Názov zápasníckeho klubu ZK 1904 Košice napovedá, že korene tohto športu v metropole východu siahajú až do Rakúsko-Uhorska. Košičania sú na svoju bohatú históriu právom hrdí a pri príležitosti 25. Medzinárodného turnaja olympijských nádejí si tak diváci v Starej jazdiarni neužili len atraktívne súperenie 96 zápasníkov do 17 rokov zo šiestich krajín, ale aj defilé veľkých osobností, ktoré písali dejiny tohto športu u nás.
Košické zápasenie zažilo najväčší rozvoj po druhej svetovej vojne, keď sa okolo známeho trénera Ladislava Nagya vytvorila silná skupina úspešných zápasníkov ako boli Rimár, Mihálik, Kronoweter, Wágner, Athanasov a ďalší. Založila sa tak zanietená zápasnícka rodina a hneď v roku 1946, po vzniku Telovýchovnej jednoty Lokomotíva Košice sa zápasníci začlenili do jej radov. V rámci TJ Lokomotíva Košice pôsobil teda aj oddiel zápasenia a to až do roku 2008, kedy sa oddiel zápasenia pretransformoval na občianske združenie a dodnes spôsobí pod terajším názvom Zápasnícky klub Košice 1904.
No a práve tento klub sa pri príležitosti osláv 120 ročnej histórie od vzniku organizovaného zápasenia v Košiciach rozhodol oceniť najúspešnejších zápasníkov, trénerov, rozhodcov a funkcionárov zápasenia, ktorí pôsobili v Košiciach.
„Pri príležitosti krásneho jubilea sme sa rozhodli skĺbiť súťažné súperenie s oslavou osobností nášho zápasenia. Priznám sa, že bolo ťažké vybrať len pár mien, pretože 120-ročná história je na legendy nesmierne bohatá. Určite by si to zaslúžili aj ďalší a osobne ďakujem všetkým, ktorí pomohli slovenskému a košickému zápaseniu,“ rozhovoril sa prezident klubu ZK 1904 Košice Ján Tokár.
Pamätné plakety odovzdávali legendám súčasní mladí zápasníci. „To bol náš zámer. Aby si aj deti chytili ruky tých, ktorí tvorili históriu a zbierali úspechy na svetových žinenkách. Verím, že je to pre novú generáciu motivujúce.“
Medzi ocenenými nechýbali in memoriam Attila Boris a Mikuláš Athanasov, pamätnú plaketu si prišiel osobne prevziať aj otec súčasného prezidenta klubu Ján Tokár starší. V košickom klube Lokomotíva zápasil od útleho veku a ako kapitán ligového družstva prispel v rokoch 1971 až 1981 k zisku siedmich titulov majstrov Československa.
„So zápasením som začínal ako dvanásťročný a tie začiatky boli najkrajšie. Vtedy bolo zápasenie v Košiciach veľmi populárne a mne sa zapáčilo tiež. Ako deti sme si merali sily takmer stále a potom sa z toho stala láska na celý život. Keď som skončil s aktívnym zápasením, venoval som sa deťom cez dvadsať rokov ako tréner,“ uviedol bývalý reprezentant Československa a účastník majstrovstiev Európy, podľa ktorého boli zápasenie a Košice v každom období spojenými nádobami. „Hlavne 70-te a 80-te roky boli krásnym obdobím rozvoja športu v tomto meste. Máme na čo spomínať.“
Medzi tých, ktorí šírili dobré meno košického zápasenia, patrí bezpochyby Miroslav Luberda. Bývalý majster Československa získal na majstrovstvách sveta v Clermont Ferrand skvelé štvrté miesto.
„Osobne sa teším, že som mohol byť súčasťou krásnych osláv 120-výročia slovenského zápasenia a že som mohol aspoň malou troškou pomôcť k jeho úspešnej histórii,“ rozhovoril sa účastník olympijských hier z roku 1988. „Človek musí mať svoj sen a snom každého športovca by mala byť olympiáda. Som rád, že mne sa tento sen splnil a rád na to spomínam. V tom čase sme mali v Československu výborný systém športu. Tá podpora sa časom stratila, ale musíme si uvedomiť, že šport je stále tou najlepšou reklamou. Ak vyslovíte kdekoľvek vo svete mená ako Sagan či Vlhová, tak vám všetci povedia, že sú zo Slovenska. To by si mali uvedomiť aj naši politickí činitelia a mali byť podporovať šport oveľa viac.“
Podľa Luberdu je potrebné vytvoriť víziu pre mladých športovcov. „Do sedemnástich rokov je to ešte fajn, ale čo potom? Tí, čo sa nedostanú do reprezentačnej Dukly, tak v podstate končia. Za našich čias bolo o športovcov postarané. Po škole boli zápasníci zamestnaní v železiarňach či Hutných stavbách, fungovali strediská vrcholového športu. Trénovali sme teda dvakrát denne.“
O súčasné výsledky slovenského zápasenia sa na svetových podujatiach starajú takmer výlučne rodáci z Osetska, ktorí prijali slovenské občianstvo.
„Keď som bol predsedom zväzu, tak sa hovorilo o udelení občianstva Musuľbesovi. Nebol som proti, pretože v zápasení potrebujete mať kvalitný tím ľudí a dostatočným počtom sparingpartnerov. Trend udeľovania pasov pokračoval a viacerí z naturalizovaných zápasníkov získali krásne výsledky. Pre nás je ale dôležité, aby sa tu aj po ukončení kariér usadili a odovzdávali skúsenosti a vedomosti našim deťom. Potom by sme mohli mať časom aj vlastných, slovenských zápasníkov so šancami uspieť na svetovej úrovni,“ zamyslel sa Luberda.
