Počas turnajov v Európe i v Kanade som sledoval aj prácu iných reprezentácii a nakrúcal som si ich tréningy. Niektoré zaujímavé prvky som potom zakomponoval do mojich metód.“
Tie patrili vždy do kategórie nekompromisných. „Áno, vyžadujem disciplínu a to je pre mnohých hráčov nekomfortné. Chcem pritom iba to, aby robili veci na sto percent. Hráči si neuvedomujú, že iba takýto prístup ich môže posunúť medzi elitu. Poviem to na príklade z mojich čias pri juniorskej reprezentácii. Hráčom som povedal, aby sa išli rozcvičiť. Nazrel som za roh a oni tam stáli. Švajčiari šliapali ako hodinky a z rozcvičky išli celí spotení. Už chlapcov v mládežníckych kategóriách musíme viesť k tomu, že bez práce nie sú koláče a hľadaním výhovoriek sa nezlepšia.“
Milan Staš sa nebráni označeniu trénera starej školy. Ako totiž upozorňuje, táto škola mala výsledky. Súčasný príklad Petra Mikulu (65 rokov) v Poprade podľa neho jasne dokazuje, že ani tréneri po šesťdesiatke nepatria do starého železa.
„Ja som s Petrom spolupracoval vo Zvolene a pochytil som tam od neho veľa vecí. V Poprade ukazuje, že je stále výborným trénerom a mňa to úprimne teší. Mnohí ľudia totiž starších trénerov odpisujú. Ja však stále tvrdím, že táto trénerská generácia dostala svojimi metódami do NHL desiatky hráčov. Boli sezóny, keď sme ich tam mali aj štyridsať. Pozrite sa na súčasný stav. Niekde sa asi stala chyba,“ ťažká si Staš, podľa ktorého chýba slovenskej práci s mládežou poctivosť úspešných krajín. „Už do výchovy mladých hráčov vstupujú rodičia a nepracuje sa tu tak tvrdo ako v zahraničí. Trénoval som aj v Maďarsku a v Poľsku a na vlastné oči som videl, že sa tam investuje do hokeja viac ako u nás. Ono sa to časom ukáže a vidíme, že hoci sme sa sprvoti z príchodu Maďarov do našej extraligy smiali, teraz už tomu tak nie je.“
Doma nie je nikto prorokom
Z pohľadu trénerskej kariéry pri seniorských tímoch strávil Milan Staš najdlhšie obdobie (4 sezóny) na striedačke Banskej Bystrice.
„Bystrica vtedy postúpila do extraligy a spoločne s Mirom Chudým sme vytvoril dobrý tandem s kvalitnými výsledkami. Neskôr sa k nám pridal Vlado Országh a aj to bola výborná spolupráca. Celkovo som mal na asistentov veľké šťastie, pretože mať po svojom boku správneho človeka je veľmi dôležité. Vždy to boli ľudia, pri ktorých mi nehrozila malajská dýka do chrbta a mohol som im veriť,“ konštatuje Staš.
Jeho srdcovou záležitosťou však boli vždy Košice. V roku 2013 to dokázal ochotou zrušiť kontrakt s poľským Sanokom. V tom čase tam pritom cítil obrovskú šancu na zisk majstrovského titulu.
„Sanok bol rok predtým majster a mal veľmi silný tím. Zavolal mi však pán Bakoš a požiadal o pomoc. Košice boli v tom čase na ôsmej priečke tabuľky a šéfovi poľského klubu som musel vysvetliť, že trénovať v našej lige Košice a Slovan je ako trénovať Manchester United a Chelsea. Nebolo to ľahké, ale napokon ma spod dvojročného kontraktu uvoľnil. S odstupom času to možno ľutujem, ale Košice boli vždy mojou srdcovkou,“ vyznáva sa Staš. „Mrzelo ma, že sme nezískali majstrovský titul. Vzhľadom na zlý úvod sezóny však nebolo striebro zlým výsledkom. Čo by dali Košice za finále teraz?“
Skúsený tréner žijúci v metropole východu je aktuálne hlavným trénerom prvoligového Humenného. A hoci ho táto práca napĺňa, v budúcnosti by sa vrátil do štruktúr HC Košice veľmi rád.
„Za novým vedením som bol so žiadosťou o prácu pri mládeži dvakrát. Bolo mi sľúbené, že áno, no potom nastalo ticho,“ vraví pokojným tónom 60-ročný tréner. „Ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom. Cudzí je stále lepší ako domáci, hoci má aj horšie výsledky. Platí to aj o hráčoch, ktorí sú odstavovaní na vedľajšiu koľaj. Keď som trénoval Košice, tak som sa nebál a v každej päťke hral jeden mladý hráč. U nás sa bohužiaľ dáva priestor mladým hráčom až vtedy, keď chýbajú peniaze. Ak ich kluby majú, tak nakupujú legionárov.“
Aj tento fakt však berie ako realitu a ako sám priznáva: „Teraz už beriem všetko s väčším nadhľadom a jednotlivé situácie už tak veľmi neprežívam.“
Neznáša lajdáctvo
Pri čistení hlavy od hokejových stresov mu pomáhajú beh, bicykel, no hlavne hubárčenie v jesenných lesoch. Príjemné sú i debaty s bývalými zverencami. Počas bohatej trénerskej kariéry sa počítajú v stovkách.
„Veľmi si vážim Maťa Štrbáka. V Košiciach bol výborným kapitánom a bola to naozaj moja predĺžená ruka. Skvelé charaktery boli Jano Pardavý či Braňo Jánoš. Stará škola s pokorou a úctou. Skvelá generácia hráčov.“
Práve takýto hráči mu z pohľadu prístupu ku svojim povinnostiam pripomínali vlastnú aktívnu kariéru. „Ja som bol na seba vždy veľmi náročný. Keď mi to nešlo, tak som si pridával tréningy a behával som s olovenými závažiami na Bankov. Z trénerskej perspektívy dnes viem, že to možno nebolo najšťastnejšie a miestami som doplácal na pretrénovanosť. Chcel som však robiť maximum pre úspech. Som jednoducho nepriateľom lajdáckosti a neprofesionality.“
Nie všetci hráči však boli odhodlaní dať hokeju všetko. „Takým „lajdáčikom“ bol napríklad Roman Tománek. V civile sme vychádzali dobre a uznávam, že to bol výborný hráč. Bohužiaľ však nemal ten potrebný prístup a preto nedosiahol viac, než mu predurčovali jeho schopnosti. Je to škoda, pretože inak som ho mal ľudsky rád.“
K okrúhlym jubileám patrí tradične aj rekapitulácia. Aký je medzisúčet šiestich desaťročí z pohľadu oslávenca?
„Ako chlapec vyrastajúci na dedine som chcel hrať hokej. Chcel som hrať najvyššiu súťaž, potom som chcel hrať v reprezentácii, potom som chcel viesť Košice. To všetko sa mi splnilo. Všetko sa dá vždy urobiť aj lepšie, ale nemám čo ľutovať. Môžem s čistým svedomím povedať, že som si svoje povinnosti plnil vždy naplno,“ dodáva čerstvý šesťdesiatnik Milan Staš.