On sám bol počas svojich začiatkov vďačný trénerom, ktorý ho dokázali posunúť na svetovú úroveň.
„Začínal som u Janka Tokára staršieho a Peťa Letka. Potom som prešiel k Marcelovi Mičekovi a neskôr k Attilovi Borisovi. Po páde opony prišli noví tréneri Gabi Juhás a Ďuri Dancák a okrem toho som bol pár rokov v Prahe,“ zaspomínal si bývalý úspešný zápasník, ktorý absolvoval svoje prvé majstrovstvá Európy ako sedemnásťročný. V tom čase sa tomuto športu venoval iba tri roky. „Mojimi vzormi boli vtedy Július Strnisko a Poliak Adam Sandurski. Okamžite ma upútali a chcel som byť ako oni.“
Po olympijskej účasti v Soule 1988 mal našliapnuté aj do Barcelony 1992. „V decembri ma do nominácie zaradili a v januári vyradili. To ma trochu mrzelo, ale Soul som si užil naplno. Strávil som tam celú olympiádu a užil som si tak aj kolektívne športy ako hádzaná či basketbal. Skvelé výsledky sme vtedy mali v tenise a na to všetko sa nedá zabudnúť,“ podotkol M. Luberda, ktorý je súčasným predsedom olympijského klubu v Košiciach a členom štruktúr Slovenského olympijského a športového výboru.
Okrem starších legiend si v rámci Turnaja olympijských nádejí prevzali plakety aj súčasní reprezentanti Slovenska Boris Makojev a Tajmuraz Salkazanov.
„Cením si to. Znamená to pre mňa, že som už niečo dosiahol. Je pre mňa cťou byť ocenený spoločne s takými legendami,“ vyznal sa z pocitov strieborný muž z tohtoročných majstrovstiev Európy. Makojev reprezentuje Slovensko od roku 2017, pričom od svojho príchodu k nám je členom klubu ZK 1904. „Košice som si vybral ako krásne mesto a tento klub považujem za najlepší na Slovensku. Mám tu kvalitné podmienky pre tréning je tu cítiť aj tú históriu. Keď zápasím za Košice, tak cítim taký pozitívny tlak. Nechcem sklamať a vravím si, že nemôžem prehrať.“
Makojev nepôsobí v Košiciach počas celého roka. Keď je však tu, snaží sa absolvovať čo najviac tréningov a byť vzorom pre mladých zápasníkov. „Viem, čo pre mňa ako dieťa znamenalo, keď k nám prišiel nejaký známy zápasník. Hltal som každé jeho slovo. Deťom sa teda snažím poradiť, poukázať na chyby a ukázať možnosti zlepšenia.“
Svoje skúsenosti odovzdáva novej generácii aj ďalší ocenený rodák z Osetska – Tajmuraz Salkazanov. V rámci košického turnaja so sebou priviedol talentovaného člena svojej akadémie.
„Musíme odovzdávať skúsenosti deťom a osobne sa snažím pomôcť každému, kto prejaví záujem byť dobrým zápasníkom,“ vyslovil sa štvornásobný majster Európy v hmotnostnej kategórii do 74 kilogramov a dvojnásobný strieborný medailista z majstrovstiev sveta. Slovensko reprezentuje od roku 2018 a ocenenie od košického klubu prijal s veľkou vďakou. „Potešilo ma, že si ma v Košiciach uctili. Dostal som aj krásny obraz a určite si ho doma niekde zavesím. Podľa mňa je dôležité organizovať takéto turnaje a páči sa mi aj názov, ktorý je spojený s olympionizmom,“ doplnil účastník LOH v Paríži.
Okrem spomínaných Athanasova, Borisa, Tokára st., Luberdu, Makojeva a Salkazanova ocenili predstavitelia klubu ZK 1904 aj Eugena Wágnera, Jozefa Lohyňu, Jozefa Palatinusa, Marcela Mičeka, Gabriela Juhása a Jozefa Klimčáka.
Hlavným želaním prezidenta ZK 1904 Košice Jána Tokára do ďalších rokov je, aby dokázalo zápasenie aj naďalej oslovovať nové generácie. „Aby bola naša telocvičňa stále plná zápasníkov s nadšením a aby sme ich dokázali posunúť smerom za ich snami. A ak im to aj po športovej stránke nemusí vyjsť, zásluhou športu získajú určite kamarátov, disciplínu a to všetko im pomôže aj v osobnom živote.“
Výsledky pretekárov ZK 1904 Košice v rámci Turnaja olympijských nádejí 2024 (ako klub získali celkové piate miesto):
60 kg:
Lukáš Nemergut - 2. miesto
Alex Gaľa - 7. miesto
Eduard Kukura - 8. miesto
71 kg:
Dominik Závacký - 5. miesto
Jaroslav Zaremba - 9. miesto
80 kg:
Nikolaj Szilágyi - 3. miesto
Mykhailo Stolnyk - 5. miesto
Vladimír Fecko - 15.miesto
Kevin Pekár - 16. miesto
Tréneri: Jakub Sýkora, Jozef Jackanin, Marián Jaroš
Rozhodcovia: Ivan Vymazal, Matúš Sýkora